Ruska žijúca na Slovensku: Vždy, keď sa ma niekto opýta odkiaľ som, cítim hanbu

„Ruskú vládu vnímam ako nádor zla, ktorý presiakol všetko. Ako zhubná metastáza. Cítiť to všade, kde bol predtým Sovietsky zväz. V každej krajine, ktorej sa toto zlo dotklo,“ hovorí Ruska žijúca v Bratislave. Z domova odišla na prahu dospelosti, keď sa rozhodla študovať v zahraničí. Rozprávali sme sa o tom,

• prečo sa nechce vrátiť domov,
• ako vníma vojnu na Ukrajine jej rodina v Rusku,
• ako funguje propaganda na ľudí v jej krajine a prečo nevyjdú do ulíc,
• ako sa v tejto situácii cíti s ruským občianstvom,
• a prečo by sme nemali generalizovať.

Odkiaľ pochádzate?

Narodila som sa v malom mestečku v čiernomorskej oblasti neďaleko mesta Krasnodar. Tu som žila sedemnásť rokov.

Prečo ste sa rozhodla odísť z Ruska?

Vždy som cítila, že v Rusku nechcem ostať, nevidela som tam pre seba perspektívu. Čím som bola staršia, tým viac som vnímala aj politické dôvody. Toto všetko navzájom veľmi silno súvisí.

Mali ste sotva osemnásť, kam ste išli?

Podala som si prihlášku na štúdium do Fínska, kde v tej dobe ľudia z tretích krajín mohli študovať zadarmo. Prijali ma, dostala som štipendium a v roku 2011 som tam odišla.

Ako vnímali ruských študentov vo Fínsku?

V tej dobe to bolo úplne v pohode. Fínsko je pre Rusov obľúbenou voľbou pre štúdium. Je ich tam mnoho, rovnako ako študentov z iných krajín. Zoznámila som sa tu aj s mojím manželom, ktorý je Slovák.

Preto ste sa rozhodli ostať žiť na Slovensku?

Áno, aj preto. No v prvom rade som si tu našla prácu v kreatívnej agentúre ako editorka. To bol rok 2015. Na Slovensku žijem už siedmy rok a mám tu nielen manžela, ale aj množstvo slovenských priateľov. Cítim sa tu doma.

Ako vnímala vaša rodina to, že sa nechcete vrátiť domov?

Mám malú rodinu – iba rodičov, starých rodičov a tetu. Sme stále v kontakte. Cítim, že stále dúfajú, že sa niekedy vrátim. Ale na strane druhej mi lepší život želajú. Boli hrdí na to, že idem študovať do zahraničia. Predsa len, som prvou z rodiny, ktorá sa rozhodla ísť do sveta. Vedeli, že je to pre mňa dobrá príležitosť. No asi nepočítali s tým, že sa nevrátim.

Chodím ale domov pravidelne na návštevu. Teda, chodila som... Začalo to koronou, pre pandémiu som rodinu nevidela 3 roky. Toto leto som mala v pláne konečne ísť za nimi a a potom prišla táto hrôza. Neviem, ako dlho ich opäť neuvidím.

Keď ste odišli z Ruska, boli ste veľmi mladá. Spomínate si ešte na to, v akom nastavení bolo vaše okolie? Do akej miery ste vtedy vnímala Putinovu propagandu?

O tejto téme sme sa doma veľmi nebavili. No keď prišlo Rusko na Krym, bol to pre mňa šok. Rovnako ako fakt, že moji rodičia to brali tak normálne. Ale nebola to len ich reakcia, mnohí to brali ako samozrejmosť a víťazstvo. Niečo, čo do ľudí vštepovali po generácie – rozprávku o veľkom a silnom Rusku.

Mne to však od začiatku nedávalo zmysel. Ako môže niekto len tak prísť do cudzej krajiny a povedať, že toto je jeho? Rovnako mi nedávalo zmysel, ako ľahko sa to celé „urobilo“. Nepochopiteľné. Mali sme s rodičmi na túto tému množstvo debát. Vlastne to neboli debaty, boli to hádky.

Vedeli ste sa pri nich na niečom zhodnúť?

Žiaľ, v politických témach nikdy. Najhoršie to bolo, keď uväznili Navaľného (pozn. red.: Alexej Anatolievič Navaľnyj je ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň, kritik korupcie v Rusku), prežívala som to veľmi intenzívne. Bol to jediný človek, ktorý bol ochotný ísť do boja s Putinom. Jediný, kto mal odvahu. To, ako zareagovala vláda, bolo šialené. Všetko majú pod palcom. Vtedy som si to uvedomila v plnej sile. Nehovoriac o propagande, spravili z neho zlodeja a neviem čo všetko. Uverili tomu mnohí, aj moji rodičia. Keď som sa ho snažila obhajovať, moja vlastná mama sa ma opýtala, kto mi za to platí. Spochybňovala, môj názor.

Neviete si predstaviť, aká je propaganda v Rusku silná. Akonáhle máte iný názor, určite vám za to niekto musel zaplatiť. Určite ste agentom Západu. Totálna neúcta voči inému názoru.

A ako je to s vyjadrovaním názoru v ruských domácnostiach? Je aj tam prítomný strach z odpočúvania, ako to bolo aj v Československu, keď boli pri moci komunisti?

Áno, majú strach vyjadriť svoj názor. U vás to skončilo a u nás to jednoducho pokračuje. Vlastne sa to s nami vlečie už od časov Stalina. Je to kolektívna trauma. Neskončilo to, ani keď zanikol Sovietsky zväz. Ľudia majú v sebe stále strach a ten sa posúva generačne ďalej.

To, ako vie Ruská vláda zastrašovať, je teraz zreteľne vidieť na zmenách reakcií ľudí ohľadom vojny na Ukrajine. Keď 24. februára všetko začalo, veľké množstvo Rusov dávalo na sociálne siete statusy odsudzujúce inváziu. Akonáhle sa však pridával celý svet a všetko začalo eskalovať, okamžite vznikol zákon, aby ľudí umlčali.

Zákon hovorí o tom, že ľuďom, ktorí vyjadria nesúhlas s útokom na Ukrajinu, hrozí až pätnásť rokov väzenia. Zaobalili to ako trest za „klamlivé správy o ruskej armáde, diskreditáciu ozbrojených síl a za výzvy na sankcie“. A čo je najšialenejšie, ten zákon platí aj spätne. Čiže aj ľudia, ktorí niečo napísali na sociálne siete pred jeho schválením, môžu byť stíhaní.

Takto vás naučia budovať si v sebe strach. Nikto vám nevie zaručiť, že za vyjadrenie svojho názoru nebudete stíhaný, pretože to stíhanie sa môže diať aj spätne. Potom podliehate paranoidnej samocenzúre.

Je možné zdielať s rodinou a priateľmi svoje názory na vojnu aspoň v rámci súkromnej komunikácie?

Všetci, s ktorými som sa bavila, sa rozprávajú opatrne, a to aj v súkromnej komunikácii. Je to vo vzduchu, ale nikto to nahlas nepovie. Ľudia majú paranoju, nech už sa ide o online priestor alebo o telefóny. Bolo množstvo prípadov, keď policajti na ulici zastavili ľudí, zobrali im mobil a kontrovali ich konverzácie – komu a čo písali. Napríklad sa tak dialo v Moskve a Petrohrade.

Aj moja babka je ustráchaná. Nedávno som jej posielala nejaké odkazy na články o vojne a napísala mi, že ich ide radšej vymazať.

Vedia sa teda ľudia v Rusku dostať k nejakým hodnoverným informáciám?

Nezávislé média v Rusku sú blokované. Ale ak vedia, ako blokovania obísť technicky, tak áno.

Vrátim sa k starej mame, ktorú zaujímali články ohľadom Ukrajiny. Je iného názoru ako vaši rodičia, ktorí veria Putinovi?

Áno, je to taký paradox, že starí rodičia tomu rozumejú a moji rodičia nie. Môj dedko dokonca prestal pozerať televíziu. Vraj sa to nedá. To, čo vysielajú, mu nedáva zmysel. Starí rodičia pritom nemajú extra technické zdatnosti, neriešia veľmi internet, ale aj tak tomu rozumejú. Stoja si za tým, že vojna proti Ukrajine nie je správna vec a sú z toho šokovaní. Toto ma v porovnaní s mojimi rodičmi fascinuje.

Pri tejto téme som sa však naposledy aj zasmiala. Keď sme sa s dedom bavili o ruskej televízii, povedal, že jediné čo by si pozrel, je Labutie jazero. Pýtala som sa, prečo. Vysvetlil mi, že keď sa deje niečo veľké, niečo o čom ruská vláda nechce hovoriť, tak v televízii zmätkujú, nevedia čo majú vysielať a idú tam divné veci. Ako keď zomrel Brežnev a v hlavnom vysielaní išlo Labutie jazero.

Mnoho ľudí obviňuje Rusov, že sa nepostavili Putinovi skôr a že dnes nevyjdú do ulíc.

Veľa Rusov cíti hanbu a hnev za to čo sa deje. Nie je to vojna Ruska ale vojna Putinovej vlády a jeho šialenej ideológie. Tisícky protestujúcich vyjadrili svoj postoj, medzi nimi množstvo známych osobností z oblasti kultúry. Ukrajina má však plné právo hnevať sa na nečinnosť Rusov. No to, aby vyšli všetci ľudia v Rusku do ulíc, nie je také jednoduché. Ak ste tam nežili, neviete si predstaviť, aká vie byť propaganda a zastrašovanie silné. Tá sila je neuveriteľná.

Najmä po tom, ako masívne zareagoval svet, zareagovala aj ruská vláda obmedzením slobody slova takpovediac na nulu. Zrazu človek bojuje sám so sebou, so svojím strachom. Svet na neho tlačí, aby išiel do ulíc, vláda ho zastrašuje. A aj keď s ňou nesúhlasí, uvedomuje si, že je doma, no zároveň nie je v bezpečí. Všetko je zrazu jeho vina, valí sa to zo všetkých strán. Ľudia preto nevedia, čo majú robiť. Cítia sa bezmocní.

Je na to taký výstižný termín – „learned helplessness“ (z angličtiny: naučená bezmocnosť). Je to stav, keď je človek presvedčený o tom, že nič nezmení. Myslím si, že ho má veľa Rusov. Naučili sa byť bezmocnými. Aj vo veciach, kde by reálne vedeli urobiť nejakú zmenu, tak ju neurobia, lebo sú presvedčení o tom, že nič nedáva zmysel.

Ako to vnímate vy - Ruska žijúca v Európe?

Spomeniem ako príklad protesty za Jána a Martinu v Bratislave. Bola som tam a zažívala doslova politicko-kultúrny šok. Prvýkrát som pocítila, aké je to byť na proteste, kde mi za to nič nehrozí. Bol to pre mňa absolútne nový, až neuveriteľný pocit. To je sila slobody, ktorú si mnohí na Slovensku možno ani neuvedomujú – môcť si beztrestne vyjadriť názor. Keby sa takýto protest udial v Rusku, je veľmi pravdepodobné, že vás zavrú, prídu si po vás o mesiac, budete mať problémy v škole, v práci, dostanete pokutu alebo iný trest.

Toto sa s nami nesie od Sovietskeho zväzu. Strach a paranoja, ktoré sú silno zabudované v ruskej DNA. Neviete to zmeniť zo dňa na deň a povedať si, že už sa nebojíte a idete proti Putinovi bojovať.

Čo bolo najsilnejšou zbraňou ruskej propagandy, aby presvedčila nepresvedčených?

Používajú všetko. Klamú, prekrúcajú fakty. Ešte aj sankcie, ktoré Rusko dostalo za trest toho, čo pácha, vysvetľujú ako pomstu Západu. Sú schopní prekrútiť aj nepriestrelné dôkazy tak, že je vám z toho nevoľno. Ja už žiadne ruské médiá, ktoré sú kontrolované štátom, nesledujem, lebo je to taká špina, že človek má potrebu si z tých klamstiev opakovane vydrhnúť oči a uši.

Nedávno sa ma kamarát zo Slovenska pýtal, ako je možné, že niekto neverí reálnemu videu, kde umierajú ľudia. Propaganda ti dáva falošné vysvetlenia a interpretácie faktov. Dvaja ľudia sa môžu pozerať na ten istý záber, no každý si ho môže vyložiť inak. A ak tomu uverí, veľmi ťažko prelomíte jeho presvedčenie. Aspoň mne sa to nikdy nepodarilo.

Máte nejaký príklad, kedy ste to skúšali?

Napríklad moji rodičia. Na vojnu na Ukrajine mi vždy povedia, že vraj „to nie je také jednoznačné“. Spochybňujú všetko, aj pravdu. Toto je dôsledok propagandy, ktorá na nich celoživotne pôsobí. Terajšia propaganda totiž nemá len jednu teóriu. Propaganda dá človeku veľa možností, rôzne verzie a interpretácie. On potom začne váhať a spochybňovať všetko. Aj evidentnú pravdu.

Aká bola vaša reakcia, keď sa to začalo diať?

Ako som spomínala, už od momentu uväznenia Alexeja Navaľného som cítila veľký hnev a bezmocnosť. To bol moment, keď som prestala čítať správy. No keď som zachytila, že ruské vojská sa začínajú sťahovať k hraniciam Ukrajiny, nenapadlo mi, že to povedie k takémuto brutálnemu útoku. Neverila som, že toto sa môže stať.

A aj keď sa to stalo, stále som tomu neverila. Stále mi to pripadalo ako niečo surreálne. Bol to šok. Ďalšou mojou reakciou bol hnev a postupne prihádzal pocit hanby. Ťažko sa ten pocit opisuje – vedomie, že mám ruský pas a prepojenie s tou hrôzou.

Ako spracovávate túto situáciu v bežnom živote?

Snažím sa byť čo najviac užitočná. Globálne neviem zmeniť nič, ale aspoň na lokálnej úrovni môžem niečo urobiť. Stále hľadám, ako ešte by som vedela pomôcť.

Predtým som nebola veľmi angažovaná. Teraz je pre mňa dobrovoľníctvo veľmi dôležité. Vďaka tým drobným krokom cítim, že mám aspoň niečo pod kontrolou. Pomáha mi to proti silnej úzkosti, ktorú som mala na začiatku vojny.

Keď som išla pomáhať na hranice, všimla som si na sebe, že tú úzkosť už necítim. Lebo som tam, robím niečo a pomáha mi to. Aj drobné aktivity dávajú zmysel. Pre druhých aj pre seba.

Aké to bolo na slovensko-ukrajinských hraniciach, keď ste prišli ako Ruska do kontaktu s ľuďmi, ktorí utekajú pred armádou vašej krajiny?

Je pre mňa veľmi ťažké, keď mi niekto povie, že sú to „moji ľudia“. To nie sú moji ľudia. Ale áno, podľa pasu je to tak a rozumiem tomu. No ja, ako aj mnohí moji krajania, cítim spolupatričnosť s ľuďmi na Ukrajine. Moja pozícia nie je stanovená tým, aký mám pas. Patrím jednoducho k ľuďom, ktorí zdieľajú tie isté hodnoty ako ja.

Vnímala som to tak aj na hraniciach. Tam som absolútne vypla svoje ego. Seba som neriešila a stotožnila som sa s ľuďmi tam. Keď hovorili, že sa hnevajú na Rusov, tak som s nimi zdieľala ten hnev. Rovnako ako ďalšie emócie. Na tomto mieste som zažila veľa dobra a ľudskosti.

Ako sa cítiš, keď odpovedáš na otázku odkiaľ si?

Všeobecne, keď sa ma v tejto dobe niekto opýta, odkiaľ som, vždy pocítim veľkú hanbu. Je to ťažká chvíľa. Vždy si predtým, ako odpoviem, musím dať pauzu. Potom sledujem tú reakciu a som pripravená aj to, že bude negatívna.

Stretli ste sa aj s takou?

Nestretla som sa s priamou negatívnou reakciou, ale stále na tú chvíľu čakám a myslím si, že raz príde. Zatiaľ mám však len pozitívnu skúsenosť. Jen jedna bola taká neutrálna.

Keďže mnoho Ukrajincov rozpráva aj po rusky, snažím sa pomáhať s prekladom. Dobrovoľníčim v centre na Bottovej v Bratislave, kde sa popri pomoci rozprávam s ľuďmi. Keď sa ma nedávno opýtali, odkiaľ z Ukrajiny som, bolo veľmi ťažké priznať, že nie som Ukrajinka ale Ruska. Jedna pani mi v takejto chvíli povedala, že chápe ťažobu toho priznania a poďakovala sa mi za to, že tam pomáham. To mi pomohlo. Starší pán, ktorému som prekladala, po odpovedi odkiaľ som bez slova odišiel. Bolo to bolestivé, ale rozumiem mu.

Niektorí Ukrajinci mi povedali, že nie všetci Rusi sú zlí. To pre mňa veľa znamená, lebo viem, že síce majú právo na nenávisť, ale nenechajú sa ňou zaslepiť. Je to dôležité. Keď sa toto celé skončí, musíme myslieť na to, čo v nás ostane.

Rusofóbia vo svete narastá.

Áno a to prihráva ruskej vláde. Oni už v rámci svojej propagandy dávno tlačia do ľudí, že vo svete vládne rusofóbia, čo samozrejme nedávno nebola pravda. Dnes to pravda je – z pochopiteľných dôvodov. Prirodzená reakcia ľudí teraz potvrdzuje doterajšie bludy ruskej vlády, ale fakt, že to spôsobili oni, samozrejme, zamlčujú. A tak môžu ukazovať prstom na Západ a hovoriť: vraveli sme vám, oni vás nenávidia. Spolu so sankciami a dezinformáciami tak robia z Ruska obeť a nezorientovaní ľudia, ktorých, žiaľ, nie je málo, sú v tom viac a viac utvrdení.

Ak si predstavíme, že vláda Vladimíra Putina bude minulosťou, môže sa podľa vás Rusko zmeniť k lepšiemu?

Môže, ale bude to bolestivá zmena. A bude to trvať dlho. No aby sa niečo mohlo začať, musí v prvom rade prebehnúť sebareflexia. Bez toho to nepôjde. A začať sa musí minimálne tým, že ľudia prestanú byť stíhaní za to, že majú svoj názor.

V týchto časoch je ťažké si predstavit Rusko iné. Také, ktoré som ešte nikdy nezažila - slobodné, spravodlivé, demokratické. Ale verím, že aj to niekedy bude. Ruskú vládu vnímam ako nádor zla, ktorý presiakol všetko. Ako zhubná metastáza. Ak zmena nastane, krajina sa z toho bude liečiť roky.

Vojna sa však deje aj u nás. Dezinformačná scéna je v rozkvete, ľudia sa polarizujú podobne, ako tomu bolo počas pandémie. Čo môžeme urobiť my?

Môžeme prestať robiť skratky. Je ľahké vymedziť sa na MY a ONI. Povedať jednoznačne, že Rusi sú zlí. Aj keď Ukrajinci na to teraz majú plne právo. No keď zapnem racio a empatiu a pokúsim sa odstúpiť od silnej emócie v sebe, uvedomím si, že nie všetci sú rovnakí. Snažiť sa o pochopenie v takejto situácii je obrovskou prácou.

Ak ale chceme, aby Rusi začali niečo robiť vo svojej krajine, je dôležité takto premýšľať a negeneralizovať. Aby niečo urobili, musia cítiť podporu aj zvonku. Aj mne dodáva silu, keď viem, že ma ľudia neberú ako zosobnené Rusko a keď nie som sama. Cítim viac energie, viac sa zapájam, som otvorenejšia, lebo aspoň odniekiaľ cítim podporu. Akceptácia človeku dodá silu, ktorú potrebuje.

* Redakcia má k dispozícii celé meno respondentky, z bezpečnostných dôvodov ho však nezverejňujeme a používame iba ilustračnú fotografiu.