Magazín

Palo Lacko: Najväčšou prekážkou spájania je naštrbená dôvera

Poznáte takých tých ľudí, ktorí o sebe neradi hovoria, sú tichí, skromní, no vy cítite, že sú niečím špeciálni. Taký je aj náš kolega z Bystrín. Investigatívec so zlatým srdcom a skvelým anglickým humorom. A keďže má o čom rozprávať, sme radi, že sa nám ho podarilo presvedčiť, aby o sebe niečo prezradil...

Palo Lacko
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
2. novembra 2020

Čo ťa ako dieťa/dospievajúceho formovalo a priviedlo až k investigatíve?

Od malička som strašne rád čítal. Hltal som všetky knihy, noviny a časopisy, čo sme mali doma. Dokonca som si jeden čas vyrábal vlastné – vystrihoval som „články“ z Káčera Donalda, lepil ich na papier a rozmnožoval pre spolužiakov (tí z toho neboli až tak nadšení). Neskôr si pamätám, ako sme s rodičmi nalepení pred telkou prežívali voľby v 98-om. Nejako ma toto všetko zaujímalo, ktovie, možno som sa pri tom cítil dospelejšie. Podobné nadšenie pre svet okolo som vídaval na prázdninách u deda. Každé ráno vybral zo schránky noviny, pri káve ich prečítal a ak s redaktormi nesúhlasil, písal im nahnevané listy. Ale aby som to skrátil: keď sa pozriem späť na všetky križovatky, kde som mohol odbočiť inak, myslím si, že to, čím som, je do veľkej miery prvkom náhody – alebo mnohých náhod.

Vyštudoval si politológiu na Freie Universität v Berlíne. Prečo práve tu?

Chodil som do Popradu na bilingválny gympel, slovensko-nemecký. Slovenskí učitelia dávali dôraz na fakty, nemeckí na ich kritické zhodnotenie a súvislosti. Dokopy to bola výborná kombinácia. Na nemeckej písomke si dostala obraz z obdobia Zjednotenia Nemecka a zadanie: interpretuj ho. Kto ho mohol namaľovať? V koho prospech? Prečo ho nakreslil práve takto a nie inak? Aby si to vysvetlila, potrebuješ fakty. Ale ak ich nevieš pospájať, sú ti nanič. Po piatich rokoch na tejto škole si skončila s dvomi maturitami – slovenskou aj nemeckou. Keď som už mal tú nemeckú a mohol ísť na väčšinu tamojších univerzít bez prijímačiek, nebolo veľmi o čom rozmýšľať. A keďže jeden z mojich nemeckých tútorov, ktorý ma veľa naučil, bol z Berlína a vedel o ňom vášnivo rozprávať, išiel som tam.

Ako vyzeral tvoj život počas štúdia v tomto podnetnom a bohémskom meste?

Zo študentského pohľadu možno nudne, viac „rock’n rollu“ som mal na strednej. Snažil som sa dostať zo štúdia čo najviac. V Nemecku sa dali zohnať lacné „použité“ knihy z celého sveta, takže som veľa objednával a čítal. So spolužiakmi sme trávili hodiny v rozhovoroch o politike, filozofii, témach zo školy. Popri tom som pracoval v sklade s pohľadnicami a písal pre rožňavské internetové noviny. A keď zvýšil čas, korzovali sme po východnom aj západnom Berlíne. Chodili sme na hokej, koncerty, do divadla, na operu. Bol som sa pozrieť na Obamu, keď v roku 2008 kampaňoval neďaleko Brandenburskej brány, aj keď pri nej rečnil Dalajláma.

Ak by si mal porovnať tamojšiu atmosféru a celkovo život v Berlíne s Bratislavou, kde teraz žiješ, čo by si povedal?

Berlín je moja srdcovka. Otvorený, tolerantný, historický aj moderný zároveň. Má ohromne veľa pestrých zákutí, krámikov, bistier, krčmičiek. Ale moji bratislavskí kamaráti mi poukazovali takéto miesta aj tu, a tiež mi robia radosť. Ja som v skutočnosti typ človeka, ktorý si ten svoj mikrosvet urobí takmer všade – dôležitejšie je pre mňa, s kým.

Po návrate na Slovensko si robil investigatívu v Aliancii Fair-play. Na čo si sa zameriaval?

Prvé roky na súdnictvo – to bolo obdobie, kedy ho ovládli Štefan Harabin a spol. Chodili sme na rokovania Súdnej rady od Bratislavy po Sninu a prinášali odtiaľ spravodajstvo. Stalo sa aj, že keď sa v miestnom hoteli dozvedeli, kto sme, zrazu nemali voľné izby (smiech).

Po tom, čo verejný tlak prispel k Harabinovmu pádu, sme sa venovali zdravotníctvu a predraženým IT-projektom. S chalanmi zo Slovensko.Digital sme sa prelúskavali cez desiatky tendrov, zmlúv či faktúr a upozorňovali na nezmyselné nákupy. A už tu niekde bol zárodok spájania síl, ktorý neskôr dozrel v Bystrinách.

Palo Lacko
Foto: Jana Gombošová
Palo Lacko
Foto: Jana Gombošová

Ako teda uplatňuješ svoje skúsenosti v Bystrinách?

Snažím sa prinášať príbehy ľudí, ktorí si zaslúžia viac našej pozornosti. Takých, ktorí robia čosi spoločensky užitočné, no my to z nejakých dôvodov prehliadame. V Bystrinách sme to nazvali „malé-veľké príbehy“. Často je to totiž drobná mravčia práca, ktorú by mnohí z nás spozorovali až vtedy, keby tu zrazu nebola. Napríklad, všetci sa spoliehame na turistické značky v lesoch, ale málokto za nimi vníma tú robotu značkára – dobrovoľníka. Môže sa zdať, že jeho zopár značiek samo o sebe nie je veľa, ale vďaka stovkám takýchto značkárov sa v prírode nestratíme. A takýmto ľuďom – vytrvalým poctivcom, ktorí robia túto krajinu lepšou – chcú Bystriny pomáhať. Ponúkame komunitu rovnako naladených, a tiež praktickú pomoc od našej siete odborníkov. Veríme, že postupne sa tieto ostrovčeky pozitívnej deviácie prepoja, až raz vznikne jeden veľký.

Si skvelý storyteller a pravidelne prinášaš množstvo silných príbehov. Ktorý bol pre teba niečím extra?

Je ich veľa, ale jeden za všetky: Moja 90-ročná suseda sa na našom spoločnom vnútrobloku (stále) stará o hortenziu. Jej bytovka nemá výťah, takže zakaždým musí zísť z tretieho poschodia – v jednej ruke palička, v druhej sieťka s fľašou na vodu a kliešte na štikanie. Keď kvietok poleje a obstrihá, zbalí si veci a vydá sa späť hore schodmi. Všetko je to pre ňu, samozrejme, oveľa náročnejšie a trvá jej to dlhšie než nám ostatným. Napriek tomu si dáva už štvrtý rok tú námahu, aby kvitnúca hortenzia urobila susedom radosť.

Základnou myšlienkou Bystrín je spájanie ľudí, komunít, regiónov a podpora vzájomnej pomoci. Čo aktuálne vnímaš ako najväčšiu prekážku plynulejšieho fungovania takýchto prepojení?

Asi naštrbenú dôveru. Celé to zjednoduším: myslím si, že nedôvera v štát a jeho inštitúcie sa zrkadlí aj v medziľudských vzťahoch. Ak naše úrady, polícia či súdy produkujú priveľa zjavných skrivodlivostí, mnohí majú pocit, že toto spoločenstvo tu nie je pre nich a hľadajú útechu v ideológiách či extrémoch. Neviem, ako z toho von, ale myslím si, že je dôležité vystavovať sa rozhovorom s ľuďmi, ktorí majú iný (sveto)názor. Dokonca, že je dôležité navzájom spolupracovať a cez malé kroky a potvrdenia dobrej vôle nanovo vytvárať základ pre „to spoločné“.

Čo môže urobiť aj bežný človek pre to, aby pomohol posunúť našu krajinu k lepšiemu?

Nerád radím ostatným, takže viem povedať len to, ako o tom rozmýšľam sám pre seba. Snažím sa o viac empatie: pozerať sa na svet očami tých druhých a pochopiť ich konanie pred tým, než si naň urobím názor. Je veľa spôsobov, ako pomáhať prakticky – od dobrovoľníctva cez podporu neziskoviek až po to, ísť sám príkladom – no toto sa mi teraz zdá byť ešte dôležitejšie.

„Nedôvera v štát a jeho inštitúcie sa zrkadlí aj v medziľudských vzťahoch. Mnohí majú pocit, že toto spoločenstvo tu nie je pre nich a hľadajú útechu v ideológiách či extrémoch. Neviem, ako z toho von, ale myslím si, že je dôležité vystavovať sa rozhovorom s ľuďmi, ktorí majú iný (sveto)názor. Je dôležité navzájom spolupracovať a cez malé kroky a potvrdenia dobrej vôle nanovo vytvárať základ pre „to spoločné“.“

Bystriny vlani prebrali organizovanie ocenenia Biela vrana. Ty si pri ňom už dlho, ako to celé začalo?

Ocenenie založili v roku 2008 Aliancia Fair-play a VIA IURIS. Ja som do Aliancie prišiel až o tri roky neskôr, takže to poviem „len“ po organizačnej pamäti, ktorú som zdedil. A teda, podľa nej boli kolegovia už „unavení“ zo všetkých tých káuz, ktoré denno-denne riešili a chceli ich vyvážiť čímsi pozitívnym – príkladmi občianskej statočnosti. Vedeli, že ľudia, ktorí bránia pravdu a neohnú chrbát, medzi nami sú, len o nich málo hovoríme.

Akým spôsobom sa jednotliví laureáti vyberajú?

Najprv počas roka hľadáme príbehy občianskej odvahy. Čítame noviny, robíme si cielený rešerš, rozprávame sa so všelikým, kto má k tejto téme blízko. S prosbou o tipy tiež oslovujeme asi 250 pre nás mienkotvorných ľudí z rôznych kútov Slovenska. Vďaka tomuto pátraniu každoročne nazbierame povedzme 50 príbehov, ktoré sú v akomsi širšom zozname. Ten potom ide „na stôl“ Rade Bielej vrany – sedmičke osobností, ktorí vyberajú ocenených. Rada z tejto 50-tky posunie do užšieho výberu príbehy, ktoré ju zaujali najviac a zdajú sa jej najsilnejšie. Zvyčajne ich je asi 10. Zvažuje pri tom napríklad aj to, ako vyhmatnúť spoločenskú atmosféru toho-ktorého roka; alebo tiež, či je tá-ktorá nominácia skutočne „bielovranovská“. Užší výber potom dôkladne overujeme. Chceme si byť istí, že Rada bude mať presné, pravdivé a úplne informácie o finálnej zostave príbehov. Z nej totiž vyberá laureátov ocenenia.

Čo je tvojou úlohou v tíme Bielej vrany?

Ja som jeden z tých, ktorí overujú nominácie v užšom výbere. Je to v podstate novinársko-analytická robota. Chodím do terénu, zháňam k príbehom listinné či iné dôkazy, rozprávam sa s ľuďmi okolo a na konci to dám na papier. Tento rok majú nominované príbehy spolu 55 strán. Mal som k nim 14 stretnutí, 22 telefonátov a dobrých 200 strán dokumentácie. Robím to už ôsmy rok a beriem to ako veľké privilégium. Zakaždým pri tom spoznám množstvo skvelých ľudí. Zo stretnutí a rozhovorov s nimi „žijem“ ešte dlho po tom.

Okrem týchto aktivít pôsobíš ešte aj v SGI – Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť, kde vedieš factcheckingový portál Demagog.sk. Čo je hlavným zmyslom projektu?

Snažíme sa zvyšovať kvalitu verejnej diskusie. Chceme, aby bola spoločenská debata a politické rozhodnutia postavené na overiteľných faktoch. Preto upozorňujeme na to, keď politici v televíznych reláciách varia z vody alebo zavádzajú. Možno to bude prekvapenie, ale: mnohí si chybu priznajú a najbližšie si dajú pozor. Jeden nám nedávno napísal, že v nedeľnej diskusii naschvál povedal striedmejšie číslo, aby ho Demagóg nenachytal, že preháňa.

Palo Lacko
Foto: Jana Gombošová

Je u teba vôbec možné, že niekedy aj nepracuješ?

Jasné. Ale asi bude niečo nedobre, keď robím takýto dojem (smiech). Veľa čítam, behávam, trénujem karate, chodievam s partiou otužovať. Rád si idem sadnúť von s kamošmi, alebo si len tak doma pustím na gramofóne platňu, pozerám „do blba“ a počúvam. Ale je pravda, že niekedy žonglujem s priveľa loptičkami naraz. Snažím sa dávať si na to pozor.

Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie miesta, kde sa chodíš najesť, alebo dať si kávu či drink?

Neviem, či to mám až takto silno. Ale mám rád kávu z Brew Baru, ramen z Kinka, Pho z Bamboo, hamburger z Roxoru alebo pizzu z Primo Amore. Aj keď, jedna z mojich naj talianských reštaurácií je u nás na Gemeri v Plešivci – Pizza Piazza.

Čo ťa za poslednú dobu najviac oslovilo (kniha, film, seriál...) a odporučil by si to svojim známym?

Z kníh: Malý život som čítal už dávnejšie, ale je to jeden z najkrajších románov, aké som mal v ruke. V podstate je o otázke, či dokážu kamarátstva udržať pri živote človeka, ktorý trpel priveľa. Tiež dávnejšie, ale tiež veľmi sa mi páčili Neviditeľné besy srdca – príbeh o tom, aké je to vyrastať v katolíckom Írsku, keď je človek iný. Mám rád láskavosť a dôvtip a táto kniha mala oboje. Predvčerom som dočítal Strácame zem. Normálne pri čomkoľvek mravoučnom spozorniem, ale táto literatúra faktu sa číta ako detektívka. V skratke: všetko podstatné o globálnom otepľovaní sme vedeli už v roku 1979. Ako je možné, že sme to len zhoršovali?

Z filmov: The Gentlemen je sofistikovaná gangsterska so suchým brit(s)kým humorom. Netreba pri tom rozmýšľať, stačí oddychovať. Motto: nikdy nevieš, či posledný twist v deji bol fakt posledný.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.