Magazín

Slovák, ktorý roky pomáha utečencom: Neutekajú na Západ, aby nemuseli nič robiť, utekajú pred bombardovaním a smrťou

Peter Cvik zasvätil svoj život humanitárnej pomoci vo svete aj na Slovensku.

Peter Cvik
Foto: Jana Gombošová
Lucia Matejová
Lucia Matejová
10. apríla 2022

Poďme od začiatku. Čomu ste sa venovali pred humanitárnou pomocou?

Pochádzam z Bánova, dediny medzi Novými Zámkami a Šuranmi. Vyštudoval som Ekonomickú univerzitu. Po nej som chvíľu robil v jednom štátnom podniku, ale bolo to pre mňa utrpenie a moja prítomnosť tam bola úplne zbytočná. Hľadal som preto nejaké riešenie, ako odtiaľ odísť a nájsť niečo, čo by ma napĺňalo. Chcel som sa cítiť užitočný.

V 80. rokoch som zakotvil v colnej správe na československo-maďarskej hranici v Šahách. Po šiestich rokoch som prešiel na oddelenie vnútornej kontroly na colnom riaditeľstve v Bratislave.

Kedy sa začali vaše charitatívne aktivity?

V roku 1992, keď začali do Šiah chodiť autobusy s utečencami z Bosny a Hercegoviny a zo zvyšných krajín bývalej Juhoslávie. Väčšinou to boli deti, ktorým zavraždili rodičov vo vojne, niektoré z nich prišli dokonca zranené. Pamätám si na jedného malého chlapca, ktorý mal v dôsledku zranenia z vojny amputovanú ruku. Vtedy sme si spoločne s kolegami povedali, že tie deti musíme aspoň trochu potešiť.

Na colnici sme mali taký malý bufet. Vždy, keď prišiel autobus, bufet sme pre utečencov kompletne vykúpili – potraviny, nápoje, sladkosti. Vtedy som si začal intenzívne uvedomovať rozdiely medzi ľuďmi a spravodlivosťou v jednotlivých krajinách. Keď vznikajú vojny najviac si to odnesú tí, ktorí sú v tom nevinne. Bežní ľudia krajín, ktorí sú pre mocných tohto sveta len čísla do ich morbídnej štatistiky.

Keď som prišiel zo Šiah do Bratislavy, začal som sa charite venovať viac.

Pomáhali ste na vlastnú päsť?

Áno, nikdy som nebol súčasťou žiadnej organizácie.

Kambodža
Kambodža

Ďalším vaším veľkým míľnikom bol výlet do Kambodže...

Do Kambodže som vycestoval v roku 2010 ako turista. Po príchode som zistil, že profesor Vladimír Krčméry založil v meste Sihanoukville detský domov House of Family, tak som sa tam rovno vybral.

Navyše som zistil, že jeden Slovák prevádzkuje v Sihanoukville reštauráciu. Volal som mu už dopredu, že chcem rezervovať stôl pre jedného a vyklepať rezne, ja som totiž taký „šniclový“.

V reštaurácii som vďaka majiteľovi spoznal lekárku Zuzanu Dudovú, ktorá sa v zariadení starala o deti. Až 75 percent z nich sa narodilo HIV pozitívnych a väčšina z nich boli siroty alebo polosiroty. Chcel som pre nich niečo urobiť ešte v ten deň, a tak som večer na tri hodiny prenajal asi všetky kolotoče na námestí.

Vedel som, že okrem chvíľkovej radosti je dôležité kúpiť im aj niečo do budúcna, a tak som nakúpil asi 20 bicyklov, aby sa mohli učiť bicyklovať.

Vladimír Krčméry založil v Kambodži aj druhý detský domov v meste Phnom Penh. Podarilo sa vám navštíviť aj ten?

Áno, vtedy nás išlo viacej, asi 15 až 20 ľudí. Doniesli sme počítače a notebooky, aby sa deti naučili robiť aj s technikou. Tam prišiel nápad kúpiť dva pozemky a postaviť na nich tri budovy – ďalší detský domov, takzvanú farmu a dievčenský dom.

Kambodža mi prosto prirástla k srdcu. Už som tam kvôli korone tri roky nebol, ale tento rok sa plánujem vrátiť. Zatiaľ sme v online spojení a všetko manažujeme na diaľku.

A po Ázii nasledovalo čo?

Irak, ale to už cielene. S jednou známou som išiel za lekárkou Zuzkou Dudovou, ktorú som spoznal v Kambodži. Do Iraku sme išli tesne po porazení Islamského štátu. Bolo strašné, čo tam boje zanechali. Neskôr nasledovala pomoc utečencom v Gabčíkove, v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine.

V Bosne sme boli v dedinke Sedra - kúsok od mesta Bihać - v utečeneckom tábore pre rodiny s deťmi z Iránu, Afganistanu, Sýrie a Pakistanu. Tam sme pre nich s Janom Mikušom - teda s Johnom Clownom - robili predstavenia.

Zožali ste úspech?

Veľký. Oni sú po toľkom trápení veľmi vďační aj za ten jeden krásny deň. Keď počúvate, čím všetkým si prešli, chcete pre nich spraviť niečo, čo si navždy zapamätajú.

Jano Mikuš prišiel aj s nápadom pomaľovať deckám tváre, tak sme zavolali tri mladé Bosniačky, ktoré sa tomu venujú, k nim sa prisali Monika Vaneková s Katkou Valachovičovou a Martinom Šabíkom a deti boli v siedmom nebi. No a samozrejme obrovský úspech mala pizzapárty, veď ktoré dieťa odolá pizzi.

Vďaka futbalovému zápasu Bosny s Portugalskom ste vzali 15 detí z táborov na výlet po Slovensku.

To je dobrá príhoda. Nejaký čas som pracoval na Balkáne a dostal som sa do Sarajeva, kde prredtým pracoval aj môj kamarát - diplomat. Keď som stál pred katedrálou v Sarajeve, napísal som mu SMS správu: „Som v tvojom milovanom Sarajeve a stojím pred katedrálou". A on mi odpísal. "Tak ma tam počkaj, som o 5 minút pri tebe". On sa totiž medzitým po rokoch do Sarajeva vrátil a o tom som ja nevedel.

Zoznámil ma so svojimi priateľmi a kolegami a tí keď zistili, že som vášnivý futbalista, zobrali ma na zápas kvalifikácie majstrovstiev sveta medzi Bosnou a Portugalskom. Povedal som, že ak Bosna zvíťazí a pôjde do Južnej Ameriky, tak tam pôjdem a zoberiem so sebou aj dve deti z tábora.

Bosna, bohužiaľ, prehrala, ale sľúbil som, že zoberiem aspoň štyri deti na výlet k nám na Slovensko. Potom volali, že je ich viac a, že zoberú osem detí na dvoch autách. Zistili sme však, že potrebujú aj pedagogický dozor, tak nakoniec prišiel osemnásťmiestny autobus – 15 detí a traja učitelia.

Aké boli reakcie vášho okolia na vašu činnosť?

Reakcie z môjho okolia sú pozitívne, ale našli sa aj ľudia, ktorí mi napísali, prečo nepomáham aj na Slovensku... To však nie je pravda, pomáham aj tu a hlavne píšu to ľudia, ktorí by druhým nepodali ani pohár vody. Takí, ktorí sa „najlepšie“ rozumejú utečeneckej politike, no žiadneho utečenca nikdy v živote nevideli, len o nich čítali na internetových konšpiračných žumpách.

S akými najabsurdnejšími tvrdeniami ste sa stretli?

Napríklad, že ľudia utekajú do Holandska alebo Nemecka, pretože tam nemusia nič robiť. Je to úplný nezmysel, utekajú v prvom rade pred bombardovaním, prenasledovaním či hladomorom.

Toto je pre časť ľudí niečo typické slovenské – báť sa prijať čokoľvek nové a iné, na čo sú denne zvyknutí.

Ale našli sa aj ľudia, ktorí sa k vám chceli pridať ako napríklad Ján Mikuš, o ktorom sme písali nedávno.

Sú aj takí, ale v týchto veciach som opatrný, je to veľa zodpovednosti. Naposledy sme boli v utečeneckom tábore v Sarajeve trinásti a bolo to náročné na organizáciu. Ja totiž nie som nejaký rodený manažér, aby som ľuďom vravel, že: „toto bude takto a toto zas takto...“

Peter Cvik
Peter Cvik sa angažuje aj teraz a pomáha ukrajinským matkám s ubytovaním
Peter Cvik
Deti z Ukrajiny u nás doma
Peter Cvik
Topánky oznamujú, že nás je doma iba polovica

Ako ste už spomínali, pomáhate aj na Slovensku, a to dvom rómskym rodinám. Ako ste sa k nim dostali?

Mám kamaráta Jana Németha, ešte spolužiaka z gymnázia, ktorý bol na vojenčine v Strakoniciach a spolu s ním tam vojenčil jeden chalan z Hnúšte - Janko Deme. Po 40 rokoch sa ho Jaro rozhodol vyhľadať. Išiel do Hnúšte a keď sa s ním stretol a zistil, ako úboho žije, začal pomáhať jemu aj jeho rodine.

Raz som za tým chlapcom išiel s Jarom. Spoznal som aj jeho dve vnúčatá a začal som im pomáhať tiež. Dievčatko Danielka sa veľmi dobre učí, je to jednotkárka a teraz siedmačka na základnej škole. Chlapček Šimon má trošku slabšie výsledky, ide mu to trocha horšie, ale odkedy sa mu venujeme, začal na sebe viac pracovať a veľmi sa snaží. Čo ma najviac teší, decká to už vnímajú ako zodpovednosť voči nim samotným.

Druhú rodinu som našiel v Denníku N. Písali o rodine v Žiari nad Hronom, ktorej opitý strýko podpálil dom, čiže prišli o všetko. Vďaka tomu článku sa vytvorila zbierka na pomoc rodine. Pridal som sa a poslal som im nejaké oblečenie, topánky a praktické veci. Nedávno sme ich s kamarátom aj navštívili – posedeli sme a podebatovali.

Aká bola vaša reakcia na vojnu na Ukrajine?

Hneď v prvý deň vojny som kontaktoval známych na Ukrajine a ponúkol im pomoc. Vďaka pomoci mojich známych a kamarátov – Karola Hložeka, Evy Čelkovej, Rasťa a Lucie Ščevlíkovcov s rodinou, Márie Poláčkovej s rodinou, rodine Mariána Gergelyoho, pani Milky Čelkovej a ďalších – a samozrejme vďaka mojej rodine, a to najmä vďaka sestre a staršiemu bratovi, sme dodnes ubytovali asi 29 matiek s deťmi. Spávam teraz podstatne menej, ale to vôbec nevadí.

Pomáhame im nájsť si prácu a pre deti hľadáme škôlku a školu. Najkrajšie by bolo, keby sme utekajúcich z Ukrajiny mohli s úsmevom poslať čím skôr späť do ich slobodnej a mierovej krajiny. A to je aj ich vysnený plán.

Zvlášť sa chcem poďakovať policajtom z Cudzineckej polície v Nových Zámkoch a v Nitre, ktorí svojou profesionalitou a prístupom k vybavovaniu žiadostí o štatút utečenca predčili všetky moje očakávania.

Aké máte plány do budúcna?

No určite by som chcel už konečne ísť do Kambodže, lebo všetky decká mi veľmi chýbajú. Veď niektoré už išli na vysokú školu, iné sa vydali či oženili.

Keby ste si mali vybrať zo všetkých tých ciest najkrajšiu spomienku, ktorá by to bola?

Bol by to jeden veľmi krásny moment. Prišiel som do Kambodže, ale nikomu z detí som to nepovedal, iba vedúcemu. Keď som dorazil už bola noc, všade už bolo zhasnuté a niekto vyšiel von a zakričal: „Aha, tu je Peter!“ Vtedy všetkých 64 detí ubytovaných v domove zletelo dole drevenými schodmi a vrhlo sa na mňa. To bolo nezabudnuteľné.