Olívia Hurbanová: Víťazne z toho vyjdeme, keď sa prestaneme navzájom radikalizovať

Zaoberáte sa ľudským správaním a súvislostiam, ktoré ho kreujú. Kedy ste si uvedomili, že Vás fascinuje psychika človeka?

Fascinuje a zaujíma ma človek ako taký a prostredie, ktorého je spolutvorcom a produktom zároveň. Ako formuje kultúru a tá zasa spätne formuje jeho. A tiež to, ako dokáže za istých okolností s inými ľuďmi spolupracovať, empatizovať, byť altruistický, prajný a pomôcť cudziemu človeku na opačnom konci planéty a zároveň v inom kontexte súperiť, hádzať iným polená pod nohy, byť ľahostajný k utrpeniu vo svete, dokonca páchať rozmanité krutosti a neprávosti. Od malička som svet okolo seba vnímala ako živé laboratórium, kde som sledovala tieto paradoxy ľudského správania. Až neskôr som pochopila, že sme sa nevyvinuli, aby sme boli sebcami alebo altruistami, že človek nie je apriori ani dobrý ani zlý, ale okolnosti jeho života v interakcii s jeho unikátnou biológiou ho podľa kontextu vychyľujú raz na jednu a raz na druhú stranu. Samozrejme, aj chápanie oboch týchto polarít je kontextuálne. Ak ste vo vojne nútení zabíjať pre slobodu vašej krajiny, vnímate to ako službu vlasti; ak stojíte na opačnej strane a ste pozostalí obetí, vnímate to ako najväčšie zverstvo. Celý život sa snažím pochopiť hlbšie dôvody tejto ľudskej vnútornej rozmanitosti i rozpoltenosti.

Hovorí sa, že to čo nás fascinuje, nás často aj desí. Vy ste vraj kedysi mali z ľudí strach a rešpekt. Je to tak?

Áno, sama pochádzam z rodiny, ktorej predkovia boli prenasledovaní takmer za každého režimu a o neprávostiach a strašných krivdách som teda nečítala len z knižiek, ale počúvala z prvej ruky. Neidealizovala som si teda ľudské vlastnosti a túžila som objaviť zázračný elixír nato, aby sa Homo Sapiens dokázal prejavovať v tej najlepšej podobe. Zároveň pochádzam z rodiny prírodovedcov a odmalička ma fascinovali biologické aspekty ľudského správania, história, kultúra i filozofia. Tam som neskôr našla aspoň čiastočné odpovede na mnoho mojich otázok...a stále hľadám.

Dnes patríte k vyhľadávaným lektorkám, ktoré školia druhých ako zvládať seba, svoje okolie a ako s ním komunikovať. Čo bolo pre Vás impulzom, aby ste sa venovali tejto téme profesionálne?

Celoživotným impulzom mi je moja zvedavá a pochybovačná myseľ, neustála pochybnosť o správnosti vlastných presvedčení a z nich prameniaca neuhasínajúca túžba pýtať sa, bádať, nachádzať odpovede a znova ich spochybňovať na ceste poznávania. Zároveň žijeme vo svete, ktorý je nesmierne komplexný a my sme bohužiaľ zavalení povrchnými návodmi. Pričasto hľadáme skratky, rýchle odpovede na komplexné otázky, čo nám nesmierne škodí. Rozhodla som sa byť hlasom ľudí, ktorých síce nenájdete na titulkách Forbesu, nie sú to miliardári, a dokonca nemajú ani milióny followerov na Instagrame. Sú to vedci z rôznych vedných odvetví, ktorí pôsobia na rôznych svetových univerzitách a ich poznatky majú obrovský potenciál transformovať túto spoločnosť do lepšej a zdravšej verzie. Vedecké poznanie nám práve cez pochopenie nesmiernej zložitosti a kontextuálnosti ľudského správania, podnecovaním k zamýšľaniu sa nad hlbšími príčinami, umožňuje na ľudí nazerať vľúdnejšie, prehlbuje súcit a umožňuje byť tolerantnejšími. Usilujem sa poskytnúť toto akademické poznanie ako praktickú múdrosť aj širokej verejnosti vo večernej škole, formou, ktorá je stráviteľná, ale neoberá ho o jeho hĺbku. To je moje úprimné snaženie na poli vzdelávania.

Podľa mnohých psychológov a psychiatrov naše správanie úzko súvisí s tým, čo sme zažili v detstve. Ako vnímate vplyv rôznych aspektov nášho života na naše správanie a komunikáciu?

Je potrebné si uvedomiť, že na zložité otázky ohľadom ľudského správania nám nedokáže dať odpoveď jedna vedecká disciplína – len gény, výlučne zážitky z detstva, len evolučné mechanizmy či kultúrne vzorce – ale všetky tieto premenné sú vzájomne previazané. Ako podotýka môj obľúbený stanfordský neurobiológ Robert Sapolsky, ak chceme hľadať odpovede na ľudské správanie, potrebujeme si uvedomovať túto komplexnosť a kauzalitu zároveň. Jedno nemožno oddeľovať od druhého. Ak chceme pochopiť, prečo je niekto ochotný prepísať svoju obličku na cudzieho človeka a iný okradnúť vlastnú rodinu, potrebujeme brať do úvahy všetky hore zmienené aspekty. Aká kultúra utvárala mozog tohto človeka, čo prežívali jeho predkovia, čo prežíval tento konkrétny človek, keď bol v brušku mamy, aké má gény, aké boli okolnosti jeho detstva a dospievania, aký socioekonomický status mali jeho rodičia, čo sa dialo v jeho živote pár mesiacov, týždňov až minút či sekúnd pred týmto skutkom? Skrátka, je to nesmierne zložité a nijaký človek nefunguje vo vákuu. Každé naše správanie – dobré či zlé – je výsledkom nesmierne zložitej kauzality, ktorá siaha až k našim prapredkom.

Ako nás teda ovplyvňuje naša prenatálna skúsenosť, kultúra alebo dokonca život našich predkov?

Napríklad už to, že ste ako plod v maternici prijímali dostatok proteínov od vašej matky, že ste v detstve neboli týraní, nežili ste v chudobe a váš mozog nebol neustále zaplavovaný stresovými hormónmi, umožnilo, že váš mozog sa dokázal efektívnejšie učiť, sústrediť – skrátka, vyvinul sa inak v porovnaní s tými, ktorí, naopak, také šťastie nemali. Vďaka tomu dnes možno máte lepšie vzdelanie a lepšie platenú prácu, a máte vyššiu šancu, že dokážete lepšie regulovať svoje emócie a impulzívne správanie. Chudoba, obrovská miera stresu, týranie – to všetko sú závažné rizikové faktory, ktoré sa môžu prejaviť patologicky a znižujú mieru efektívnym spôsobom zvládať ďalšie životné stresory. Tieto okolnosti menia štruktúry v našom mozgu, čo sa môže výrazne odraziť na schopnosti učiť sa, na pamäti, empatii, schopnosti regulovať emócie a impulzívne správanie. Ak by som sa napríklad bola narodila v Monaku, ako žena by som mala šancu dožiť sa v priemere 93 rokov – ak v Angole, len 31. Kultúra a geografický úsek sveta ovplyvní i to, s akou mierou násilia sa v priebehu života stretnete, či budete gramotní, či budete chronicky šikanovaní i to, či budete mať ako žena možnosť opustiť dom bez mužského doprovodu, či bude váš mozog viac odmenený pohľadom na vzrušenú alebo pokojnú tvár.

A ako funguje ovplyvnenie našich vzorcov správania v súvislosti s našimi predkami?

Napríklad taká okolnosť, že vaši predkovia zažili hladomor alebo holokaust, sa môže cez epigenetickú zmenu na DNA preniesť na potomkov a má vplyv na to, ako reaktívni budú napríklad na stres, alebo dokáže zvýšiť ich predispozíciu na úzkostné poruchy, cukrovku, obezitu či vysoký krvný tlak. Ak človek zrazu chápe širšie súvislosti, má omnoho menšiu potrebu stavať samého seba na piedestál a naopak, má potrebu pomôcť a pochopiť tých, ktorí toľko šťastia ako on nemali. Pochopenie toho, ako okolnosti života, ktoré sme si nevybrali, zásadne ovplyvňujú ľudský život, učí človeka menej súdiť a snažiť sa viac pochopiť, z čoho mnoho ráz škodlivé správanie pramení. Že je to často z nešťastných a nezávideniahodných životných okolností a nešťastnejšej biológie. To vytvára potenciál prebudiť v ľuďoch súcit a ochotu pomôcť omnoho viac, ako chuť biť palicou a chrliť síru. Multidisciplinárny vedecký prístup i revolučné poznatky z neurobiológie ponúkajú vedeckú bázu, ktorá nám dáva možnosť pochopiť širšie súvislosti, v ktorých nenávisť nedáva zmysel.

Ak chceme tieto vzorce narušiť, vieme ísť cielene proti svojej biológii a minulosti?

Ak chceme meniť správanie a tieto vzorce, je potrebné v prvom rade porozumieť jednak samotnej biológii a aj vplyvu prostredia na ňu. To, kým sme, je do veľkej miery determinované naším prostredím (aj vnútorným), a to je potrebné meniť a dizajnovať, aby sme dosiahli zmeny v správaní ľudí. Naša biológia sa inak správa v inom prostredí. Zmena zákonite vyžaduje vysokú mieru reflexie, schopnosti uvažovať o vlastnom rozmýšľaní, zohľadňovanie iných perspektív, simulovanie potenciálnych budúcností. Toto je však činnosť nesmierne náročná na energiu a napríklad v stave stresu a neistoty je táto schopnosť značne oklieštená. Častokrát chceme od ľudí v rôznych situáciách veci, ktoré sú v danom momente nezlúčiteľné s možnosťami ich biologického rozpoloženia. Dlhodobý stres napríklad spôsobuje aj to, že oslabuje spojenie medzi štruktúrami mozgu, ktoré nám umožňujú začleniť nové informácie, ktoré by nám mohli pomôcť presunúť sa k novej zmysluplnejšej stratégii, a zároveň posilňuje spojenie medzi habituálnejšími mozgovými okruhmi. Stávame sa teda skostnatelí a často dookola v strese robíme veci, ktoré nefungujú, a robíme ich ešte rýchlejšie a s väčšou intenzitou.

Spoločnosť je polarizovaná a nevieme nájsť spoločnú reč. Čo to vlastne spustilo?

Spoločnosť, ktorú sme vytvorili, a situácia, v ktorej sme sa teraz ocitli – nemyslím len Covid, ale aj globalizáciu, migráciu, robotizáciu, automatizáciu – spôsobuje, že veľká časť obyvateľstva sa cíti kultúrne irelevantná. Mnohí nemajú kompetencie a zručnosti, ktoré budú potrebné, a zároveň je tu pracovná sila z iných krajín, ktorá ich dokáže efektívne nahradiť. Navyše, svet je taký prepojený, že zrazu vnímam, že aj keď sa mám vďaka globalizácii lepšie, je tu veľká časť ľudí, ktorá sa má dramaticky lepšie ako ja. Náš mozog je však nesmierne citlivý na hierarchie a čím sú strmšie, tým väčšia tenzia, polarizácia a potenciál na konflikt v danej spoločnosti vzniká. Toto, samozrejme, v ľuďoch, ktorí sa cítia irelevantní, podprahovo spúšťa veľkú mieru stresu, a tak siahajú po „istotách“. Neistota je totiž pre ľudský mozog najneudržateľnejší stav. Tieto istoty a jednoduché odpovede na komplexné problémy dneška ponúkajú konšpirácie, hoaxy, dezinformačné médiá. Tie ich ponúkajú vo forme jednoduchých odpovedí alebo v riešeniach demagógov a populistov, ktorí nájdu vinníka zodpovedného za ich problémy.

Hrajú v tom úlohu aj sociálne siete?

Áno, nezanedbateľnú rolu v tomto probléme by som pripísala na vrub dnešným sociálnym sieťam, pre ktoré sa vzhľadom k ich povahe oveľa lepšie hodí pomenovanie siete antisociálne. Domnievam sa, že sú katalyzátorom týchto vyššie uvedených aspektov. Sociálne siete nemáme pod kontrolou, sú neregulované, konzervujú nás v pre nás pohodlných názoroch, a sme teda v ekosystéme, kde počujeme len to, čo počuť chceme. Len to, čo už máme v našej mentálnej výbave. Naše presvedčenia sa tak stávajú ešte viac rigidnými, neohybnými. Ich samotná architektúra dramatickým spôsobom prispieva práve k rýchlemu šíreniu neprávd, dezinformácií, konšpirácií a nezmyslov „všeho druhu“, ktoré vedú k narúšaniu dôvery i súdržnosti, dokonca až k ohrozeniu krehkého demokratického zriadenia.

Vidíte niekde východisko z tejto situácie?

V neregulovanom prostredí vyhráva ten, kto brnkne silnejšie na city, ponúkne rýchlu odpoveď a využije na dosiahnutie vlastných cieľov machiavelistické prostriedky. V tomto, bohužiaľ, zvádzame nerovný boj s antisystémovými skupinami a myslím si, že bude nevyhnutné uvažovať o nejakej forme regulácie a prísnejšom sankcionovaní a vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti. Je absolútne žiadúce zároveň nájsť formu a jazyk, ktorý túto zložitosť problémov, ktorým čelíme, bude ľuďom vysvetľovať stráviteľnou formou a využívať na to kanály, ktoré majú veľký dosah a sú dôveryhodné. Zároveň musíme pracovať s veľkou skupinou obyvateľstva, ktorá sa môže cítiť irelevantná. Dať im možnosť participovať na riešeniach, vytvoriť priestor, v ktorom sa aj oni dokážu cítiť byť hodnotnou súčasťou tejto spoločnosti, cítiť, že sem patria. Ak to nedokážeme, budeme sa ako spoločnosť ešte viac radikalizovať. Ak s touto irelevanciou nebudeme pracovať, nájde sa nejaký nebezpečný demagóg, ktorý týmto ľuďom tento pocit dá. To je však cesta do pekiel.

Môže byť v tomto nápomocné vzdelávanie?

Vzdelávanie je ďalšou z ciest, kritické myslenie však nebude stačiť, pretože vystresovaní ľudia strácajú schopnosť vnímať veci z viacerých perspektív, kriticky myslieť, kooperovať, byť empatickí a práve toto v tejto neľahkej situácii tak zúfalo potrebujeme. Biologicky to však nie je možné. Vystresovaný mozog totiž hľadá obviózne a familiárne riešenia – skrátka istotu. Konzervuje nás v našich presvedčeniach. Naopak, zrelaxovaná, exploratívna myseľ dokáže vidieť veci v širších súvislostiach, pripustiť, že sa môže mýliť, hľadať nové riešenia, učiť sa. Potrebujeme opäť prinavrátiť kredit vede a dožadovať sa v dialógu s ľuďmi dôkazov a podkladania informácií faktami. Nemôžeme si dovoliť žiť vo svete, kde ľudia porážajú vedu vlastnými domnienkami a subjektívnou skúsenosťou. Napríklad, naša subjektívna rukolapná skúsenosť nám kedysi nahovárala, že Zem je plochá a slnko obieha okolo nej.

Aký spôsob myslenia by sme si teda mali osvojiť?

Práve pripustením omylnosti – nielen tej cudzej, ale v prvom rade našej vlastnej – dokážeme posúvať horizonty nášho poznania. Riešenie vidím v budovaní kultúry, kde intelektuálna pokora bude oceňovaná viac ako sebavedomie a neotrasiteľná viera v správnosť vlastných názorov. My však ako spoločnosť pričasto oceňujeme sebavedomú aroganciu a intelektuálnu pokoru vnímame ako slabosť. Intelektuálna pokora je spôsob myslenia, ktorý pripúšťa a oslavuje vlastnú omylnosť, pretože si uvedomuje limity vlastnej mysle, neustálu skreslenosť nášho vnímania a nesmierne veľa faktorov, ktoré podprahovo ovplyvňujú naše rozhodovanie. Ak sa ľudia naučia niečo viac o tom, ako funguje náš mozog, aké množstvo informácií a súdov robí podvedome, často ich to vydesí a prirodzene prinúti urobiť krok späť. Práve pochopením a pripustením vlastnej obmedzenosti a omylnosti sa dokážeme dopracovať k tolerantnému pohľadu na svet okolo.

Dnes je častou otázkou mnohých to, ako diskutovať s ľuďmi, ktorí majú opačný, pre nás neprijateľný názor.

Viete, často počuť frázu o tom, ako by ľudia mali medzi sebou budovať nie múry ale mosty, lenže spoločnosť sa zdá byť už tak polarizovaná, že most už sotva postavíte ihneď a na prvý pokus. Na začiatok stačí, keď sa v tom múre pokúsime vybúrať aspoň malé okno. Na vedenie dialógu však potrebujeme dve strany, ktoré sú obe ochotné aspoň pripustiť, že sa môžu mýliť. Ak sám do tejto komunikácie vstupujem s nastavením, že mám absolútnu pravdu, v princípe sa len navzájom pretláčame. Ja teba smerom ku mne, ty mňa smerom k tebe. V tomto priestore nie je možné viesť dialóg. Je to priestor, kde nie je záujem bádať a skúmať a tým pádom je to priestor, kde sa nedokážeme učiť. Zároveň, intelektuálna pokora ide ruka v ruke s podkladaním svojich tvrdení dôkazmi a faktami. Dôležité je naučiť sa chápať inú perspektívu a hľadať znaky, ktoré nás spájajú, hľadať prieniky. Začína to však tým, že mi na tom človeku záleží – to je asi najdôležitejšia ingrediencia.

Často nedokážeme zvládať s chladnou hlavou vznikajúce konflikty – či už na sociálnych sieťach alebo v realite bežných dní. Necháme sa zatiahnuť do nezmyslených diskusií bez konca, sme agresívni, prípadne sa cítime bezmocní a frustrovaní. Na čo by sme mali myslieť v takýchto situáciách a čo považujete za „hack“, ktorým by sme vedeli takéto momenty ustáť, prípadne z nich vyjsť víťazne?

V prvom rade si treba uvedomiť, že ak na druhej strane v interakcii s iným človekom spustíme stresovú reakciu, robíme druhú stranu menej otvorenou, menej ochotnou nás počúvať, menej kooperatívnou, menej flexibilnou i empatickou. V takomto stave sa náš mozog prirodzene radikalizuje a uzatvára vo svojich istotách – teda v pravdách, dogmách, skalopevných presvedčeniach. Preto je potrebné si uvedomiť, že ak sa niekto so mnou v interakcii cíti zle, idem aj ja sám proti sebe. Nie je totiž vytvorený elementárny priestor na vedenie dialógu, vytvorenie dôvery a vôbec načúvanie si navzájom. Stávam sa pre tohto človeka kategóriou ONI a voči tejto kategórii náš mozog dramaticky redukuje empatiu.

Povedzte nám o tom viac.

Tendencia rozdeľovať sa na našich a tých cudzích je do nás biologicky votkaná a je to tendencia, ktorá tu s nami ostane, kým budeme ako ľudský druh na tejto zemi. Na základe spoločných znakov – alebo, naopak, odlišností – náš mozog v milisekundách hádže ľudí do kategórie my alebo oni. Je to pozostatok našej evolučnej histórie. Robí to podprahovo, automaticky a ohromne rýchlo. „My“ sú, samozrejme, vždy tí lepší, morálnejší, s tým správnym politickým názorom, s tým vhodnejším životným štýlom, s vycibrenejším vkusom či kultúrou. „Oni“ sú, naopak, tí, ktorí to v hlave nemajú upratané, zle myslia, zle volia, zle sa obliekajú... Často v nás vzbudzujú strach a znechutenie a to je pre náš mozog signál, aby voči takýmto ľuďom nezapínal empatiu, aby im nepomáhal a nespolupracoval s nimi. Znechutenie a zhubná kategória „Oni“ spôsobuje, že náš mozog týchto ľudí omnoho menej vníma ako ľudí a omnoho viac ich vníma ako neživé objekty. Ak hovoríme o nejakej skupine takýmto dehumanizujúcim spôsobom, je potrebné si uvedomiť, že prispievame k tomu, že táto skupina bude vnímaná inými ľuďmi ako objekt a vypíname ľuďom voči nej empatiu. Zároveň túto skupinu vplyvom stresu, ktorý v nej spúšťame, ešte viac radikalizujeme. V tom je zodpovednosť každého z nás. Uvedomujme si, ako sa vyjadrujeme o iných ľuďoch na sociálnych médiách, pred inými ľuďmi, medzi kolegami, pred rodinou či deťmi. To, akým spôsobom komunikujem a nálepkujem iných ľudí, ovplyvňuje celú spoločnosť a následne i konanie ľudí. Naše slová sa stávajú skutkami. Ak ste sa pýtali na to, ako z toho celého vyjsť víťazne, tak víťazne z toho vyjdeme my všetci, keď sa prestaneme navzájom radikalizovať, dehumanizovať a zákonite si znížime mieru stresu, ktorú prežívame. Prispejeme k dôvere medzi ľuďmi a budeme ako spoločnosť zdravší.

Aj projekt Bystrín ROZDELENÁ KRAJINA, kde ste boli lektorkou, sa zaoberal otázkou, čo môžeme spraviť, aby sa medzi nás vrátila dôvera. Kde hľadať ten základný pilier, na ktorom opäť stavať?

Veľmi pohodlné je rozprávať sa s ľuďmi, ako sme my sami. Uzatvárame sa pred inakosťou, uzatvárame sa pred pochopením iných perspektív a pohľadov na svet okolo nás. Opäť je odpoveďou naša vlastná biológia, jej neustála snaha smerovať preč z neistoty a jej veľká záľuba v podobnosti a familiárnosti, ktorá pre nás reprezentuje bezpečie. Nie sme ochotní nazrieť do sveta niekoho iného a spoznať jeho perspektívu, obohatiť svoju databázu o inú ľudskú skúsenosť. Môžem s ňou zásadne nesúhlasiť, ale mať tieto cenné pohľady do sveta iného človeka je jediná cesta, ako hľadať a nachádzať spoločné riešenia. Riešenie teda vidím vo vytváraní priestoru, kde sa dokážeme počúvať a chápať zložitosť tém. Zažiť ten pocit, že moja perspektíva je pre niekoho dôležitá, že som vypočutý, akceptovaný, a v rovnakej miere to poskytnúť druhej strane. Kultúra, kde sa dokážeme vzájomne učiť, kultúra, kde dokážeme fungovať ako otvorené systémy.

Je prirodzené, že sa ako ľudia spájame do komunít s rôznymi záujmami a názormi. Vytvárame si bubliny. Ako však správne komunikovať aj mimo nich?

Je úplne v poriadku, že sa združujeme na základe rôznorodých záujmov i ideových prúdov. Dôležité je, aby sme skupiny, ktoré stoja na opačnom póle v našej komunikácii, nedehonestovali a nedehumanizovali. Z rovnakých dôvodov, ktoré som spomínala vyššie. Zároveň viaceré štúdie dokazujú, že podnecovaním lojality k tým „našim“ vyostrujeme nevraživosť k tým z opačného tábora. Náš jazyk má veľkú moc. Ak dokážeme identifikovať, čo nás spája ako ľudí, identifikovať benefit pre širšiu skupinu a namiesto neustáleho negatívneho nálepkovania dokážeme vytvárať väčšie kategóriu „My“, máme šancu osloviť aj iných ľudí, ktorí sa s našou víziou budú vedieť spojiť.

Je teda potrebné identifikovať záujem, ktorý dokáže spojiť viac ľudí za rovnakým cieľom?

Posunula by som to ešte o pár úrovní hlbšie. Domnievam sa, že v našich komunitách taktiež potrebujeme zohľadňovať viac aj dobro celku a nie len dobro konkrétnej skupiny. Ako hovorí môj obľúbený evolučný biológ David Sloan Wilson, to, čo je dobré pre jednotlivca, nemusí byť dobré pre jeho rodinu; to, čo je dobré pre jeho rodinu, nemusí byť dobré pre jeho krajinu; to, čo je dobré pre jeho krajinu, nemusí byť dobré pre ľudstvo ako celok. Problémy na našej planéte sú spôsobené tým, že zohľadňujú zištné záujmy jednotlivých skupín, ktoré často neberú do úvahy záujem celku – dopad na našu planétu. V našich komunitách by sme teda mali mať neustále na zreteli aj túto najvyššiu úroveň a pýtať sa, nakoľko moje aktivity vytvárajú neférovú výhodu pre jednu skupinu a nakoľko aj nevedome častokrát s dobrým úmyslom škodia iným. Nakoľko sú ovplyvnené mojim hodnotovým svetom, mojou kultúrou, svetonázorom a nakoľko sú prospešné aj pre ľudstvo ako také. Ak nezačneme rozmýšľať v takomto globálnom kontexte a budeme hľadieť len na svoje parciálne záujmy, budeme zákonite generovať ešte väčšie problémy.

Korona ešte viac vyostrila polarizáciu spoločnosti. Čo všetko ste si na ľuďoch všimli počas tohto obdobia, čo ste možno doteraz nepozorovali?

Rúška. Zmätenosť spôsobenú informačným chaosom, neistotu, z nej prameniaci stres a únavu až apatiu. Vyostrovanie nedobrej spoločenskej nálady a ešte viditeľnejšiu polarizáciu. Zároveň sme však aj svedkami pekných iniciatív, ktoré sa snažia pomáhať tým najzraniteľnejším. Stretávame sa s rozmanitými prejavmi solidarity a to my dáva nádej, že to druh Homo Sapiens nakoniec predsa len zvládne. Takže, napríklad v tomto by som videla to povestné svetlo na konci tunela, ktoré – ostáva dúfať – nie je svetlom protiidúceho vlaku. Držme si palce, aby sme to ako spoločnosť zvládli.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Ako vnímate prehry/pády v živote a ako s nimi nakladáte?

Nebolo by evolúcie bez chýb, takže životné premety, kotrmelce a pády vnímam ako prirodzenú súčasť života a cestu k progresu.