Magazín

Redakcia v akcii: Rok 2021 očami redaktorského tímu Bystrín

Bol to náročný rok pre nás všetkých. Bol to však aj rok, počas ktorého sa ľudskosť a spolupatričnosť ukázali byť jediným spôsobom prekonávania kríz. Sme radi, že ani v našej redakcii nebola núdza o silné príbehy, ktoré hovoria o sile jednotlivca a o nádeji.

Redakcia Bystrín
Jana Gombošová
Jana Gombošová
27. decembra 2021
Palo Lacko
editor a redaktor
Palo Lacko

Aký bol rok 2021 v redakcii v jednej vete?

Veselý a ľudský bez toho, aby to ubralo na profesionalite - ostatne, tak ako rok predtým.

Najsilnejší okamih alebo príbeh?

Začiatkom roka sme odniesli do Rejdovej kalendár chalanovi s postihnutím. Rád kreslí a veľmi chcel vidieť svoje obrázky publikované v niečom „ozajstnom“. A tak pre neho kamarátka Bystrín spravila kalendár poskladaný z jeho kresieb.

Veľmi sa z neho tešil a niekoľko výtlačkov daroval ľuďom, ktorých má rád. Jeden sme mali aj my doma na chladničke. Veľakrát počas roka som sa pri kalendári pristavil, pozrel sa na neho chlapcovými očami a v duchu sa pousmial.

Najsmutnejší či najdojímavejší okamih?

Kolegyne napísali viacero silných príbehov. Napríklad o dobrovoľníčke, ktorá chodí „mojkať“ opustené bábätká do nemocnice, aby zažívali aspoň aké-také ontologické bezpečie.

A u nás na dvore opäť začala kvitnúť hortenzia našej 91 ročnej susedy, ktorá sa o ňu už štyri roky stará, aby skrášlila spoločný priestor.

Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?

S viacerými hrdinami našich príbehov zostávam v akomsi prirodzenom kontakte a spoločne sledujeme, ako sa im ďalej darí. Napríklad, remeselník Matúš Jančura, ktorý zachraňuje žeriav Čiernohronskej železnice, mi jeden večer napísal, že sa im ho podarilo nanovo poskladať. Neozval sa preto, aby som o tom nutne napísal, len sa chcel podeliť o tú radosť.

Ak by si mal povedať, z ktorého článku z roku 2021 sa tešíš najviac alebo si naň hrdý, ktorý by to bol a prečo?

Je ich viac, ale spomeniem jeden: kolegyňa Janka spravila rozhovor s fotografom Marekom Pupákom, vnukom azda najznámejšej babičky na Slovensku, ktorú ľudia poznajú pod profilom „Blue Grandma“.

Sledovať ich príbehy na Instagrame je hrejivé, ide z nich človečina. Seniorov si v tejto krajine veľmi nevšímame a Marek s babkou pripomínajú, že môžeme banovať.

Marianna Potanovičová
redaktorka
Marianna Potanovičová

Aký bol rok 2021 v redakcii v jednej vete?

Rok 2021 bol plný spoločných vtipných momentov a kreatívnej práce.

Najsilnejší okamih alebo príbeh?

Bavilo ma nastavovať našu komunikačnú stratégiu Bystrín. Bavilo ma spolupracovať pri tom so skvelými ľuďmi v rámci nášho tímu i mimo neho z komunikačného štúdia Folk a Milk. Bolo to opäť niečo iné a nové, čomu som sa mohla priučiť. Tešia ma skúsenosti, ktoré posúvajú vpred.

Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?

Tento rok ma asi najviac dostali predvianočné príbehy - projekt Vianočný zázrak a Štedrá večera, ktorému som aj prispela.

Pri Vianočnom zázraku som si povedala, že je skvelé mať možnosť pomáhať adresne. Na stránke si viete vyfiltrovať, ktorého konkrétneho seniora podporíte, čím je vám celý projekt bližšie. Máte tak možnosť pomôcť niekomu z vášho okolia, kto to naozaj potrebuje alebo mu daná vec, ktorú si želá, úprimne urobí radosť.

Ak by si mala povedať, z ktorého článku z roku 2021 sa tešíš najviac alebo si naň hrdá, ktorý by to bol a prečo?

Najviac sa mi dostal pod kožu príbeh Ingrid Horváthovej, ktorá pomáha ako špeciálny terapeut – dobrovoľník opusteným novorodencom v breznianskej nemocnici. Terapiou dotykom dodáva bábätkám pocit, že tu nie sú samé a že sú aj napriek nepriaznivému osudu milované. K tomuto príbehu som sa dostala len náhodou. Informáciu o programe občianskeho združenia Návrat „Dominika pre Kukulíka“ zdieľala kamarátka na Facebooku.

Lucia Matejová
redaktorka
Lucia Matejová

Aký bol rok 2021 v redakcii v jednej vete?

Bláznivý – väčšinu som strávila na Erasme v Madride a na všetky porady som sa pripojila tesne po zobudení (španielsky „lifestyle“ - pred druhou v noci sa spať nechodí a pred desiatou sa nevstáva). Aj termíny som mala úplne popletené, častokrát som utekala z parku alebo baru dopísať príbeh.

Najsilnejší okamih alebo príbeh?

Určite ten, keď som išla do Sibírky – centra včasnej intervencie. Prvýkrát som totiž robila v Bystinách reportáž prezenčne. Sibírka sa venuje detičkám s postihnutím aj ich rodinám. Sprevádzajú ich v prirodzenom prostredí, pomáhajú im a predovšetkým ich podporujú.

Kvôli nášmu stretnutiu prišli do kancelárie všetky zamestnankyne – od riaditeľky cez arteterapeutku až po logopedičku. Navodili takú priateľskú atmosféru, že ani neviem, ako celý rozhovor prebehol a úplne som zabudla na vopred pripravené otázky.

Bolo to veľmi pekné a silné stretnutie, pretože tímom Sibírky sú energické veselé dámy, ktoré robia mimoriadne záslužnú prácu a vedia o nej zanietene rozprávať. Majú môj veľký obdiv, pretože sú napriek náročnosti ich práce usmievavé a motivujú deti aj ich rodiny nevzdávať sa. Okrem toho organizujú tábory, umelecké dielne, tanečné kurzy či výlety. Všetko mi povysvetľovali aj poukazovali a ja som sa pri odchode pýtala samej seba, prečo sa takýmto ľuďom nedostáva na Slovensku väčšej pozornosti.

Najsmutnejší či najdojímavejší okamih?

Písali sme o množstve organizácií, ktoré pomáhajú ľuďom v núdzi alebo ľuďom s postihnutím. Na jednej strane je skvelé, že ich tu máme a že svoju prácu zasvätili pomoci druhým. Na druhej strane, keď reflektujem, koľko ľudí ich prácu potrebuje alebo sú na ňu odkázaní, je mi veľmi smutno.

Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?

Áno, ten o iniciatíve Vianočný zázrak. Cez ich web si pozriete zoznam osamelých dôchodcov v domovoch sociálnych služieb. Po tom, ako som príbeh dopísala, som hneď išla na ich stránku a vybrala si pána Tonka. Jeho prianím bolo teplé pyžamo a sedmové karty. Dúfam, že sa môjmu darčeku poteší.

Ak by si mala povedať, z ktorého článku z roku 2021 sa tešíš najviac alebo si naň hrdá, ktorý by to bol a prečo?

Asi nemám jeden konkrétny. Som rada, že som objavila iniciatívy, ktoré sa venujú tým najstarším z nás. Takou je Pošli dobro, Vianočný zázrak, AkSen alebo trénerka pamäte Silvia Valovičová.

Teším sa aj z iniciatív, ktoré sa venujú tým najmladším. Spomeniem Daruj budúcnosť alebo Jakuba, ktorý pracuje s rómskymi detičkami.

Som tiež rada, že som našla občianske združenia a jednotlivcov, ktorým nie je ľahostajná naša planéta - Patríciu Krausovú, Katku Šiškovú, Plastne, združenie Očami prírody či Pestrec.

A mám radosť aj z tých, ktorí nám ponúkajú kultúrne vyžitie, ako napríklad partia okolo festivalu Guča umenia či sestry Hraškové, ktoré vedú Skoro filmový klub vo Zvolene.

Ale ak mám vypichnúť len jeden príbeh, ktorý vo mne zarezonoval najviac, je to príbeh Petra Juhása z Nitry. Peter je vysokoškolský profesor, ktorý vo voľnom čase čistí tatranské plesá. To bolo mimoriadne zaujímavé, lebo dovtedy som o ničom podobnom nepočula. Našiel dokonca funkčný granát!

Jana Gombošová
vizuálna editorka, redaktorka, fotografka
Jana Gombošová

Aký bol rok 2021 v redakcii v jednej vete?

Povzbudivý vďaka príbehom a veselý vďaka mojim kolegom. A to na mňa vzhľadom na uplynulé mesiace plné ťažoby pôsobilo ako balzam na dušu.

Najsilnejší okamih alebo príbeh?

Vždy, keď počujem o ľuďoch, ktorí robia niečo pre druhých „iba tak“, nesmierne ma hreje pri srdci. Vďaka takýmto príbehom nestrácam nádej v ľudskosť. Som veľmi hrdá na svojich kolegov, ktorí majú citlivý senzor na takýchto vzácnych ľudí. V časoch, kedy sme zavalení „hejtom“ a polarizáciou spoločnosti, považujem za nesmierne dôležité, aby sme prinášali pozitívne príklady a nádej.

Takou silou a nádejou bol pre mňa každý jeden článok, či už z rubriky Malé veľké príbehy alebo reportáže z miest, kde sa akční mladí ľudia snažia zlepšiť svoje okolie.

Najsmutnejší či najdojímavejší okamih?

Návšteva u Milana Hudáka - našej Bielej vrany 2019 v Moldave nad Bodvou. Jeho sila a odhodlanie pomáhať svojej komunite ma nesmierne dojala. Rovnako ako jeho pokoj a úsmev.

Vedela som síce už predtým, že Milan podporuje ostatných v osade a vedie združenie, ktoré cez vzdelávanie a umenie pomáha integrovať Rómov. Bolo však iné počuť vidieť a najmä cítiť to naživo. Nevedela som napríklad, že vďaka Milanovi je v komunite slušná zaočkovanosť.

On je pre mňa jedným z veľkých príkladov toho, že sila jednotlivca môže mať veľký dosah na osudy druhých ľudí. A že ten, kto pozitívne mení životy druhých, nemusí byť zákonite žiadna autorita zhora ale práve naopak, jeden z nás.

Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?

Návšteva Mareka Pupáka a jeho babičky. Nie však preto, že „Blue Grandma“ je slávna na Instagrame. Návšteva u nich bola pre mňa silná preto, lebo som sa v ich kuchyni pri podávaní „segedínu“ doslova topila v nehe.

A takýchto momentov tam bolo viac: keď sme s touto krásnou dvojicou išli na prechádzku, keď ma babička učila zbierať bylinky, keď ma na rozlúčku pohladkala po tvári.

Ja už babku nemám a nemyslela som si, že mi ešte môže niečo prinavrátiť ten pocit, keď ju máte. Stalo sa a som za to vďačná. Rovnako aj za to, že táto návšteva nebola posledná a ostali sme kamoši. Ako hovorí Tereza Ramba v jej knihe DobroDruhům – „Láska je“. Inak, tú knihu si musíte prečítať!

Ak by si mala povedať, z ktorého článku z roku 2021 sa tešíš najviac alebo si naň hrdá, ktorý by to bol a prečo?

Ako som už povedala, najviac som hrdá na mojich kolegov – Lucku, Mary a Paliho, ktorí majú talent na hľadanie malých-veľkých príbehov. Neviem zvoliť jeden článok, lebo každý je iný a silný. A hrozne ma baví, že studnica príbehov o dobrých ľuďoch stále nie je vyčerpaná. A to je pre nás všetkých dobré znamenie, no nie?