Magazín

Salezián Jacko: Vojnový konflikt našich susedov nám ukazuje, kto vlastne sme

„Keď prechádza okolo človek v núdzi – a jedno či ide s jednou igelitkou alebo s desiatimi kuframi –, treba si uvedomiť, že musel odísť, aby si zachránil život. Bolo by cynické postaviť sa a povedať, že mňa sa to netýka,“ hovorí vikár provinciála saleziánov Don Peter Jacko.

Peter Jacko
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
31. mája 2022

Od začiatku vojny mobilizovalo sily množstvo jednotlivcov, neziskových organizácií aj cirkví, bolo totiž kľúčové reagovať promptne. „Začalo to hneď na druhý deň, kedy nám volali naši saleziáni z Ukrajiny. Dostali odporúčanie, aby všetky deti z tamojšieho detského domova opustili krajinu a požiadali nás, aby sme im pomohli pri ich presune. V piatok 25. februára padlo rozhodnutie a v sobotu sme už boli na hraniciach s autobusom pripravení evakuovať ich. Tam sa to všetko spustilo a začali sme intenzívne pracovať aj v ďalších oblastiach pomoci,“ opisuje začiatky salezián Peter Jacko.

Humanitárna pomoc priamo na fronte

Jacko okamžite prenajal sklady na humanitárnu pomoc v Prešove. Každý týždeň sa odtiaľ distribuuje asi 20 ton humanitárnej pomoci do Užhorodu, ktorá sa následne dopravuje v menších autách tam, kde je najväčšia potreba. V niektorých prípadoch až na Donbas.

A to vďaka saleziánom, ktorí majú priepustku vstupovať aj do vojnových zón. „Sú to ukrajinskí kňazi, ktorí majú preukaz vojenských kaplánov a chodia až na frontovú líniu. Nedávno ich talianski novinári nazvali ‚kňazi odvaha‘ alebo ‚kamikadze‘. Najprv idú naloženým autom tam, kde je potreba. Vyložia materiálnu pomoc a naložia ľudí, ktorí chcú ujsť, no nemajú sa ako dostať do bezpečia,“ popisuje Jacko.

Ako to hovorí, sledujeme spolu video, na ktorom jeden z ich saleziánskych „kamikadze-kňazov” prechádza cez vojnovú zónu a s úsmevom popisuje, ako ho zatiaľ míňajú bomby. Vraj možno aj preto, lebo jazdí rýchlo, a neustále sa modlí k Márii Pomocnici kresťanov.

Okrem základnej humanitárnej pomoci a liekov vozia títo odvážni muži aj čerstvé potraviny.

„Na Ukrajine máme i pekáreň. Keď bol mier, piekol sa tam chlieb z približne piatich ton múky mesačne. Teraz je väčšia potreba, tak sme tam z Poľska a Slovenska poslali ďalších 50 ton,“ popisuje vikár, ktorý koordinuje pomoc. To však nie je všetko.

Pomáhajú poraziť prázdne dni

Okrem toho, že slovenskí saleziáni sú zapojení do siete humanitárnej pomoci, ponúkli tiež starostlivosť pre 50 sirôt z Ukrajiny a angažujú sa aj v ďalších aktivitách. „Uvedomujeme si, že vytváranie uzavretých komunít v záchytných alebo veľkokapacitných ubytovaniach je možné ohnisko budúcich problémov. Tí ľudia nevedia, dokedy tu budú, no musia nejako žiť. Dni na takýchto miestach sa však začnú po čase zlievať, špeciálne, ak ľudia nemajú prácu. Je to prázdnota.

Štát síce poskytuje služby sociálno-psychologických pracovníkov, ktorí sem prichádzajú intervenčne, no nerieši sa prevencia. Preto vytvárame 4-5 členné tímy, ktoré by prichádzali do týchto zariadení a pracovali by na neformálnych programoch. To znamená: venovali by ľuďom na týchto miestach pozornosť a čas – hrali s nimi hry, počúvali ich, budovali medzi sebou vzťahy a prostredie, v ktorom budú zatiaľ žiť.“

Peter Jacko
Foto: Jana Gombošová
Peter Jacko
Foto: Jana Gombošová

Vyhŕňame si rukávy, to je silný odkaz

Jacko hovorí, že ruská invázia na Ukrajinu nás dostala na akúsi ľudskú križovatku. „Zrazu sme sa museli postaviť pred pravdu a odpovedať si na to, kde sme v tom celom my. Každý sa v tomto krízovom momente rozhodoval, či ostane nestranným pozorovateľom, alebo sa zmobilizuje. Myslím si, že reakcia, akej sme boli svedkami, je zdravým znakom toho, ako sa vyrovnávame so zlom a utrpením – vyhŕňame si rukávy. Toto je veľmi silný odkaz. Je to dobro, ktoré bude na konci silnejšie než zlo.“

Podľa neho sa v tejto situácii nedá odvracať zrak. „Keď okolo nás prechádza človek v núdzi – a je jedno či ide s jednou igelitkou alebo s desiatimi kuframi – treba si uvedomiť, že musel odísť, aby si zachránil život. Bolo by cynické povedať si, že mňa sa to netýka. Ale deje sa aj to. Nazvime to možno ľahostajnosťou – hriechom tejto doby.”

Mnohí ľudia sa pýtajú, či prichádzajúci pomoc naozaj potrebujú a či máme pomáhať všetkým. „Na to však neexistujú správne odpovede, ktoré by mali druhých presvedčiť, pretože ľudia sú rôzni. Treba si uvedomiť, že z Ukrajiny ušlo už 4,5 milióna ľudí. V tejto vzorke nájdete všetko – dobro, vďačnosť, bolesť, zúfalstvo, veľkú súdržnosť, charakterných aj bezcharakterných ľudí. Je to rovnaká vzorka, ako keby sme vysťahovali celé Slovensko so všetkým, čo tu máme. Preto treba byť múdry v tom, ako pomáhame. Ale umyť si nad tým ruky a povedať ako Pilát, keď odsúdil Ježiša, že ja s tým nemám nič spoločné, by bolo zradcovské. To nie je cesta,“ myslí si Jacko.

Krízové situácie ukazujú pravdu o nás samých

Napriek tomu sa to deje. Čoraz viac cítiť ľahostajnosť aj hnev. Kde nastal bod zlomu? „Neviem to identifikovať. Možno to vychádza aj z ľudskej povahy a unavili sme sa. Možno je to aj dynamika v spoločnosti – riešili sme covid, riešili sme jeho ekonomické dopady, teraz riešime pomoc ukrajinským utečencom. Spoločnosť je unavená, z rôznych dôvodov nevládze. Nehovoriac o dopade posledných dvoch-troch rokov, z čoho vyplýva aj narastajúca frustrácia. Je to ako tlakový hrniec,“ uvažuje Jacko, ktorý má s takýmto správaním ľudí sám skúsenosť.

„Na jednej strane auta mám napísané ,humanitárna pomoc´ po slovensky na druhej strane po ukrajinsky. Prišiel som na parkovisko a pani za okienkom mi nechcela otvoriť rampu. Zastavil som, prihovoril sa a ona sa ma opýtala, prečo mám na aute nápis „ICH” písmenami. Vraj si myslela, že som Ukrajinec. Odpovedal som jej s úsmevom, že áno, takto to mám napísané – a čo má byť? A spýtal som sa, čo by sa zmenilo, keby som predsa len bol Ukrajinec. Pani už viac nepodpichovala,” spomína si Jacko.

„V tejto atmosfére sa môžeme postaviť na jednu, druhú či tretiu stranu, alebo môžeme zaradiť alibistický prístup. Akokoľvek sa však zachováme, odhaľuje nás to. Krízové situácie ako vojnový konflikt u našich susedov nám ukazujú pravdu o tom, kým vlastne sme. Otázne je, či si otázku, kto vlastne som, dokážeme položiť. Vo vlastnej pravde, nie v ,pravde', ktorú počujem od iných.”

O krajine
Prečítajte si ďalšie články špeciálneho vydania bystriňáckych novín O Krajine, ktoré mapujú vojnový konflikt u nášho suseda. Nájdete v nich odpovede na otázky, ktoré si mnohí kladieme, vysvetľujúce rozhovory aj silné príbehy.
Stiahnuť

Pravda je ako diaľkové svetlá

Aj pravda je aktuálne veľkou témou. Objavujú sa dezinformácie a faktom mnohí neveria. Spoločnosť sa opäť polarizuje, rozhádaní sú priatelia aj rodiny. Je možné ľudí presvedčiť ľudí s opačným názorom o pravde?

„Cieľom rozhovoru by nemalo byť presvedčiť druhého o vlastnej pravde. Lebo ani ja ju nevlastním. Pravda je niečo viac ako súhra medzi faktami a mojimi slovami. Pravda je niečo hlbšie, je ako zápalka v tme. Keď sa zasvieti, zrazu ide tma do úzadia. Objaví sa svetlo a predmety dostávajú tvar. V tom, čo sa teraz deje, je okrem tmy a svetla ešte hmla. To sú naše subjektívne názory a cielené dezinterpretácie, ktoré začínajú slovami ,niečo na tom bude' alebo ,a čo ak',” zamýšľa sa vikár saleziánov.

„Vyrukovať vtedy v dialógu s veľkými výrokmi pravdy je, akoby ste počas jazdy autom v nočnej hmle rozsvietili diaľkové svetlá. Nič neuvidíte. Áno, vaša pravda síce perfektne svieti, ale jej intenzita nie je v tej chvíli dobrá a ani nepomáha správnej orientácii. S pribúdajúcou hmlou treba spomaliť a zapnúť hmlovky – to znamená viac svetiel menšej intenzity. Postupné a pomalšie nachádzanie pravdy,“ vysvetľuje v obrazoch Jacko.

„Viete, keď si nenárokujete na to, že máte pravdu, dokážete viac vnímať toho druhého. Miesto útoku sa radšej opýtajte: ,teraz mi povedz ty, v čom je problém, ale vynechajme veci vyčítané zo sociálnych sietí, povedz mi to za seba´. Treba oddeliť to, čo nie je osobné. Keď to dokážeme, ukáže sa kto sme v novom svetle.“

Peter Jacko
Foto: Jana Gombošová

Pestujme si to, na čom sa zhodneme

V niektorých situáciách však konštruktívna debata nie je možná. Peter Jacko to potvrdzuje a radí: „Vtedy je najlepšie vedieť dať bodku za prvým faktom, na ktorom sa ešte vieme zhodnúť a ďalšie otázky viac neriešiť. Ukrajina je krajina, ktorá sa bráni. Bodka. Bráni sa na svojom vlastnom území voči tým, ktorí naň vstúpili. Bodka. Vstúpili naň neprávom so svojimi nárokmi. Bodka. To sú fakty, ktoré sa nedajú poprieť. Nechoďme ďalej, ak vieme, že nás to rozdelí. Pri dialógu nám totiž ide o vzťah, nie o to, vybudovať si vlastnú argumentačnú pevnosť.”

Jacko je presvedčený o tom, že počúvať toho druhého sa oplatí. „Niekedy sme to my sami, kto to nedokáže, inokedy je to druhá strana. Častokrát sa rozprávame na odlišných úrovniach. Oplatí sa vypočuť najmä ľudí, ktorí v sebe nosia nejakú frustráciu. Lebo ak si ju nevypočujeme, nájdu si iný priestor, kde ju vyventilujú – v obchode, na sociálnych sieťach, hádkami vo vlastnej rodine. Je potrebné dať ľuďom priestor vypovedať ich názory. A je lepšie, keď sa to deje v ľudskom dialógu ako na sociálnych sieťach.“

Nenechajme zaplaviť sociálne siete negativitou

Ukázalo sa to počas pandémie a ukazuje sa to aj dnes: sociálne médiá sú vo formovaní názorov verejnosti dôležitým hráčom. Rovnako sú však aj priestorom ventilovania spomínanej frustrácie. Rastie v ňom množstvo názorových vojen a provokatérov. Zväčšuje sa však aj tlak doteraz mlčiacej väčšiny, ktorá sa začala vyjadrovať. Aj podľa Petra Jacka pomaly ako ľudia rastieme.

„Ľudia po pandémii – aj teraz počas vojny – začínajú chápať, čo sú sociálne siete a čo od nich môžeme čakať. Je to, ako keď sme za totality čítali Pravdu, ale vedeli sme, že to nebola pravda. Učíme sa brať sociálne médiá menej pravdivo, než ako prezentujú sami seba. Vzniklo množstvo portálov, aby demaskovali hoaxy, blokujú sa propagandistické stránky a dezinformačné weby. To predtým nebolo, je to proces. Učenie sa verejnosti, ako narábať s týmto nástrojom komunikácie,” vraví.

Rozumie, že mnohí ľudia sa rozhodli sociálne siete opustiť, pretože je na nich množstvo negativity. On sám však uprednostňuje inú cestu.

„Treba si uvedomiť, že v tomto priestore sa deje náš alternatívny život. Preto tam treba vstupovať. Je dôležité za seba hovoriť a ukazovať pozitívne veci, ktoré sa dejú. Inak tento priestor zaplavia iní.”

Článok je súčasťou špeciálnych novín “O krajine“, ktoré mapujú vojnu na Ukrajine. Nájdete v nich odpovede na otázky, ktoré si mnohí kladieme, vysvetľujúce rozhovory aj silné príbehy. Naše-vaše noviny sme distribuovali po celom Slovensku, aby mohli byť kompasom, zdrojom informácií a sily aj pre ostatných.