Ukrajinka na Slovensku: Žijem si tu taký work-war-balance
„Moji kamaráti na Ukrajine bojujú a ja vykonávam svoju misiu tu,“ hovorí tatérka Les Paskarenko, ktorá svojim krajanom pomáha z Bratislavy.
Pochádzate z Ukrajiny, prečo ste sa rozhodli odtiaľ odísť?
Vtedy som bola príliš mladá na to, aby som sa za seba rozhodovala. Rozhodli moji rodičia, ktorí pre mňa chceli to najlepšie. Voľba padla na Slovensko, lebo sa ukázalo ako najvhodnejšia destinácia pre môj budúci život. Po kultúrnom šoku z rýchlej zmeny prostredia a nástupe do školy som si Slovensko veľmi obľúbila – krajinu aj jej národ.
Kedy ste odišli a za akých okolností?
Bolo to v roku 2015, mala som sedemnásť. V našej krajine prebehol Euromajdan a začala sa čiastočná ruská invázia na Donbase. Situácia už vtedy začala byť veľmi nepokojná a napätá. Veľa ľudí, najmä mladých, sa začalo sťahovať do Európskej únie.
Predtým, ako ste odišli, ste žili v Odese. Aké to tam bolo?
V Odese bola situácia pomerne pokojná, ale už vtedy začali protesty proti ruskej kultúre a proruským politikom. Spoločnosť zažívala veľké prebudenie.
Pokiaľ ide o životnú úroveň, existovala veľká priepasť medzi sociálnymi vrstvami. Museli sme tvrdo makať, aby sme žili aspoň čiastočne „na úrovni“.
V Odese však vždy zohrávala primárnu úlohu kultúra, pretože je to kultúrne centrum Ukrajiny. Mala som tam veľa možností v oblasti kreatívneho rozvoja.
Ako sa zmenila Odesa po tom, čo Rusko vtrhlo na Ukrajinu?
Okrem globálnej paniky, strachu, sirén, vypnutia elektriny a kúrenia v zime, sme v Odese riešili ešte jednu dôležitú vec – vzácne architektonické pamiatky. Okamžite sme ich museli zabaliť a obložiť ochrannými konštrukciami. Rovnako sme do bunkrových depozitárov museli uskladniť aj umelecké diela, ako obrazy, gobelíny a muzeálne artefakty.
Ľudia chránili nielen seba, ale aj to, čo si po generácie vážime – našu identitu, kultúrny kód a spôsob, akým sa prezentujeme.
Boli ste od vypuknutia vojny na Ukrajine?
Bola som teraz v Užhorode. Do Odesy som, žiaľ, nedošla, pretože je to veľmi dlhá a nie vždy bezpečná cesta.
Na Ukrajine ste mali zvyšok rodiny. Kde sa nachádzajú teraz?
Keď sa začala aktívna vojna, blízka rodina sa okamžite vydala za mnou na Slovensko. Vzdialenejšia rodina sa rozhodla odísť z veľkých miest a presťahovať sa niekam, kde je to štatisticky bezpečnejšie. Niektorí však zostali v Odese. Situácie sa rôznia.
Ako sa zmenil váš život po invázii a ako vnímate ruskú agresiu?
Tak, ako život iných Ukrajincov, aj ten môj sa počas vojny zmenil. Je to iný režim, volám ho „work-war balance" (rovnováha medzi prácou a vojnou, pozn. red.). Mnohí moji kamaráti momentálne bojujú – ako vojaci alebo ako dobrovoľníci. Ja vykonávam svoju „misiu" prostredníctvom pomoci odídencom na Slovensku.
Ako komunita na seba dávame navzájom pozor. Podporujeme sa a ak niekto potrebuje pomôcť po zraneniach z frontu, či už pri rehabilitácii alebo po operáciách, robíme zbierky. Tie potom idú autom na front.
Robíme maximum, čo sa dá, no stále si uvedomujeme, že napriek pomoci Západu sme na mnoho vecí sami. Preto musíme držať spolu bez ohľadu na to, aké vzťahy sme mali predtým.
Mnohí boli z napadnutia Ukrajiny prekvapení, iní to očakávali. Ako ste to vnímali vy?
Ja som to očakávala. V rámci možností som sledovala situáciu aj predtým. Politiku, napätie, zhromažďovanie techniky a podobné veci. Dúfala som však, že je to len moja paranoja.
Pripravovali ste sa nejako, keď sa začali šíriť správy o invázii?
Ukrajinci tomu odmietali uveriť, rovnako ako aj celý svet. Najprv si mysleli, že je to len provokácia, ktorá sa ale nezmení na reálnu nemilosrdnú vojnu. Vojnu, v ktorej umierajú ľudia.
Tesne pred ruskou inváziou dostali ľudia žijúci na Ukrajine upozornenie od prezidenta, no bolo ťažké prijať ho ako fakt. Bolo nepredstaviteľné, že Rusi prídu na naše územie a pozabíjajú nás. Napríklad, moja mama bola v čase tejto hrozby na návšteve u mňa v Bratislave a napriek správam odišla späť domov na Ukrajinu. Neverila, že sa niečo také môže stať a nedala si povedať.
Zo Slovenska ste podnikli viacero aktivít na pomoc Ukrajine. Čo všetko ste v priebehu roka rozbehli a kto vám s tým pomáhal?
Na začiatku som pomáhala všetkým a každému – s ubytovaním, základnými potrebami, informáciami. Na telefóne som strávila celé dni a noci. Bolo fascinujúce zisťovať, čo všetko dokáže človek v takejto situácii. Je schopný fungovať na hrane svojich možností.
So svojimi kolegami tatérmi sme usporiadali zbierku a charitatívny deň tetovania. Bolo to krásne a stále predávam „merch“ s ukrajinskou symbolikou. Peniaze, ktoré získavam, venujem overeným organizáciám na Ukrajine.
Založila som upratovaciu agentúru Tetusky.z.ua, v ktorej dávame prácu ukrajinským ženám. Začali sme tiež robiť ketering a tematické varenie tradičnej kuchyne. Tomuto projektu sa darí a Slováci si tieto služby radi objednávajú, za čo som nesmierne vďačná.
Neskôr som sa sústredila najmä na deti, ich duševné a fyzické zdravie, pretože to je oblasť, v ktorej sa cítim doma. Mojou poslednou aktivitou je detský tábor, ktorý prispieva k integrácii detí na Slovensku a objavovaniu zaujímavostí v našom hlavnom meste.
Začalo sa to mojou iniciatívou dostať ukrajinské deti von z bytov, ubytovní a ich atmosféry do detského sveta zábavy a kamarátstva. Minulý rok sme s dobrovoľníkmi robili program pre viac ako 300 detí. Tak sme nazbierali skúsenosti pre náš tohtoročný denný tábor.
Páči sa vám, čo robíme? Podporte nás sumou jednej kávy či obeda, pomôžete nám tým pokračovať v aktivitách.
PodporiťAko fungujete vo víre všetkých týchto aktivít?
Zorganizovala som si život tak, aby som to všetko zvládala aj popri práci. Výsledkom je, že som šťastnejšia, napĺňam svoj potenciál a získavam cenné skúsenosti. Žijem zaujímavým, no rýchlym tempom. Robím však veci, ktoré mi dávajú zmysel. To je pre mňa najdôležitejšie.
Robíte všetko na vlastnú päsť alebo ste súčasťou širšej komunity ukrajinských občanov, ktorí sa spojili?
Máme veľkú a aktívnu komunitu, ktorú tvoria ľudia z rôznych oblastí – moji pomocníci vo firme, účtovníčka, právnici, vedúci tábora a ďalší. Všetci sme Ukrajinci.
Máme skupiny dobrovoľníkov, mamičiek, podnikateľov a snažíme sa spoločne vytvoriť lepší obraz o Ukrajincoch. S deťmi sme sa zapojili do čistenia lesov, tínedžeri z našej skupiny sa dobrovoľne angažujú na slovenských akciách a navzájom si pomáhame. Zároveň sa snažíme akýmkoľvek spôsobom vyjadriť vďačnosť slovenskému ľudu.
Čo je podľa vás pre ľudí na Ukrajine v rámci pomoci momentálne najdôležitejšie?
Zbrane a technika. Civilisti sa naučili prežívať a využívať dostupnú humanitárnu pomoc. No pri zabezpečení víťazstva, pokoja a stability hrá rozhodujúcu úlohu vojenská výzbroj – obranná aj útočná technika. Niektoré zbierky sú zamerané na získanie účinných dronov, odmínovacích strojov, zariadení na nočné videnie či terénnych áut. Tieto prostriedky síce nie sú obrovské, ale ich využitie môže zachraňovať životy a pomáhať vojakom v plnení ich úloh.
Po počiatočnej vlne solidarity nadobudli mnohí Slováci pocit, že Ukrajincom pomáhame „až príliš“. Že to už nie je také akútne, lebo vraj „ani nám nikto nepomáha“. Niektorí dodali, že Ukrajinci k nám prišli v drahých autách. Ako vnímate tieto názory?
Neviem sa k tomu plnohodnotne vyjadriť. Spoznala som príliš veľa ľudských osudov na to, aby som súdila. Každý prípad je iný. Tak, ako v iných témach, ani tu sa nedá škatuľkovať.
A čo sa týka tých drahých áut, keď na človeka letí bomba, za peniaze si život nezachráni. A nezachráni ani svoj biznis, keď v krajine krachuje ekonomika. Zasiahlo to každého, viac alebo menej. Každý chce prežiť. Chudobný či majetný.
Neprajem nikomu zažiť ochromujúci strach o svoj život, o život svojich detí. Pocit, keď sa nemáte kam vrátiť, keď váš domov vymažú z povrchu zemského. Keď neviete, čo bude zajtra.
Ak niekto na Slovensku hovorí, že ani jemu nikto nepomáha, tak tieto pocity asi nikdy nezažil. A ja každému naozaj zo srdca želám, aby ani nikdy nespoznal, aké to je.
Mnohí si na vojnu zvykli a majú pocit, že už netreba pomáhať. Ako to vnímate vy?
Asi je to normálne. To sú prirodzené etapy vnímania katastrofy spoločnosťou. Bohužiaľ, čas pretrvávajúcej katastrofe nepomáha. Ostali tu však ľudia, ktorí vývoj sledujú a rôznymi formami stále pomáhajú.
Ukrajinci dnes robia viac ako predtým, nečakajú nečinne. Pracujú a pomáhajú, kde sa dá. Časť peňazí dávajú svojim obrancom a starajú sa o svoje okolie a známych.
Tá katastrofa nás zbližuje a ukazuje, že pomáhať si treba. Že s týmto nastavením dokážeme veľké veci. Ukrajinci sami sa poskladali na satelity, techniku, na armádu dronov. Sú to reálne výsledky spojenia spoločnosti.
Čo by ste odkázali občanom Slovenska, ktorí pochybujú o potrebe pomáhať Ukrajincom?
Súcit je schopnosť, ktorá nás odlišuje od zvierat. Je to prejav empatie, rozumu, schopnosť vyhodnotiť situáciu. Želám si, aby v nás súcit a ľudskosť pretrvali.
Rovnako by sme nemali riešiť len vlastné ego, živiť v sebe pýchu a hrdosť. Takýmto správaním sme sa dostali k ekologickej kríze, pandémii a vojne.
Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore Nadácie Orange.
Prečítajte si podobné články
-
O krajineRuska žijúca na Slovensku: Vždy, keď sa ma niekto opýta odkiaľ som, cítim hanbuPropaganda dá človeku veľa možností, rôzne verzie a on potom začne váhať a spochybňovať všetko. Aj evidentnú pravdu,“ hovorí o situácii vo svojej krajine ruská občianka, ktorú volajme Vera.
-
O krajineA čo my Slováci?Pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine mnohým nevonia. Veď kto pomôže nám? Aj my potrebujeme pomoc! Utečenecká kríza však so sebou prináša riešenia nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov.
-
O krajineHistorik Drábik: Čím viac budeme autokratom ustupovať, tým väčší bude ich apetítOčakávať od diktátorov, že sa budú správať slušne, je kriminálne naivné, vraví Jakub Drábik.
-
O krajineSalezián Jacko: Vojnový konflikt našich susedov nám ukazuje, kto vlastne sme„Keď prechádza okolo človek v núdzi – a jedno či ide s jednou igelitkou alebo s desiatimi kuframi –, treba si uvedomiť, že musel odísť, aby si zachránil život. Bolo by cynické postaviť sa a povedať, že mňa sa to netýka,“ hovorí vikár provinciála saleziánov Don Peter Jacko.