Na večierku v Kláštore
Po rokoch driny otvorila partia rožňavského kulturno-kreativneho centra vnútrodvor a kaviareň. Reportáž z priestorov, aké Gemer potrebuje ako soľ.
Druhý júlový piatok sa teplota šplhala na 30 stupňov, na dvore rožňavského Kláštora však bolo plno. Desiatky ľudí sedeli v improvizovanom hľadisku, alebo postávali s pivom v ruke a počúvali koncert speváčky Zuzany Mikulcovej.
„Boli síce hlasy, že sa všelikto príde pozrieť a asi sa to dalo aj predpokladať. No aj tak som nečakal, že príde toľko ľudí,“ teší sa Rado Kovács, jeden z organizátorov. „Navštívilo nás aj kopec takých, ktorých v meste vídavam letmo alebo vôbec.“
V ten podvečer sa tu stretli rožňavskí robotníci, podnikatelia, politici aj miestna nezávislá scéna. Pricestovali kolegovia z košickej Tabačky, banskobystrickej Záhrady, cestu na východ merala dokonca americká veľvyslankyňa. Skrátka, sen každého kultúrno-kreatívneho centra.
Hľadali niečo malé, našli 1600 metrov štvorcových
Hoci je kláštor priamo na námestí, toľko ľudí v ňom nebolo dobrých 25 rokov. Františkáni ho začali stavať v roku 1745, na prelome storočí sa doň nasťahovali prví mnísi. Žili v ňom až do roku 1950, kedy ich vyhnal komunistický režim, ktorý chcel zlikvidovať slovenské rehole.
Potom ho využívali šéfovia miestnych baní, región bol stáročia známy ťažbou železnej rudy. Neskôr tu bol domov dôchodcov, krátko štátny archív, až napokon budovu získalo mesto. A kým si ju v roku 2015 neprišli pozrieť traja chalani, len chátrala.
„Potrebovali sme konečne niečo vlastné,“ vysvetľuje Tomáš Székely, druhý z tejto trojice. S Radom sa už dlhšie snažili robiť Rožňavu krajšou a pestrejšou. Upratovali park, natierali lavičky, organizovali remeselné trhy či filmové večery. Zakaždým však boli odkázaní na cudzie priestory.
„Boli sme ako takí prosebníci,“ smeje sa Tomáš. „Raz sme museli odniekadiaľ odísť kvôli sledovaniu hokeja, inokedy kvôli futbalu.“ Po pár rokoch kočovania si povedali, že sa už viac prispôsobovať nechcú a začali sa obzerať po dlhodobom prenájme.
„Pôvodne sme rozmýšľali o malej kultúrnej kaviarničke,“ spomína si Rado, „no potom nám šéfka Pamiatkového úradu povedala o kláštore.“ Budova, hoci obrovská, im vliezla pod kožu - a bolo rozhodnuté. Trvalo však rok a pol, kým presvedčili primátora a poslancov.
18-tisícová Rožňava predtým čosi také nezažila. Traja nadšenci mali dostať do 20-ročného prenájmu zanedbaný, no miliónový majetok mesta, aby ho pre obyvateľov opravili a rozbehli v ňom kultúru. V októbri 2016 sa to podarilo - a Rado s Tomášom si vyhrnuli rukávy.
Bolo tam roboty ako na kostole kláštore
Ako obaja zdôrazňujú, neboli na to sami. Tím ľudí, ktorí sa chceli stať súčasťou tohto dobrodružstva, medzičasom narástol. V rôznych momentoch sa doň pridali Milo Kováč, Richard Petro, Veronika Jánošíková, Ela Klementová, Miriama Nogeova a mnohí ďalší.
„Veľa mi dali ľudia, ktorých zamestnávame cez Úrad práce. Urobili tu kusisko roboty, aj nás čo to naučili. Ako pristupovať k manuálnej práci, ako si ju plánovať. Veci, ktoré sa nedajú získať v škole, musíš si ich odpracovať na stavbách,“ hovorí Rado, kedysi učiteľ slovenčiny.
Odkedy partia dostala kláštor na starosť, investovala doň tisícky hodín práce a peňazí zo získaných grantov. Z útrob vypratali kilá stavebného odpadu, ktorý sa tam rokmi nazbieral.
Natiahli novú elektriku, vymenili rozvody vody a kúrenia, osadili radiátory. Vo viacerých miestnostiach omietli steny, ošetrili podlahy a namontovali nové okná či dvere. Do budúceho kníhkupectva vyrobili zo starých skríň police.
V zrekonštruovaných častiach pripravujú za pochodu prednášky a diskusie. Do mesta dotiahli sociológa Michala Vašečku, urbanistku Milotu Sidorovú aj filozofa Egona Gála.
„Tam, kde to je možné, nechávame pôvodné prvky – dlažbu, drevené priečky, ale aj odkrytú výzdobu na stropoch,“ vysvetľuje Rado. V niekdajšej jedálni tak objavili maľbu poslednej večere, zrejme z roku 1904. Keď dávali dokopy vnútrodvor, prekvapila ich pätnásťmetrová studňa.
Pražská atmosféra
Práve vynovený dvor bol dôvodom, prečo Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor v druhý júlový piatok pozývalo oslavovať. A tiež otvorenie kaviarne a kútika, kde sa Rožňavčania môžu učiť angličtinu. Okrem Zuzany Mikulcovej im hral francúzsky šanzón, raper Lyrik a v noci dídžej.
„Chceli sme priniesť pestré žánre a kvalitných hudobníkov, ktorí tu ešte nehrali, no ľudia ich poznajú z médií. Nakoniec sa nám to pekne vyskladalo,“ hovorí Rado a dodáva, že to bola najväčšia akcia, akú zatiaľ hostili. Vo švíkoch v ten večer praskala aj ich nová kaviareň s barom.
Na námestí to bude azda desiate miesto, kde sa dá sadnúť, Rado však obavy nemá. „Aj tu chceme íst po kvalite. Ponúkať menej, ale kvalitné: remeselné pivá alebo kávu. Plus, chceme využiť potenciál dvora a vnútrajška a plniť to tu hlavne programom – kultúrou a debatami.“
A to je iba začiatok ich plánov. Aktuálne sa púšťajú do obnovy ďalších častí budovy, v ktorých má byť ubytovanie a multimediálne štúdio. Kreatívci tu čoskoro nájdu co-working, kde môžu pracovať. Reštart čaká aj šijaciu dielňu, ktorá na začiatku pandémie šila rúška.
„Ale keby sme mali kláštor vrátiť aj hneď zajtra, odovzdáme ho v rádovo lepšom stave, ako sme ho dostali,“ hovorí Rado. Keď v ten júlový piatok – vlastne to už bola sobota ráno – púšťal ľudí po koncertoch von, dostával len pozitívne reakcie. „Všetci boli spokojní a nadšení z toho priestoru.“
Podobný zážitok mal Tomáš. „Mne jeden z návštevníkov povedal, že keď vošiel dnu, myslel si, že je niekde v Prahe.“
„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.