O spokojnom živote bez zlatých kľučiek s Martinom Dudášom

Martin Dudáš mal pred vystúpením v Rožňave trému. Priznal, že v ochtinskom kostole je zvyknutý na menšie publikum. „No dobre, výnimkou sú Vianoce, vtedy slúžim aj pred 50 ľuďmi. Ale to je len raz do roka. Potom už naozaj, len tak 6, niekedy 7. Keď je ich 10, tak to sú už zástupy.“

Po skončení nižšieho stupňa svätenia pracoval ako vodič vo fabrike. Po dôkladnom zvážení sa nakoniec rozhodol, že chce vstúpiť do cirkvi. Ohlásil sa biskupovi v Prešove, ktorý mu povedal, že pôjde na Gemer, do malej dedinky Štítnik, kde bolo roboty doslova ako na kostole. Prišiel mu z cirkvi povolávací rozkaz, taký aký chodí na vojnu. „Nepovedali mi, že to bude na 25 rokov. Kebyže to viem, určite by som vtedy nešiel,“ smeje sa dnes.

Keď sa v roku 1995 vybral na cestu, musel študovať, kam to vlastne ide. Žiadne výdobytky techniky ako online mapy vtedy neboli, takže Štítnik hľadal na papierových mapách. A tiež, spôsob ako sa tam dopraviť, keďže veľa spojov z Oravy na Gemer nepremávalo. Priznáva, že keď prvýkrát vystúpil v dedine, bol to iný svet. „Nebol som zvyknutý na viacjazyčné mesto. Hneď, ako som prišiel, som počul maďarčinu. Na Orave po maďarsky nevieme, musel som si zvykať. Zo začiatku na mňa Rožňava pôsobila chladno. Možné je to tým, že toto je banícky kraj a tie bane tým ľuďom niečo dali, takú chladnejšiu banícku povahu. Ale ja si rýchlo zvykám.“

Známi sa ho často pýtajú, či má všetkých päť pokope, že zostáva v Ochtinej, malej obci s jednoduchou farou. No Martin Dudáš sa len smeje, stráži tu také poklady, že namiesto Toskánska môžu prísť ľudia prísť navštíviť Gemer. „Aj keď sem prídu iní farári, často odchádzajú. Chcú niečo iné, hľadajú zlaté kľučky, no tie tu nenájdu. Ku šťastnému životu stačí málo, ide o hodnoty. Mne po tých 25 rokoch stačí, že vidím zmeny, ktoré tu nastali.“

V Ochtinej ľudí „nenálepkujú“, práve preto tu medzi nimi vládnu dobré vzťahy, vrátane rómskej komunity. Dokonca aj starosta je Róm. „Naučili sme sa spolu vychádzať, starosta je prístupnejší a čoraz viac podporuje turizmus a tí Rómovia v Ochtinej sú fajn ľudia. Predtým sa napríklad báli cestovať, teraz idú hocikam. Nemám rád nálepkovanie ľudí. Občas aj cirkev niečo „nalepí“, vtedy napríklad idem proti prúdu. Ja totiž verím, že všetko sa dá postupne meniť, všetko je to o ľuďoch. Veď aj toto stretnutie je dôkazom toho, že ľudia sa menia.“

Pozitíva našiel aj na tohtoročnom lete zasiahnutom pandémiou. Tešil sa, že ľudia začali objavovať aj zabudnuté miesta Slovenska. Vnímal to ako odmenu za tie roky života strávené na Gemeri. Sám sa už považuje za hrdého Ochtinčana, a aj domáci mu hovoria, že sa už zaprášil od „ochtinského prachu“. Jednoducho, našiel tu pokoj, ktorý hľadal.