Speváčka z Rimavskej kaviarne: rôznorodosť robí človeka lepším

Pamätáš si ten moment, kedy vznikol nápad založiť Rimavskú kaviareň?

Pamätám si to úplne presne. Bolo to v dobe, keď bežali protesty Za slušné Slovensko. Tak ako teraz, aj vtedy som bola v Bratislave. Keď som sa pozrela na mapu a videla, že v Rimavskej Sobote tieto protesty nikto neorganizuje, cítila som za svoje mesto miernu hanbu. Preto som sa do toho pustila.

Všetky facebookové udalosti však boli na moje meno. Preto sme si povedali, že by sme mali vytvoriť inú platformu, ktorá nebude viazaná na konkrétneho človeka.

V tom čase sme sa stretli so Samom Zubom, ktorý tiež pochádza z Rimavskej Soboty, no žije v Prahe. Oni tam majú Pražskú kaviareň, takže nám vnukol myšlienku spraviť Rimavskú kaviareň. Zapáčilo sa nám to a všetky aktivity sme potom riešili cez túto iniciatívu.

V Bratislave má spojenie „bratislavská kaviareň“ u niektorých ľudí pejoratívny nádych. Nielen politici ním zvyknú rozdeľovať spoločnosť a odkazovať na ľudí, ktorí sú podľa nich odtrhnutí od reality. Nebáli ste sa toho?

Mne ten názov taký neprišiel, začala som to vnímať až neskôr. V Rimavskej Sobote nebola kaviareň v zmysle intelektuálneho spolku alebo komunity. Veľká jej časť je totiž preč. Prišli sme ale na to, že „rimavská kaviareň“ tam už existovala – ale maďarská. Takto sa nazvali sobotskí Maďari.

A oni robia niečo podobné ako vy?

V podstate áno. Zistili sme, že robili diskusie a podobné veci, no predtým sme o nich vôbec nevedeli. Neskôr sme sa spojili, nevytvorili sme síce nič spoločné, no spolupracovali sme. István Hangácsi od nich nám pri iniciatíve „Ťahaj domov“ nahral video.

Pomáhali nám tiež zháňať rečníkov na protesty. Mali sme tam napríklad doktora Gézu Hizsnyana, ktorý bol jednou z osobností Novembra ´89 a maďarská komunita si ho považuje. On mal na protestoch dvojjazyčné vystúpenia.

Skús teda vypichnúť, čo sa vám ako iniciatíve od roku 2018 podarilo?

V prvom rade protesty Za slušné Slovensko. Tie rástli na sile aj kvalite. Z malého pomníčku sme sa časom presunuli na veľké pódium, ktoré máme na námestí v Rimavskej Sobote celoročne. Ľudia k nám teda chodili aj počas dažďa.

Počas týchto protestov sme robili aj výstavu, ktorá sa volala Reakcia. Umelci z celého Slovenska posielali videá a obrázky, ktorými reagovali na vraždu Jána a Martiny.

Potom sme pomáhali putovnej výstave Post Bellum, ktorá ukazovala príbehy ľudí za totality. Mestské zastupiteľstvo spred roku 2018 ju s primátorom odmietlo povoliť v centre mesta. To bolo veľmi zlé, počas zastupiteľstva niektorí spochybnili holokaust a obvinili Post Bellum. Padali otázky, či ich neplatí Soroš z Ameriky.

Sandru Polovkovú z Post Bellum poznám dlho, rýchlo sme sa skontaktovali. Vtedy sa výstava podarila len tak, že bola v našom múzeu. Minulý rok bola už normálne na Hlavnom námestí.

Ako sa to nakoniec podarilo?

Po komunálnych voľbách 2018 síce zostal ten istý primátor, no väčšinu v zastupiteľstve má už poslanecký klub „Odvážme sa zrýchliť“. To sú v podstate ľudia, ktorí rozmýšľajú podobne ako my. A cez nich to prešlo.

Pred týmito komunálnymi voľbami ste organizovali kampaň „Ťahaj domov“. Vyzývala ľudí, ktorí mali v Rimavskej Sobote trvalý pobyt, aby prišli domov voliť.

Venovali sme tomu strašne veľa času. Vytvorili sme si plán a točili videá s osobnosťami, ktoré síce už v Sobote nežijú, ale pochádzajú odtiaľ. Chceli sme zmenu. Išlo do toho veľa energie a keď sa nám to nepodarilo, boli sme z toho takí...

Kto všetko tvorí Rimavskú kaviareň?

Primárne Mirka Čierna a ja, my sme to gro. Potom sa k nám pridal Tomáš Bálint, ktorý robil grafiky ku kampani „Ťahaj domov“. A postupne prichádzali členovia ako Janko Rešetár, Igor Balciar a ostatní.

Ako na vás reagujú ľudia v Rimavskej Sobote?

Ako ktorí. Nestretla som sa s negatívnymi reakciami, skôr s pozitívnymi. Písalo sa síce všeličo, no to sa píše vždy. To sme nejako vážne nebrali.

Ste v Rimavskej Sobote snehovou guľou, ktorá pomaly rastie alebo skôr menšou ale stabilnou komunitou?

Bolo by dobré, keby sme sa opäť zobudili, lebo teraz sme v takom móde, že ako iniciatíva viac „spíme“ ako niečo robíme. Je to dané aj tým, že ja – ktorá som možno motorčekom pre ostatných – som v Bratislave.

Veľmi by som ale chcela robiť podcast o Rimavskej Sobote. Nie však sama, ale s Mirkou Čiernou, aby sme mali viac informácií a možností.

Ale teda, momentálne sme v stave, že ak by sa niečo dialo, vieme sa zalarmovať a zorganizovať. A náš Tomáš robí festival Fraj, ktorý je skvelý. Som na neho strašne hrdá, že to dokázal a že v tom stále ide.

Ty si speváčkou, váš ostatný projekt ste nazvali Fúzie – je to spolupráca rôznych interpretov a žánrov. Mnohí ľudia sa rôznorodosti obávajú, ty ju vyhľadávaš. Čím je pre teba pridanou hodnotou spájať rôzne svety?

Nejakým spôsobom ma to láka a prirodzene zaujíma. Mám pocit, že keď je pokope viac kultúr, navzájom sa ovplyvňujú a niečo si odovzdávajú. Človeka to robí lepším.

Dosť mi vadilo, keď bolo okolo nás veľa rasizmu a xenofóbie – najmä v dobe, keď išiel hore Kotleba. Veď aj náš primátor Jozef Šimko sa v parlamentných voľbách ocitol na kandidátke ĽSNS.

Ak budeme na Rómov len nadávať alebo ich segregovať, nič sa nezmení. Človek by mal na to nazerať v desiatkach rokov a vytvárať reálny plán, ako ich od malička zaradiť do spoločnosti.

Vaše hudobné Fúzie chcete vydať na USB kľúči, nie na cédečku alebo platni. Ako ste na to prišli?

Ten projekt nie je len o hudbe, je aj vizuálnou záležitosťou. A keďže k nemu bude aj minidokument, cédečko nám nestačilo. Uvažovali sme o DVD-čku, ale to si dnes už nie je veľmi kde prehrať.

Veď aj cédečka, už si ich kupujem len kvôli tomu, že chcem podporiť umelca. Väčšinou si ich ale neotvorím, lebo počúvam hudbu inak.

A tiež, chcela som priniesť niečo, čo bude odlišné. Keď si niekto to USB-čko kúpi, možno ho neskôr bude vedieť využiť aj inak.