Redakcia v akcii: Čo sa nás v roku 2022 dotklo a čo nás rozosmialo
Uplynulý rok bol nabitý príbehmi, ktoré lámali srdcia, vyčarili úsmevy a napriek všetkému prinášali nádej. V redakcii Bystrín sme napísali desiatky textov o tom, ako ľudia po celej krajine menia svoje okolie k lepšiemu. Všetky boli svojím spôsobom silné, ale niektoré nás nepustili dodnes.
Palo Lacko
Aký bol rok 2022 v redakcii v jednej vete?
Intenzívny, ale v dobrej atmosfére, čo tú intenzitu trochu zjemňuje.
Najsilnejší okamih alebo príbeh, aký si písal?
Aj tento rok ich bolo viacero, ale medzi najsilnejšie, pochopiteľne, patria príbehy Ukrajincov, ktorí pomáhajú svojej krajine – a tým vlastne aj nám. Napríklad Dmytra, chalana so zdravotným znevýhodnením, ktorý nemohol ísť na front, tak bol „aspoň“ kontaktnou osobou pre novinárov po celom svete a podával svedectvá o zverstvách ruskej armády.
Najveselší okamih pri práci?
Aj tento rok sa kolegyniam, ktorým editujem texty, podarili šarmantné preklepy. Jedna napríklad našla v Partizánskom „bačovskú architektúru“ namiesto baťovskej. Druhá zasa písala o „rímskej ľahkej pizzi, ktorú pečie sympatický Talian, žijúci na Slovensku podľa storočného receptu“. Aj ja chcem storočný recept na život!
Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?
Dotkli sa ma asi všetky články, ktoré sme písali o Ukrajine. Mám na nej viacero priateľov a vždy mám hrču v krku, keď počúvam alebo čítam príbehy Ukrajincov. Aj po desiatich mesiacoch od ruskej invázie sa zdá byť neuveriteľné, že si v 21. storočí nejaký štát dovolí neskrytú dobyvačnú imperiálnu vojnu proti svojmu susedovi.
Ak by si mal povedať, ktorý článok našej redakcie z roku 2022 je top, čo by to bolo?
Páčil sa mi rozhovor kolegyne Jany Gombošovej s Ruskou už dlho žijúcou na Slovensku, ktorá po ruskej invázii cíti hanbu za to, odkiaľ pochádza. Nezovšeobecňuje, ide pod povrch a kladie netriviálne otázky. Pekný príbeh našla aj Lucia Matejová – o Košičanke, ktorá poskytla ubytovanie utečencom z Ukrajiny, aj keď nevyzerali ako Ukrajinci. V nejakom momente to na Slovensku, žiaľ, nebolo samozrejmé.
Lucia Matejová
Aký bol rok 2022 v redakcii v jednej vete?
Intenzívny, miestami náročný a vyčerpávajúci, ale aj obohacujúci s mnohými peknými momentami, ktoré sme vedeli oceniť ešte viac ako po minulé roky.
Najsilnejší okamih alebo príbeh, aký si písala?
Mám tri a ani za svet si neviem vybrať.
Prvý je rozhovor s Petrom Cvikom, ktorý svoj život zasvätil humanitárnej pomoci. Je to veľmi inšpiratívny človek, od ktorého by sa mohlo učiť viacero našincov. Možno by potom prestali hovoriť, že utečenci idú na Západ, aby nemuseli nič robiť a pochopili by, že utekajú pred vojnou či bombardovaním.
Ďalšie dva sa tiež týkajú ľudí na úteku, tentokrát z Ukrajiny. Je to jednak príbeh o gréckokatolíckom kňazovi Otcovi Františkovi Engelovi, ktorý od prvého dňa pomáhal dobrovoľníkom aj utekajúcim. Nielen materiálne ale aj po psychickej stránke, čo bolo v tej chvíli asi najdôležitejšie.
Posledný príbeh, ktorý chcem spomenúť je o Košičanke Kristíne Piaseckej, ktorá po vypuknutí vojny poskytla ubytovanie štrnástim utečencom – Nigérijčanom, ktorí študovali alebo pracovali na Ukrajine. Domov sa vrátiť v žiadnom prípade nemohli, pretože tam prebiehala občianska vojna. S jedným z nich som sa počas rozhovoru cez Zoom aj zoznámila. Povedal mi niekoľko slovenských slovíčok, ktoré sa už stihol naučiť a musím uznať, že mu to išlo parádne.
Najveselší okamih pri práci?
My sa spolu smejeme skoro stále, no veľmi ma pobavilo, keď som omylom jednu respondentku premenovala z Kristíny na Eriku. Celý čas som ju oslovovala milá Erika, a to aj počas nahrávania rozhovoru.
Pri autorizácii mi povedala, že ona sa teda volá Kristína. Tak som jej zavolala a ona mi so smiechom hovorila, že sa jej to aj zdalo čudné, ale keď som jej tak povedala asi štvrtýkrát, nechcela mi to kaziť.
Našťastie sme sa na tom obe zasmiali a moji drahí kolegovia skonštatovali, že som riadne motovidlo.
Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?
S viacerými respondentmi som doteraz v kontakte, čo ma veľmi teší. Začali sme sa sledovať na sociálnych sieťach a vďaka tomu viem, ako sa darí ich projektom. Napríklad dievčatám zo Sokratovho inštitútu – Diane Odrobinákovej a jej búdke, v ktorej si ľudia môžu vymeniť veci, alebo Veronike Brunckovej s čakárňami, ktoré spríjemňujú ľuďom návštevu u lekára. Napadol mi tiež Marek Ochoba, ktorý vysadil dva kilometre líp pod Malými Karpatami.
Michala Horského, zakladateľa projektu DEMDIS, o ktorom som písala na začiatku roka, som dokonca nominovala na ocenenie Férový čin roka. Organizuje ho Nadácia Zastavme korupciu a Michal sa dostal do troch finálnych nominácií.
Ak by si mala povedať, ktorý článok našej redakcie z roku 2022 je top, čo by to bolo?
Určite všetky výstupy mojich kolegýň Marianny a Gombošky z ukrajinsko-slovenských hraníc.
Jana Gombošová
Aký bol rok 2022 v redakcii v jednej vete?
Veľmi produktívny, rýchly, stresujúci, ale vďaka ľuďom z redakcie znesiteľný.
Najsilnejší okamih alebo príbeh, aký si písala?
Moment po rozhovore s Rostislavom z Užhorodu, ktorého sme s Mary stretli na fare vo Vyšnom Nemeckom. Čakal tam na naloženie humanitárnej pomoci pre ľudí z Ukrajiny. Práve sa chystal na cestu do Kyjeva, kde v tom čase prebiehali boje. Na otázku, či sa nebojí, nám odpovedal: „Nebojí sa len hlupák, ale keď pomáhajú všetci, tak musíme pomáhať aj my Ukrajinci.“ Ostalo ticho a pevne sme sa objali. A potom sme nasadli do auta, chytili sa za ruky a obe sme sa totálne rozrevali.
Najveselší okamih pri práci?
Tých máme, našťastie, veľa. Výbuchy smiechu pri čítaní konverzácie našej redakcie sú na dennom poriadku. Veľmi si vážim, že mám kolegov, ktorí sú mi priateľmi a vedia odľahčiť aj ťažké situácie, ktorých nebolo málo. A majú strašne dobrý humor, špeciálne Palo, ktorý si z nás rád uťahuje. Ale chytáme to od neho už aj my.
Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?
Skôr by som povedala, že ma zasiahla séria materiálov – samozrejme tých z ukrajinsko-slovenských hraníc. Každý, kto tam bol potvrdí, že vás to zmení.
Ak by si mala povedať, ktorý článok našej redakcie z roku 2022 je top, čo by to bolo?
Určite článok Dobro varí párky, natiera chlieb a stráži tašky. Spoveď Lucky Hô-Chí a Jakuba Stanka o tom, ako ich zmenili dni na ukrajinskej hranici. Prepisovala som ich nahrávku bezprostredných pocitov z hotelovej izby po tom, ako sa vrátili v noci z terénu na hraniciach, a bola to sila. Aj to ticho, pauzy, pri ktorých sa aj vám stiahne hrdlo ale najmä krásne myšlienky. Za mňa je Lucia jednou z najlepších rozprávačiek a rozprávačov, akých poznám.
Marianna Potanovičová
Aký bol rok 2022 v redakcii v jednej vete?
Plný kampaní, smiechu a nových dobrodružstiev.
Najsilnejší okamih alebo príbeh, aký si písala?
Hneď po vypuknutí vojny sme sa s Gomboškou vydali na slovensko-ukrajinské hranice, aby sme prinášali príbehy ľudí, ktorí sa neskutočným spôsobom zapájali do pomoci druhým. Bol to veľmi silný zážitok. Stretli sme obrovské množstvo ochotných obyvateľov Slovenska i množstvo ľudí zo zahraničia. Počuli a spísali sme príbehy ľudí, ktoré nám často zaslzili oči a videli sme množstvo príkladov ľudskosti a odvahy. Na to sa nedá len tak zabudnúť. Bola to krásna „vzorka“ Slovenska, ktorá sa tam v ten moment nachádzala a pomáhala.
Najveselší okamih pri práci?
Vždy ma bavia naše konverzácie v redakčnom tíme. Nie sme len kolegovia, ale aj kamoši, ktorí si sem-tam napíšu, čo zaujímavé práve robia. Raz nám Lucka poslala fotku z jogovej pozície, pričom na to Palo kontroval slovami: „Môj niekoľkomesačný syn vie spraviť to isté. Gratulujem k pohybovému levelu!“ Doteraz sa na tom bavíme.
Zasiahol niektorý z tvojich článkov do tvojho osobného života? Ak áno, ktorý a ako?
Tento rok som písala menej než po minulé roky. Viac som sa sústredila na vyhodnocovanie a správu reklamných kampaní. Príbehy z hraníc však boli pre mňa všetky top. Napríklad ten o gréckokatolíckom kňazovi, rómskej dobrovoľníckej skupine, či Košičanke, ktorá dala druhý domov štrnástim utečencom.
Ak by si mala povedať, ktorý článok našej redakcie z roku 2022 je top, čo by to bolo?
To je ťažká otázka. Páčilo sa mi ako Bystriny napredujú – sústredili sme sa na vydávanie nových formátov. Napríklad sme pripravili noviny O krajine, ktoré mapovali konflikt na Ukrajine a mali ambíciu byť akýmsi kompasom v tejto téme. Na jeseň sme pracovali na bedekri Dobrodruh, ktorý prináša zaujímavé cestovateľské tipy a prepája menej známe zákutia tejto krajiny s ľuďmi, ktorí sa snažia urobiť svoj kúsok Slovenska lepším.
Nicol Rácová
Aký bol rok 2022 v redakcii v jednej vete?
Rok 2022 bol pre mňa nový, rýchly, spontánny a veľmi krátky.
Najsilnejší okamih alebo príbeh, čo si písala?
Keďže som v redakcii nová a nastúpila som len pred mesiacom, napísala som toho málo. Z toho mála bol pre mňa najsilnejší príbeh občianskeho združenia Ši a nechaj šiť. Pre zakladateľky je snom spraviť z neho chránené pracovisko a neskôr aj chránenú dielňu pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Hovorili mi so zápalom o tom, ako im chcú dať priestor a príležitosť, pretože mnohí z nich pracovať chcú, len nemajú kde.
Najveselší okamih pri práci?
Vždy sa teším na „edit“ od Paliho, pretože okrem toho, že ma jeho postrehy a poznámky posúvajú dopredu, sú vtipné a smejem sa.
Ak by si mala povedať, ktorý článok našej redakcie z roku 2022 je top, čo by to bolo?
Malý-veľký príbeh o tom, ako Košičanka Kristína Piasecká posktyla ubytovanie štrnástim utečencom z Ukrajiny. Páčila sa mi Kristínina dychtivosť a túžba pomôcť. Nepremýšľala, nehľadala dôvody, prečo nie, práve naopak. Jej konanie bolo pohotové a len so zámerom pomôcť. Bola a je vzorom nielen pre svoje deti, ale pre širšie okolie.