Magazín

Historik Drábik: Čím viac budeme autokratom ustupovať, tým väčší bude ich apetít

Očakávať od diktátorov, že sa budú správať slušne, je kriminálne naivné, vraví Jakub Drábik.

Jakub Drábik
Foto: archív JD
Palo Lacko
Palo Lacko
7. júna 2022

S historickými paralelami treba narábať opatrne, upozorňuje expert na dejiny fašizmu Jakub Drábik. Aj on si však pri reakcii Západu na dlhoročnú agresiu Ruska spomenul na politiku ústupkov voči Hitlerovi pred začatím druhej svetovej vojny.

„Západné politické elity sa – podobne ako v 30. rokoch – v podstate na nič zásadnejšie neodhodlali. Výsledkom je ruská invázia na Ukrajinu,“ hovorí.

Politikom demokratického sveta v rozhovore s Bystrinami odporúča, aby dali bokom oportunizmus a vypočítavosť a vrátili sa k rozhodovaniu na základe hodnôt.

„Sila, vplyv a význam západnej civilizácie nespočíva v silnej ekonomike či špičkových technológiách, ale v atraktivite hodnôt, ktoré presadzuje.“

Deklarovaným dôvodom Vladimíra Putina, pre ktorý Rusko napadlo Ukrajinu, má byť jej údajná „denacifikácia“. Potrebuje Ukrajina denacifikovať?

Termínom „denacifikácia“ označujeme snahu Spojencov po druhej svetovej vojne zbaviť Nemecko a Rakúsko (a v menšej miere niekoľko ďalších štátov) pretrvávajúceho vplyvu nacistickej ideológie v spoločnosti, kultúre, hospodárstve či politike. Okrem tohto kontextu nedáva používanie tohto termínu veľmi zmysel.

Používanie slov ako „nacizmus“ a „denacifikácia“ súčasným ruským režimom nemá nič spoločné s históriou alebo bojom proti nacizmu. Ide o propagandistické termíny určené najmä domácemu ruskému obyvateľstvu a Putinovým sympatizantom v ďalších krajinách.

Ide o jednoduchú, čierno-bielu propagandistickú konštrukciu a nie príliš presvedčivú zámienku na vedenie agresívnej expanzívnej vojny. Diskusia o ukrajinskom neonacizme a neofašizme síce je legitímna, ale v kontexte súčasnej situácie a konfliktu nemá veľmi opodstatnenie.

Problém s neonacizmom a neofašizmom na Ukrajine v zásade nie je väčší, než v akejkoľvek inej Európskej krajine či v Rusku.

Reakcia Západu na Putinove ukrajovanie z Ukrajiny od roku 2014 mnohým pripomína politiku ústupkov voči Hitlerovi v 30. rokoch, ktorá však viedla k druhej svetovej vojne. Dáva vám táto paralela zmysel?

S historickými paralelami treba byť vždy veľmi opatrný. Dejiny sa neopakujú a dnes sa nachádzame v mnohom v zásadne odlišnej situácii, než sme sa nachádzali v 30. rokoch. Na druhej strane je pri postoji mnohých západných politikov len ťažké ubrániť sa paralele s appeasementom.

Nemecko – podobne ako iné štáty – po prvej svetovej vojne síce do istej miery porušovalo medzinárodné zmluvy, no Hitler do tohto porušovania zmlúv priniesol úplne inú kvalitu. Západní politici sa to však z celej plejády rôznych dôvodov rozhodli ignorovať a ustupovať mu v domnienke, že s ďalšími požiadavkami už nepríde.

A tak mohol Hitler bez vážnych problémov v roku 1935 zaviesť v Nemecku brannú povinnosť, vytvoriť vojenské letectvo, poslať vojsko do demilitarizovaného Porýnia, pripojiť Rakúsko aj obsadiť Sudety. Išlo o jedno hrubé porušenie medzinárodných dohôd za druhým. A ako vieme, viedlo to k rozpútaniu druhej svetovej vojny.

Tu sa prirodzene natíska paralela s dneškom. Rusko pod Putinovým vedením zaútočilo v roku 2008 na Gruzínsko a vytvorilo Abcházsko a Južné Osetsko. V roku 2014 prišla invázia a následná okupácia Krymu, vytvorenie Doneckej a Luhanskej republiky, Rusko porušilo dohodu o raketách stredného a krátkeho doletu, ktorú podpísali ešte Gorbačov s Reaganom v roku 1987, a tiež ďalšie dohody a zmluvy.

Podobne ako v 30. rokoch, aj dnes odborníci, analytici a ďalší experti dlhodobo upozorňovali na to, že takéto agresívne kroky si žiadajú adekvátnu odpoveď. Západné politické elity sa však – podobne ako v 30. rokoch – v podstate na nič zásadnejšie neodhodlali. Výsledkom je ruská invázia na Ukrajinu.

Dá sa z dejín vyčítať, ako zvyčajne rozmýšľajú autokrati alebo diktátori, keď vidia, že im svet ustupuje?

V realite je to samozrejme omnoho komplikovanejšie, no spravidla platí staré známe „s jedlom rastie chuť.“ Čím viac bude svet ustupovať autokratom, tým viac bude rásť ich apetít a snaha zničiť súčasný status quo, ktorý im, prirodzene, nevyhovuje.

Očakávať od autokratov a diktátorov, že sa na medzinárodnopolitickej scéne budú správať zdržanlivo a slušne a nebudú sa snažiť narušiť súčasný poriadok, je kriminálne naivné.

Čo hovoria príklady z minulosti – oplatí sa medzinárodnému spoločenstvu ustupovať agresorom?

Pre odpoveď na túto otázku nemusíme ísť do minulosti, ani nemusíme mať historické vzdelanie. Stačí sa pozrieť okolo seba a možno trochu zamyslieť. Ustupovanie agresorovi síce môže byť riešením, takmer nikdy to však nie je želané alebo trvalé riešenie. Naopak, väčšinou ide o najhoršie možné riešenie.

V komentári pre Denník N ste napísali že ústupky voči Hitlerovi neboli len zlyhaním britských politikov, ale aj verejnosti. Uvádzate, že mnoho ľudí v Európe malo vtedy pocit, že nároky nacistického Nemecka sú oprávnené. Vidíte podobné nebezpečenstvo „zvnútra“ v európskych demokraciách aj dnes pri invázii Ruska na Ukrajinu?

V 30. rokoch sa medzi európskymi politickými špičkami, predovšetkým tými vo Veľkej Británii, šíril skutočne silný pocit, že Nemecku sa ublížilo, že Versailleský mier z roku 1919 bol neférový.

Zároveň fungovala veľmi efektívna nacistická propaganda, ktorá prezentovala nacizmus ako mierumilovný režim. Nemecko v roku 1936 zorganizovalo olympijské hry. Hitler vždy hovoril o mieri a tom, že pre Nemecko chce len to, čo mu patrí a na čo má nárok, že len chráni záujmy nemeckej menšiny v zahraničí a podobne.

Zároveň sa nacisti snažili nakloniť si prostredníctvom rôznych kontaktov politické špičky v zahraničí. Dbali na to, aby sa v zahraničných médiách prezentoval obraz Nemecka, aký vytvárali oni sami, financovali rôzne iniciatívy či združenia, rozdávali ocenenia.

Významnú časť západných elít ale aj bežných ľudí nacistická propaganda skutočne presvedčila. Za zmienku stoja niekdajší britský premiér David Lloyd George, americký priemyselník Henry Ford či britský následník trónu Eduard VIII. Známa americká spisovateľka Gertrude Stein navrhovala, aby Hitler dostal Nobelovu cenu za mier.

Ako historikovi mi asi neprináleží komentovať súčasné dianie, no je ťažké sa ubrániť dojmu, že ide o podobné vzorce správania sa a obdivu k autokratom, akým sme boli svedkami v období medzi dvoma svetovými vojnami

O krajine
Prečítajte si ďalšie články špeciálneho vydania bystriňáckych novín O Krajine, ktoré mapujú vojnový konflikt u nášho suseda. Nájdete v nich odpovede na otázky, ktoré si mnohí kladieme, vysvetľujúce rozhovory aj silné príbehy.
Stiahnuť

Ako by mali demokratickí politici reagovať na toto nebezpečenstvo hroziace zvnútra?

Úspech Západu – alebo ak chcete „západnej civilizácie“ – vidím historicky ako úspech založený na presadzovaní základných hodnôt tejto civilizácie.

Teda zjednodušene povedané, hodnôt ako demokracia, sloboda, ľudské práva, rovnosť, vláda práva, tolerancia, humanizmus, individualizmus, právo na sebaurčenie, rešpektovanie medzinárodných dohôd a pravidiel.

Sú to hodnoty, vďaka ktorým sa západná civilizácia stala vo svete dominantnou, hodnoty, ktoré ju robia príťažlivú. Demokratickí a „západní“ politici by mali mať tento hodnotový a kultúrny systém na pamäti pri akomkoľvek rozhodovaní o čomkoľvek.

Ak im ide o zachovanie statusu quo a udržanie postavenia západnej civilizácie, prípadne ďalšie rozšírenie jej vplyvu, mali by prestať robiť rozhodnutia založené exkluzívne na oportunistických záujmoch a vypočítavosti.

Namiesto toho by sa mali vrátiť k rozhodovaniu založenému na hodnotovom systéme, na ktorom je založená spoločnosť, v ktorej žijeme. Sila, vplyv a význam západnej civilizácie nespočíva v silnej ekonomike či špičkových technológiách, ale v atraktivite hodnôt, ktoré presadzuje.

Západ sa snaží oslabiť Rusko ekonomickými sankciami a prinútiť ho tak stiahnuť vojská z Ukrajiny. Je možné z histórie povedať, či sankcie v podobných prípadoch bývajú efektívnym nástrojom, prípadne za akých podmienok?

Drvivá väčšina historických príkladov ukazuje, že ekonomické sankcie neprinášajú pôvodne želaný efekt. Istý efekt, samozrejme, majú, no ak si porovnáte s akým úmyslom boli zavedené a čo reálne priniesli, výsledky sa väčšinou zásadne líšia.

Často majú nezamýšľaný efekt, ich následky sú navyše väčšinou natoľko dlhodobé, že sa ich efekt prakticky nedá vypočítať. Pri mnohých sankciách, ktoré poznáme z histórie, nevieme ich efekt úplne s istotou a presne vypočítať ani dnes.

Je ťažké hovoriť o tom, za akých podmienok by boli úspešné, pretože ide o príliš komplexný problém s príliš veľa neznámymi. Samozrejme to neznamená, že sankcie nemajú žiaden dopad – práve naopak. Skôr ide o to, že ich efekt nevieme vždy dobre odhadnúť a ani história nám v tomto veľmi nepomáha.

Prieskumy ukazujú že mnoho Slovákov nie je ochotných podporiť sankcie, ak by mali dopadať aj na nich samotných. Napríklad, ak by mali kúriť menej a za energie si priplatiť, aby sme znížili našu závislosť od ruského plynu a nefinancovali cez neho Putinovu armádu. Je aj toto paralela s 30. rokmi – odmietali aj vtedy ľudia strádať, hoci by to mohlo prispieť k ukončeniu či predídeniu vojny?

Ťažko hovoriť o nejakom strádaní, na nacistické Nemecko v 30. rokoch nikto sankcie neuvalil. Pred takouto otázkou väčšina ľudí v medzivojnovom období nestála. Viacero štátov, a tiež Liga národov (predchodca OSN) však napríklad uvalili sankcie na fašistické Taliansko, keď v roku 1935 napadlo Etiópiu.

Aj v tom čase by sme našli mnoho ľudí, ktorí boli proti sankciám a aj mnoho takých, ktorí boli proti sankciám preto, že im talianska vláda platila za to, aby proti nim boli. Čo však vieme je, že tak ako dnes, aj v 30. rokoch chcela drvivá väčšina ľudí mier.

Napríklad vo Veľkej Británii sa robil v roku 1935 veľký prieskum verejnej mienky, z ktorého celkom jednoznačne vyšlo, že Briti si prajú mier a od svojej politickej reprezentácie očakávajú, že im ho aj zabezpečí. To viedlo k politike ústupkov.

Tu mi ale nedá nepripomenúť, že ani ľudia v Nemecku nechceli vojnu. Hitlera nevolili preto, že hlásal, že rozpúta vojnu, ale presne naopak preto, že hlásal, že žiadnu vojnu nerozpúta.

Sám Hitler bol neustále znechutený slabou vôľou Nemcov bojovať, ktorú sa mu napriek masívnej propagandistickej kampani a sociálnemu inžinierstvu na obrovskej škále nedarilo meniť tak zásadne a rýchlo, ako si želal.

V roku 1938 došlo v špičkách nemeckej politiky a generality k sprisahaniu, ktoré vstúpilo do dejín ako Osterovo sprisahanie alebo Osterova konšpirácia. Generálmajor Hans Oster a jeho spolupracovníci mali jasný cieľ – zvrhnúť Adolfa Hitlera okamžite, ako dá povel k útoku na Československo.

Všetko mali pripravené a potrebovali už len podporu, alebo aspoň rozhodnú reakciu Západu. Namiesto nej však západní politici Hitlerovi ustúpili a v Mníchove mu nechali napospas Československo, samé neochotné sa brániť.

Sprisahancom týmto svojím postojom vzali vietor z plachiet a podobne vážna protihitlerovská konšpirácia sa v Nemecku neobjavila až do roku 1944. Hitler, podobne ako dnes Putin, v istom zmysle zašiel len tak ďaleko, ako mu to Západ dovolil.

Vyvodzovanie poučení z dejín býva zradné, ale predsa: Vidíte pri pohľade do 30. rokov 20. storočia nejaké chyby, ktoré dnes demokratický svet pri Rusku opakuje?

Jediné poučenie z dejín, ktoré sme si boli schopní skutočne zobrať, je, že si z dejín žiadne poučenie vziať nevieme.

Je ťažké hovoriť o podobných chybách, keďže situácie je zásadne odlišná. No tu najzásadnejšiu by som videl asi v tom, že Západ bol na Rusko príliš tvrdý vtedy, keď mal byť veľkorysý (po konci studenej vojny a rozpade ZSSR) – podobne ako bol Západ príliš tvrdý voči Nemecku, keď nemal byť (po konci prvej svetovej vojny a rozpade Nemeckého cisárstva) – a bol naopak nedostatočne tvrdý vtedy, keď si to vyžadovalo razantnú reakciu, teda pri prvých porušeniach medzinárodných dohôd a prvých agresiách.

Jakub Drábik

Slovenský historik, pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojom výskume sa venuje dejinám fašizmu. Vyučuje tiež na Masarykovej univerzite v Brne a píše na web historylab.sk.

Článok je súčasťou špeciálnych novín “O krajine“, ktoré mapujú vojnu na Ukrajine. Nájdete v nich odpovede na otázky, ktoré si mnohí kladieme, vysvetľujúce rozhovory aj silné príbehy. Naše-vaše noviny sme distribuovali po celom Slovensku, aby mohli byť kompasom, zdrojom informácií a sily aj pre ostatných.