Vidím snahu ovládnuť slobodné myslenie, ale máme nástroje na zmenu, hovorí aktivistka Beata Hirt

Ako stredoškoláčka musela eštebákom vysvetľovať, prečo priniesla do triedy vtipy o socializme. Počas Nežnej revolúcie protestovala na banskobystrickom námestí a pred voľbami v roku 1998 pomáhala v regióne organizovať občianske kampane proti Mečiarovi.

„Aj keď dnes mnohí z nás zúfame, zvyknem aj priateľom pripomínať, že tu stále máme demokraciu,“ hovorí Beata Hirt. „Musíme sa zorganizovať, aby sme si ubránili všetko, čo nám za to stojí.“

Až do vlani Hirt tridsať rokov viedla Komunitnú nadáciu Zdravé mesto, ktorá podporuje Banskobystričanov snažiacich sa o zmenu vo svojom okolí. „Človek nikdy nevie, čo vyrastie zo semienok, ktoré zasial,“ usmieva sa.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, či niekedy videla spis ŠtB založený na ich rodinu; ako sa nadácia dostala k státisícovému dedičstvu z Kanady, aj prečo zostala tri dekády v neziskovom sektore.

V akom prostredí ste vyrastali?

Naša rodina bola antikomunistická a kresťanská. Ako dieťa som chodila na náboženstvo a chodievali sme pravidelne do kostola. Neprišlo mi to však ako niečo mimoriadne, náboženstvo ma skôr „otravovalo“, lebo sme ho mali v sobotu ráno. Pamätám si, ako učiteľka každý školský rok prišla k nám domov a presviedčala mamu, že mi ničí život. U nás doma však bola viera normálna, takže som ju nespochybňovala, ani som sa nebúrila.

Strýko bol kňazom, na tú dobu moderným, a veľa sme sa rozprávali. Vieru som však neprežívala ortodoxne, nevnímala som ju ako „jedinú pravú“. Okrem toho sa u nás potichu počúval Hlas Ameriky, Slobodná Európa alebo Rádio Vatikán. Rodičia mi zakaždým povedali, aby som o tom „vonku“ nehovorila.

Ako ste vedeli, čo môžete v škole povedať, aby rodičia nemali problém?

Nejako to samo vyplynulo a bolo mi to jasné. Jedno sme žili doma, no mimo domu som vedela, čo „sa patrí“ a čo nie. Keď si to dnes spätne vybavujem, prichádzam na to, že táto schizofrénia bola za komunizmu bežný spôsob života.

Extra si pamätám na jeden moment. Mama si ma zavolala a povedala mi, že ak by sa ma nejakí cudzí páni v škole pýtali, kde je môj strýko, mám povedať, že je u nás na návšteve a teraz išiel na výlet. Podvedome som tušila, že je dobre, ak neviem, kde v skutočnosti je. Na niektoré veci sa jednoducho nepýtalo.

Nemali ste problém už pri prechode na strednú školu?

Samozrejme, že mala – na našu rodinu bol v ŠtB založený fascikel a sledovali nás. Vedeli sme, že vážne veci sa nehovoria do telefónu.

Mama bola sekretárkou riaditeľa v štátnom podniku. Riaditeľ bol síce komunista, no zároveň normálny a milý človek. Raz za ňou prišiel a povedal jej, že ak chce, aby som sa dostala na gymnázium, musím to stihnúť v tom roku, lebo ďalší rok už podnik viesť nebude a nemá mi to ako „vybaviť“. Bola to jedna z mnohých absurdít režimu. Neskôr som zistila, že mnohí moji veriaci kamaráti sa na gymnáziá nedostali.

Dostali ste sa po roku 1989 k spisu ŠtB, ktorý bol na vašu rodinu založený?

Aktívne som si ho nikdy nepýtala. Kamarátovi, ktorý si vyžiadal svoj, to pokazilo veľa vzťahov a hoci sa snažil odpustiť, vyrovnával sa s tým dlho. Navyše, v našej dedine sa už v tom čase vedelo, kto je kto.

Po Nežnej revolúcii sa však známy stal riaditeľom banskobystrickej pobočky Úradu pre ochranu ústavy a demokracie, novo vzniknutej spravodajskej služby, ktorá predchádzala SIS-ke. Povedal mi, že môj spis, si, samozrejme, pozrel medzi prvými, keďže som jeho kamarátka. Našiel sa však len prázdny obal, na ktorom bolo napísané meno a označenie „sledovaná osoba“ – vnútro chýbalo. Buď teda bolo uložené niekde inde, alebo to skartovali.

Zážitok s eštebákmi ste však mali už na strednej škole. Čo sa vtedy stalo?

Boli to momenty, keď som sa bála najviac v živote. Raz som do školy doniesla trápne a nevinné protisocialistické vtipy: Jeden z nich bol: „Kto sú piati nepriatelia socializmu? Jar, leto, jeseň, zima a imperializmus.“ Nešťastnou náhodou sa tým spolužiačka pochválila na vodáckom výlete, kde jeden zo šéfov vodákov bol spolupracovníkom ŠtB. Musela teda povedať moje meno.

Toto všetko som sa dozvedela až potom, samotný „zážitok“ bol strašný v tom, že som netušila, čo sa deje. Triedna učiteľka ma poslala do riaditeľne, zástupkyňa zdvihla telefón a niekomu povedala, že ma tam už majú a môžu si po mňa prísť.

Bolo to ako v zlých filmoch. Prišli páni v dlhých čiernych kabátoch, naložili ma do auta – jeden sedel z jednej, druhý z druhej strany – a viezli ma do banskobystrického „Pentagonu“, čo bolo v tom čase sídlo ŠtB. Na protištátnom oddelení som asi po hodine pochopila, že ide o tú hlúposť s vtipmi. Pýtali sa ma totiž na všetko možné, aj na náboženstvo u nás doma.

Bol to hrozný zážitok, navyše bol aj na tú dobu protiprávny, pretože som ešte nemala osemnásť rokov. Mal tam so mnou byť buď rodič alebo právny zástupca z oddelenia pre mládež.

Nemali z toho rodičia problém?

Mamin šéf, našťastie, povedal, že jej nemajú čo spraviť. Nebola v strane, takže ju nemali odkiaľ vyhodiť a nebol to pracovnoprávny problém, takže jej ani neznižovali plat. Riaditeľ to uhral.

Spätne som sa ale dozvedela, že som nemala zmaturovať alebo ma mali vyhodiť zo školy. Vtedy mi pomohol jeden z maminých kolegov – komisia, ktorá mala rozhodnúť o mojom osude, zasadala deň po tom, ako som zmaturovala.

Z toho, čo opisujete, ste neboli najlepší „kádrový materiál“. Ako ste sa dostali na vysokú školu?

Triedna učiteľka mi vysvetlila, aké sú moje možnosti. Vtedy existovali takzvané druhoskúškové školy, ktoré robili prijímacie skúšky ešte v auguste, pretože tam nikto nechcel ísť. Patrila k nim banícka, hutnícka, drevárska a dopravná. Odhodlala som sa teda na drevársku školu do Zvolena, no hoci som mala dobré známky a skončila som s vyznamenaním, vzali ma len na diaľkové štúdium. Popri škole som preto začala pracovať v štátnom podniku Smrečina ako robotníčka.

Bol to stres, pretože zo študentského prostredia, kde to bola napriek všetkému aj zábava, som sa dostala medzi robotníkov, kde už o desiatej ráno nebol nikto triezvy. (Smiech) Na druhej strane to však boli veľmi dobrí, úprimní a priami ľudia. A hoci boli možno v niečom jednoduchí a niekedy hrubí, veľmi rýchlo som zistila, že sa na nich dá spoľahnúť.

Čo sa s vami stalo keď ste vyštudovali drevárstvo?

V Smrečine som prešla všetkými kariérnymi rebríčkami – od robotníčky, majsterky dielní až som sa dostala do kancelárie na oddelenie odbytu. Veľakrát to bola zbytočná práca, vlastne sme predstierali, že pracujeme. Napríklad som dostala čísla a musela som ich „napasovať“ do – ako inak – stopercentných výsledkov.

Čo ste vyrábali, keď ste boli robotníčkou v dielni?

Pracovala som v druhovýrobe, kde sa vyrábali jednoduché nábytkárske veci ako rámy na postele, ktoré sme potom dodávali do firiem. Mala som tam na starosti export, výrobky som teda nakladala do veľkých vagónov.

Spomínam si, že v tom čase sa udiala zaujímavá udalosť v Socialistickom zväze mládeže (SZM), ktorého som bola členkou. Členstvo pozostávalo z toho, že sme chodili na výlety. Raz prišiel náš predseda s požiadavkou, aby sme vyjadrili pobúrenie nad petičným dokumentom Několik viet, ktorý vypracovala Charta 77. Signatári v ňom žiadali slobodu, toleranciu a pluralitu.

Ja som sa však už predtým k tomuto dokumentu prihlásila. Nakoniec sa mi podarilo ovplyvniť výbor SZM, aby sme nepridali podpis pod vyjadrenie pobúrenia. Bol to môj prvý líderský úspech. (Smiech) Po roku 1989 za mnou prišiel spomínaný predseda SZM a povedal mi: „Vidíš, ako dobre, že sme to nepodpísali.“

Kde vás zastihla Nežná revolúcia?

Zastihla ma na obchodnom oddelení v Smrečine, kde som mala na starosti drevárske píly na Horehroní. Vďaka tomu som mohla pomôcť miestnej VPN, keďže som mala kontakty v závodoch po celom regióne až po Polomku a Červenú skalu. Všade tam som potom roznášala základné informácie o tom, čo sa deje a že odvolávame súdruha generálneho riaditeľa.

Chodili ste aj na protestovať na námestia?

Udalosti v Prahe, ktoré všetko naštartovali, sa udiali v piatok a už od pondelka sme sa v Banskej Bystrici schádzali na námestí. Pamätám si výzvy, aby všetci nechodili do Bratislavy, pretože bolo dôležité ukázať nesúhlas v každom meste. Na začiatku to u nás ťahali študenti z Pedagogickej fakulty. Spolu s kamarátmi z cirkevných kruhov sme stáli každý deň na námestí a vždy rečnil niekto iný.

Bolo to pre mňa strašne silné. Predtým som si myslela, že sa za môjho života nedožijem zmeny. A hoci sme chvíľu nevedeli, ako to dopadne, mali sme v sebe takú silnú emóciu a odhodlanie, že nám to bolo jedno.

Zároveň bolo zaujímavé vidieť, ako policajti a tajní „nenápadne“ stáli opodiaľ, no nelegitimovali nás. Takto sa to stalo prvýkrát. Predtým sme mali skúsenosť, že čokoľvek podozrivé sa stalo, hneď sme boli predvolávaní a prešetrovaní. Aj preto sme mali pocit, že tentokrát sa deje niečo veľké.

Ako ste sa po roku 1989 dostali z drevárskej firmy na Mestský úrad do Banskej Bystrice?

Novozvoleným primátorom mesta sa stal Stano Mika – „osvietený“ architekt, ktorý chcel dostať na úrad nových ľudí. Nemuseli mať nevyhnutne skúsenosť s úradníckou prácou, ale nemali byť spojení s komunistickou stranou a jej banskobystrickými štruktúrami. Začala som teda pracovať na oddelení podpory malého podnikania.

V jednom momente sa do mesta dostal významný projekt Svetovej zdravotníckej organizácie s názvom Zdravé mesto. Jeho hlavnou pointou bola myšlienka, že aj veľké aglomerácie majú byť v širšom zmysle slova zdravým miestom pre život – majú mať dobrú kultúru, kvalitné sociálne služby či možnosti na rekreačné vyžitie. Keďže na mestskom úrade v tom čase nikto okrem mňa nevedel po anglicky, dostala som tento projekt na starosť ja.

Odkiaľ ste vedeli po anglicky?

Už na gymnáziu som mala relatívne dobrú angličtinu a okrem toho som chodila na večernú jazykovú školu. Takže keď som skončila vysokú školu, vedela som sa ako-tak dohovoriť a čítať.

Neskôr sa z projektu Zdravé mesto stala Komunitná nadácia Zdravé mesto, do ktorej ste odišli z mestského úradu. Prečo sa udiala táto zmena?

V roku 1989 sa v Banskej Bystrici obnovil Rotary klub, ktorý chcel byť spoločenský užitočný a dať tak o sebe vedieť. Páčil sa mu koncept projektov Zdravého mesta, tak založili rovnomennú nadáciu.

Predstavitelia banskobystrického Rotary vedeli získať od partnerských klubov z Rakúska či Nemecka peniaze na preventívne programy – vydávali napríklad príručky o zdravom životnom štýle. Fungovali však ako vtedy väčšina neziskových organizácií. Ak mali peniaze, robili aktivity a potom bola ich činnosť umŕtvená, až kým nezískali nové zdroje.

Jeden z mojich kolegov mal vtedy možnosť cestovať do USA, kde videl, ako fungujú komunitné nadácie v Michigane. Prišiel preto s nápadom, aby sme to robili inak, lebo to dáva väčší zmysel. Navrhol, aby sme nerobili vlastné projekty, ale namiesto toho podporili ľudí, ktorý majú nápad a energiu niečo zmeniť.

Prečo ste odišli z mesta do novej komunitnej nadácie?

Medzičasom bol zvolený nový primátor, ktorý mi povedal, že ak ostanem pracovať na mestskom úrade, zruší projekt Zdravých miest. Tak som sama odišla. Vtedy už ale bola predpripravená Komunitná nadácia Zdravé mesto, kde som najprv chvíľu pracovala ako dobrovoľníčka. V apríli 1995 som v nej už bola zamestnaná v kancelárii, kde som mala aj počítač – to bola vtedy veľká vec. (Smiech) A teraz vážne – netušila som, do čoho idem, učili sme sa vtedy za jazdy.

Mojou veľkou výhodou však bolo, že v tom čase už fungovala dnešná Nadácia Ekopolis. Jej vtedajší riaditeľ Juraj Mesík sa zaujímal o komunitné nadácie a keďže sme mali priestory vedľa seba, učila som sa od nich, čo sú to granty a ako sa píšu projekty.

Dostaneme sa bližšie ku Komunitnej nadácii Zdravé mesto, no ostaňme ešte na chvíľu v druhej polovici 90 rokov, keď na Slovensku padal mečiarizmus. Boli ste súčasťou občianskych protestov?

V Banskej Bystrici existovala sieť mimovládnych organizácii, ktorá v regióne pomáhala organizovať protimečiarovské podujatia – kampane SOS a Rock volieb.

Ešte mám doma z tých čias tričko s nápisom „Mečiar a Tóthová klamú“. Totiž, jedného dňa mala prísť do mesta Katarína Tóthová (politička HZDS, pozn. red.) a my sme sa náhodou dozvedeli, že pri návštevách si vyberala na stretnutia aj zástupcov neziskového sektora, zrejme pre ňu neproblémových. Tak sme sa zorganizovali a čakali sme na ňu. Napokon s nami naozaj diskutovala, ale bolo to niečo hrozné.

Vzácnosťou tej doby bolo, že spoločnosť sa vedela vzopäť a ťahať za jeden povraz. Na fotkách zo spomínaných kampaní stoja na jednom pódiu ľudia z biskupského aj miestneho úradu, zástupcovia župy, dokonca aj niekto za zamestnávateľov. Sila tohto spoločenstva sa potom ukázala pri voľbách v roku 1998.

Komunitnú Nadáciu zdravé mesto ste viedli takmer 30 rokov. Čo boli najväčšie míľniky, ktoré sa vám podarili?

Prvých päť až desať rokov by som označila ako etapu obnovovania komunít a dôvery. Prišli sme totiž na to, že komunistom sa podarilo zničiť prirodzené komunity, ktoré u nás odjakživa fungovali. Nikto nikomu neveril. Systém bol tak chorý, že bolo nebezpečné, ak sa stretli viac než traja ľudia, ktorí chceli nedajbože spolu niečo robiť.

Bolo pre nás ťažké presvedčiť ľudí, že občianska aktivita je v poriadku a nič zlé na nej nie je. Nebolo ľahké osvojiť si pocit, že sme slobodní a aktivitu nemusíme mať odobrenú miestnou bunkou komunistickej strany.

Ako ste to ľuďom komunikovali?

Organizovali sme mnoho stretnutí s vtedy existujúcimi združeniami. Napríklad sme chodievali na stretnutia spoločenstiev vlastníkov bytov, ktoré v tom čase prechádzali do súkromných rúk. Ich majitelia mali prirodzenú potrebu zlepšovať prostredie okolo svojich panelákov, pretože tam nič nebolo. Rodičia detí zasa chceli zlepšovať okolia škôl a škôlok. V tom čase sme veľa chodievali aj na stretnutia seniorov a spoločné sociálne projekty sme hľadali aj so samosprávou, s ktorou sa nám dobre spolupracovalo.

Veľakrát sme opakovali, že za nami nestojí žiadna bohatá organizácia ani iný vplyvný človek a na našej pomoci pri podpore ich nápadov nie je nič nezvyčajné. A ak sme prišli na to, že niekde pomôcť nemôžeme, učili sme ľudí, že sa môžu obrátiť na ich mestských či štátnych poslancov.

Spomenuli ste prvých desať rokov fungovania Komunitnej nadácie Zdravé mesto. Aké boli jej ďalšie míľniky?

Naša nadácia je z môjho pohľadu výnimočná aj tým, že sme sa veľmi skoro odvážili podporovať témy, ktoré boli citlivé a kedysi aj tabu. Keďže sme mali v komunite ľudí zo sexuálnych menšín, podávali sme pomocnú ruku aj im. Pamätám si, že aj ani debaty v našej správnej rade k týmto témam neboli jednoznačné ale skôr búrlivé. Tiež sme pomerne rýchlo spolupracovali s rómskou komunitou, čo nebolo bežné.

Prvých desať rokov sme fungovali vďaka podpore súkromných amerických nadácií a predvstupových fondov Európskej únie. Po vstupe do EÚ sa však veľkí darcovia z regiónu stiahli, takže sme rozmýšľali, čo budeme robiť. Museli sme redukovať zamestnancov, pretože by sme ich neuživili.

Prežiť sa nám podarilo vďaka takzvanej základine, z ktorej výnosov vieme zaplatiť aspoň časť administratívnych nákladov. Od začiatku sme si ju budovali po vzore komunitných nadácií v USA, donori nás do toho v dobrom „tlačili“. Napríklad nám povedali, že nám dajú 30-tisíc dolárov, čo bola vtedy riadna suma, no ďalšiu polovicu sme museli získať sami. To bola podmienka. Mali sme teda rok na to, aby sme od darcov zo Slovenska získali 500-tisíc korún. Niekto vtedy na správnej rade prišiel s nápadom, aby sme to „rozmenili na drobné“ – vlastne je to 500 darcov po tisíc korún. Tak sme zorganizovali kampaň s názvom 500 priateľov Banskej Bystrice.

Jedným z míľnikov teda je aj to, že sa naše programy vieme dlhodobo podporovať z množstva domácich zdrojov, čo je veľmi vzácne. Aj v tejto dobe sú ľudia ochotní podporiť nás, čo svedčí aj o tom, že sme si u nich získali kredit a dôveru.

Koľko projektov sa vám za tých takmer 30 rokov podarilo podporiť?

Podporili sme viac ako 1300 malých komunitných projektov, každý do sumy tisíc eur. Nepodporujeme veľké projekty, definujeme sa totiž ako prvá príležitosť pre niekoho, kto má nulovú alebo veľmi malú skúsenosť s komunitnými alebo občianskymi aktivitami. Ktokoľvek z ulice môže prísť so svojím nápadom a my mu ho pomôžeme zrealizovať.

Mali sme napríklad úspešný grantový dobrovoľnícky program pre mladých ľudí. Zúčastnilo sa ho niekoľko generácií. Raz neskôr mi volal mladý muž, ktorému kedysi tento program pomohol a sám od seba mi povedal, že medzičasom má úspešnú firmu a chcel by nám darovať peniaze. Predtým by mi pritom ako darca vôbec nenapadol. Človek nikdy nevie, čo vyrastie zo semienok, ktoré zasial.

Spomínali ste, ako ste museli ľuďom vziať strach a vysvetľovať im, že za nadáciou nestojí žiaden bohatý či vplyvný človek. Komunitnej nadácii Zdravé mesto sa však stala kuriozita – cudzinec zo zahraničia vám na činnosť odkázal svoje dedičstvo.

Bolo to taký náš „americký sen“. Asi v roku 2014 nám prišiel rukou písaný list, ktorý mal asi päť strán a bol v angličtine. Nejaký pán, ktorý pôvodne pochádzal z Liptovských Revúc, no už dlho žil v Kanade, si o nás našiel informácie na vytlačenom letáku. Hľadal totiž niekoho z regiónu, kto podporuje dobré veci.

Asi rok sme si dopisovali. Chcel vedieť, aké máme v nadácii procesy a kto o čom rozhoduje, tak som trpezlivo vysvetľovala. Pri jednom z ďalších listov vypadol z obálky šek na 5-tisíc kanadských dolárov a s usmernením, aký typ organizácií z nich môžeme podporiť. Pán chcel pomôcť so vzdelávaním seniorov. Dopisovali sme si ďalší rok a opäť prišiel šek.

Až sme v jeden moment dostali od známych tohto pána smutnú správu, že zomrel. V nadácii sme zostali zarmútení. O polroka na to sme si v schránke našli list z kanadskej advokátskej kancelárie s oznámením, že sme v poslednej vôli zosnulého pána. Pôsobilo to ako nejaký podvod, ale keď sme si informáciu overili, ukázala sa byť pravdivá. Odkázal nám 325-tisíc eur spolu s inštrukciami, ako môžeme tieto peniaze použiť. Išli najmä na základné a stredné školy v regióne a niečo sme dostali aj my v nadácii na technické vybavenie.

Vlani ste po takmer troch desaťročiach odíšli z pozície riaditeľky a odovzdali ste organizáciu do nových rúk. Čo vás k tomu primälo?

Tak ako je čas prísť, je aj čas odísť. Cítila som to tak, že tu máme nové výzvy a generácie a ja v mojom veku pri ich zvládaní nemám veľmi čo priniesť. Musia si o nich rozhodnúť mladí a zabrať. Preto sme pre nadáciu hľadali nového mladého lídra alebo líderku.

A musím priznať aj to, že som bola unavená. Posledných pätnásť rokov prichádzali spoločenské otrasy vo vlnách. Namiesto toho, aby sme boli tvoriví a rozmýšľali, čo všetko môžeme zlepšiť, sme sa aj v práci museli sústrediť skôr na to, aby sme seba alebo iných bránili. Je to hrozne únavné, už som toho mala dosť.

Rozumiem tomu, že nadácia bude teraz možno dávať dôraz na iné témy, než tomu bolo za mojich čias. Pre mňa bolo pri hľadaní nového človeka dôležité, aby organizácia aj pod jeho vedením ostala hodnotovo nastavená tak, ako sme sa o to snažili po minulé roky. (Novou riaditeľkou Komunitnej nadácie Zdravé mesto sa stala Zuzana Sloboda Szaboóvá, pozn. red.)

Nadácia by mala ostať priestorom, kam môže prísť ktokoľvek. Nemala by to byť nóbl kancelária a návštevník by nemal mať pocit, že prišiel do banky. Mala by byť inkluzívna a mala by mať odvahu venovať sa aj citlivým témam, ktoré sú dnes dôležité.

Mimochodom, so mnou v Banskej Bystrici odchádza mnoho lídrov-šesťdesiatnikov, s ktorými sme kedysi spolu začínali. Ustáli sme Mečiara aj miestnu mafiu, keď nás od všelikadiaľ vyhadzovali. Odchod lídrov sa týka viacerých slovenských komunitných nadácií. Poznám kolegyne, ktoré akoby nemali komu odovzdať „štafetu“. Sama seba sa preto pýtam, kde sme spravili chybu a čo sme mohli robiť inak.

Vybrať nových lídrov je niekedy ťažké, pretože veľa schopných mladých ľudí ostalo v zahraničí. Iní majú zasa toľko aktivít, že je s nimi ťažké konkurovať. Jednou z výziev, ktoré vidím, je preto otázka, ako zatraktívniť mladým ľuďom koncept komunitných nadácií, ktorý by nám v týchto ťažkých časoch veľmi pomohol.

Mohli ste byť v biznise či v administratíve, no vy tri desaťročia pôsobíte v treťom sektore. Čo vám to prostredie dáva?

Na začiatkom v tom bolo veľa neznalosti, no po Nežnej revolúcii to tak bolo aj v mnohých iných oblastiach. A tá neznalosť v sebe mala aj niečo pozitívne. Keby som vtedy tušila, čo všetko sa budem musieť naučiť riešiť, neviem, či by som sa na to dala.

Každopádne som však v neziskovom sektore spoznala úžasných ľudí. Najdôležitejšie pre mňa bolo a je, že stretávam ľudí, ktorí nie sú spokojní s tým, čo sa okolo nich deje. Neostanú však pri šomraní – prekročia svoj rubikon a spravia krok navyše, aby to zmenili. Idú pritom do rizika, že to nemusí vyjsť. Poznám mnohých takýchto ľudí, istým spôsobom žijem v takejto bubline.

Zažili ste socializmus aj mečiarizmus. Ľudia, ktorí sú sklamaní z toho, čo žijeme dnes, zvyknú pripodobňovať niektoré črty týchto období k súčasnosti. Opakujeme našu minulosť?

Žiaľ, aj ja vidím mnohé podobnosti – najmä snahu ovládnuť slobodné rozmýšľanie a konanie. No aj keď mnohí z nás zúfame, zvyknem aj priateľom pripomínať, že tu stále máme demokraciu. Pred Nežnou revolúciou by sme nestáli na námestiach – všetci by sme boli v base. Nemohli by sme podpisovať petície a naše deti by nemohli cestovať do zahraničia bez doložiek v pasoch. Máme zákon a keď sa deje niečo protizákonné, treba to „len“ odvážne pomenovať. Od komunálnej po celoštátnu úroveň máme veľmi veľa nástrojov na zmenu. Musíme sa zorganizovať, aby sme si ubránili všetko, čo nám za to stojí.