Magazín

Nie sme rožňavská kaviareň

hovorí sympatická skupinka mladých, ktorá si zobrala na bedrá obrovský františkánsky kláštor. V Rožňave mu chcú vdýchnuť nový život a vrátiť duchovno, ktoré tu po stáročia prebývalo. Znejú pritom rovnako moderne, ako ich predkovia, ktorí v 19. storočí šírili vzdelanosť a inovácie do celej bývalej monarchie. Práve Gemer bol totiž kedysi moderným hubom. Predstavujeme Bystrinám Tomáša Székelyho, Rada Kovácsa, Veroniku Jánošíkovú, Mila Kováča a Richarda Petra.

Rožnavská skupina Kláštor
Tomáš Székely, Rado Kovács, Veronika Jánošíková, Richard Petro a Milo Kováč z Kultúrno-kreatívneho centra Kláštor v Rožňave.
Zuzana Wienk
Zuzana Wienk
12. augusta 2019

Rekonštruujete kláštor v Rožňave. Čo bol tento priestor predtým? Okrem kláštora, samozrejme, ak bol vôbec kláštorom.

Tomáš: Kláštor sa začal stavať v roku 1740. V roku 1800 sa prisťahovali prví mnísi a zotrvali do roku 1950. Po vysťahovaní mníchov tu bolo chvíľu riaditeľstvo baní, potom do roku 1992 starobinec. Odvtedy pár rokov archív a potom už len budova chátrala, pokým sme ju nezobrali my.

Na čo ju chcete premeniť?

Tomáš: Chceli by sme nadviazať aj na duchovnú rovinu a premeniť ju na kultúrno-kreatívne centrum s tým, že by sa tu mala pestovať vzdelanosť, určitým spôsobom aj duchovno a celkovo vzdelávanie ľudí.

Ako ste našli tento priestor?

Rado: Obchádzali sme Rožňavu, hľadali sme rádovo menšie priestory a dostali sme tip: „choďte sa pozrieť do tejto budovy, je voľná, bude vám tak akurát“. Okamžite sme sa do nej zamilovali a už sme z nej neodišli.

Tá budova je pomerne obrovská. Museli ste nejakým spôsobom rozšíriť váš zámer a plány, keď ste na ňu narazili, alebo boli pôvodné plány takéto veľkolepé?

Rado: My sme sa tak uvoľnili v tejto budove, že si môžeme dovoliť toto aj tamto.

A čo je to toto aj tamto - okrem vzdelanosti a kultúrneho centra?

Rado: Celý koncept je postavený na tom, aby budova a to, čo sa v nej deje, boli v čo najväčšej miere sebestačné. To znamená že tu budú aj komerčné prevádzky, bude tu mať miesto neziskový sektor, umelci, kreatívci.

Chceme tu mať umeleckú kaviareň, malé kníhkupectvo, rezidenčné ubytovanie, co-workingový priestor. Chceme, aby sem niektoré aktivity peniaze aj priniesli, a aby to fungovalo aj na báze grantov, lebo nechceme, aby nás finančne podporovalo mesto a chceme ukázať, že to funguje aj inak.

Tomáš: Rado ešte zabudol na sociálny rozmer, ktorý by sme tu chceli pestovať. Na šiciu dielňu, ktorá by mala také niečo napĺňať. Časom by sme chceli, aby celý kláštor fungoval na princípoch sociálneho podniku a sociálneho podnikania.

Ako ste sa vy dali dokopy ako partia? Odkiaľ ste pôvodne prišli?

Rado: Rožňava je malé mesto, takže my sa všetci poznáme z krčiem, z klubov.

A čo ste robili pred tým?

Veronika: Ja s Radom sme učiteľmi a vlastne aj Rišo učí.

Milo: Ja som mal roky odrobené v rôznych mimovládkach. Pár rokov som robil v zahraničí, vrátil som sa sem a pozerám, že v Rožňave sa zrazu niečo deje. Ale poznali sme sa už z mladých čias, takže som taký prirodzený „povrátenec“ do Rožňavy, zaparkoval som tu.

Vyzerá to tak, že mladá generácia učiteľov štartuje v Rožňave nové veci, tak? Učitelia nie sú znechutený, zdecimovaný stav?

Rado: Ja vôbec nie som znechutený. Ešte doplním, že Tomáš je reštaurátor.

Neodišiel som zo školstva, pretože by som bol znechutený, ale toto je taká veľká príležitosť, že keby sme to nevyskúšali, bude nás to do konca života mrzieť.

Rekonštrukcia kláštora obnáša totálnu zmenu vašich rolí. Na čo ste sa premenili z učiteľov, reštaurátorov a mimovládkarov? Čo je vaša každodenná náplň, alebo koľko klobúkov každý máte?

Veronika: Veľa.

Milo: Z nás sa asi všetci stali „takí univerzálni“ pracovníci. Keď nerobíme administratívu, tak sa vrhneme na steny, robíme murárčinu, škriabeme omietky, všetci. Že by tu niekto stál a nudil sa, také neexistuje.

A keď neškriabete omietky a nebetónujete, čo sú hlavné veci, ktoré musíte obsiahnuť?

Tomáš: Písanie projektov je asi najdôležitejšie a implementovanie projektov, ktoré už máme. Projekt, ktorý je tu za nami, nám berie väčšinu času. Je obrovský.

To jest?

Tomáš: Je to Efektívna verejná správa (podpora z Európskych štrukturálnych fondov – pozn. editora), cez ktorú implementujeme projekt Verejné priestory naživo.

Rado: Je to dvojročný projekt, ktorého zmyslom je doniesť do Rožňavy odborníkov na rôzne témy súvisiace s verejným priestorom od architektov, urbanistov, ekonómov, sociológov, právnikov. S nimi absolvujeme prednášky, diskusie alebo workshopy. Cieľom je priniesť to najnovšie a najlepšie, čo sa týka verejného priestoru do nášho mesta, aby si Rožňavčania a Rožňavčanky z toho mohli zobrať, čo sa tu dá realizovať a namotivovali sa.

Deje sa to už?

Rado: Sme zároveň partnerom mesta v participatívnom rozpočte. Snažíme sa prepojiť naše aktivity s aktívnymi ľuďmi, ktorí sa už do týchto vecí pustili a snažíme sa im pomôcť. Stále hľadáme ľudí, ktorí by možno aj mali potrebu, ale nevedia ako a kde začať. Preto dávame dokopy aj túto budovu, aby si tu ľudia našli priestor, kde môžu svoje nápady plánovať, vymýšľať a nakoniec realizovať.

Richard: Jeden taký projekt už máme – úspešne získaný z nórskych grantov. Vzniká tu regionálne coworkingové centrum občianskej participácie, kde bude priestor pre aktívnych miestnych ľudí realizovať sa.

Budete prvý coworking v regióne?

Rado: Dúfame.

Kláštor v Rožňave
Františkánsky kláštor v Rožňave chce skupinka mladých rožňavčanov zmeniť na kultúrne centrum.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že zatiaľ fungujete z grantov. Malo by sa to zmeniť na samoudržateľnosť?

Rado: Na 100% určite nie. Ale chceme nájsť naše maximum a držať sa ho. Keď tu bude kaviareň, kníhkupectvo, nejaké priestory na prenájom, budeme peniaze vrážať späť aj do neziskových aktivít v kláštore, do ďalšej rekonštrukcie. Najväčšia výzva u nás je, že súčasne rekonštruujeme budovu a už tu aj realizujeme aktivity.

Už to tu teda žije. Aký je zatiaľ ohlas ľudí? Ako sa takéto niečo novátorské robí v Rožňave? Cítite podporu, alebo ste skôr anomália?

Tomáš: Určite sme skôr anomália, ale cítime podporu blízkeho okolia. Nie som si úplne istý, či to niekedy bude masové. No ešte to nie je ono.

Stretávate sa aspoň so zvedavosťou?

Tomáš: Áno, ľudia sú zvedaví, určite. Keď tu bol deň otvorených dverí s Gotickou cestou (iniciatíva), tak prišlo cez 50 ľudí. Ľudia sú zvedaví. No ešte tomu asi celkom neveria alebo nevedia, čo od toho môžu čakať.

Neveria že to robíte poctivo alebo s dobrým úmyslom? Alebo, že sa to podarí? Alebo čomu neveria?

Tomáš: Dobrým úmyslom asi veria, nestretol som sa s tým, že by nám to vyčítali. Skôr neveria, že to niekedy zvládneme. Že sa nám to podarí dať celé do poriadku.

Milo: Podporu cítime vtedy, keď sa uchádzame o grant, keď je nejaké hlasovanie. Nedávno sme boli celkom prekvapení, koľko hlasov sme nazbierali. Na to, aké skúsenosti z minulosti v tomto meste máme, že zapájanie verejnosti sa nedialo, tak sa to trošičku posúva.

Veľa sa na Slovensku hovorí o delení na kaviareň a zvyšok ľudí. Vy mi pripadáte ako rožňavská kaviareň. Je to tak? Ste skôr menšinový žáner v meste, alebo máte ambíciu nejakým spôsobom prepájať svety?

Rado: Mne sa zdá, že je to konštrukt, ktorý nepasuje ani na Bratislavu. Na nás to nepasuje vôbec. Veď my tu naozaj robíme všetko - od rekonštrukcie až po písanie projektov. Je nás 13 a pochádzame z rôznych - aj sociálnych - bublín. Nezaregistroval som, že by sme mali nejaké zásadné problémy, že by sme si nejako nerozumeli. Nemyslím, že by sme boli nejako odstrihnutí od rožňavskej reality, ako sa to niekedy podsúva. My tu máme iba jednu realitu.

Keď ľudia pôjdu okolo, môžu sa zastaviť? Čo tu môžu vidieť momentálne alebo v najbližších mesiacoch?

Rado: Pokračujeme v projekte Verejné priestory naživo, budeme mať teraz sériu prednášok a diskusií s architektami, urbanistami, krajinnými inžiniermi. Budeme tu mať trochu kultúry, bude tu jazzový koncert, čítačka a výstava fotografií. Na konci augusta budeme mať pravdepodobne nejaké podujatie v rámci Gotickej cesty.

Tomáš: Pracuje sa na co-workingu, ktorý sa spúšťa oficiálne v októbri. Tam by už ľudia mohli reálne prísť niečo robiť.

Rado: V septembri by sme mali slávnostne otvoriť Rajský dvor, ktorý teraz dávame dokopy.

Kedy bude budova taká, ako ju chcete mať?

Milo: Ľahšie by sa to odhadlo, keby sme už mali rozpočet na celú opravu, ale robí sa to postupne, tak je to veľmi ťažké.

Tomáš: Keď nám vyjde tento rok kúrenie, tak to máme, ako sme chceli.

Rado: Oficiálne podľa nájomnej zmluvy, ktorú máme s mestom (lebo toto je stále mestská budova, a my chceme aby tak ostala), máme opraviť počas prvých piatich rokov 50% budovy. K tomu sa už blížime a kotolňa nás výrazne posunie. Veci sú však tak poprepájané jedna s druhou, že sa jednoducho nedá zastať pri 50 %. Dáme budovu organicky dokopy celú v priebehu 2-3 rokov. Predpokladám že tie priestory budú funkčné.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.