Dievča, ktoré verí v silu príbehov

„Som presvedčená o tom, že príbehy zbližujú. Vďaka nim druhých viac chápeme a menej škatuľkujeme.”

Jedného dňa sadla v Bratislave na autobus a keď na konci cesty vystúpila, stála pred budovou starej tabakovej továrne v Smolníku. Oblasť na juhu Spiša kedysi preslávilo baníctvo, dnes ju obchádza povesť hladovej doliny.

„Zaujímalo ma, ako veľmi sedí táto nálepka. Chcela som sa so Smolníčanmi porozprávať o tom, ako to vidia oni. Prišla som počúvať,“ vysvetľuje Gréta. S domácimi strávila intenzívny deň – a na jeho konci sa lúčili s tým, že spolu založia občianske noviny.

„Chceli sme, aby v nich tvorili obsah, ktorým žijú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že priestor na spoločné debaty je zbytočná nadstavba. No ukazuje sa, že je to veľmi potrebné.“

Tu v Smolníku to nebol prvý Grétin kontakt s novinárčinou – a nielen preto, že ju vyštudovala. Už predtým rada fotila portréty a zachytávala rozhovory s ľuďmi, ktorých stretávala na potulkách. Teraz – aj vďaka Sokratovmu inštitútu – mala priestor písaním čosi väčšie zmeniť.

Redakčné porady mávali v obecnej knižnici; na stolíku čakali pagáče, čaj, trochu hrozna, keksy a soletky. Hoci postupne, ľudí na nich pribúdalo. Prišlo dievča, ktoré rado objavuje miestne štôlne aj chalan, ktorý si už dlho spisoval zaujímavosti o Smolníku a okolí.

„Bola som šťastná aj z príchodu pani učiteľky na dôchodku, ktorá si myslela, že je už mimo diania, a pritom jej názor a skúsenosti boli veľmi dôležité,” spomína si Gréta. Všetci spolu hľadali tipy na obsah a rozmýšľali, ktorého zo susedov vyspovedajú do novín.

„Je pre mňa neopísateľne vzácne, že s niekým sedíš u neho doma, pijete turka, pozeráte spolu von cez čipkované záclony a on ti rozpráva o tom, ako kedysi hasil černobyľský reaktor. Na tú chvíľu sme si veľmi blízki.“

Prvé číslo – v ňom aj tento príbeh dôchodcu Ivana Petruša – vyšlo vlani v septembri. Redakcia si ho vydala svojpomocne v elektronickej verzii aj na novinovom papieri. Priatelia pomohli s grafickým dizajnom a špeciálnym písmom.

Gréta s tímom zostáva aj naďalej. Nedávno spolu pripravili vianočné vydanie – „pár drobností na spríjemnenie sviatočného času od Smolníčanov pre všetkých.“ Už na samom začiatku ju však noviny poštuchli k návratu do rodných Košíc, kde si našla novú prácu.

„Vždy som asi chcela robiť niečo, čím sa tiahne dajaká človečina,“ hovorí. „Kľúčom je aj oblasť, ktorá ťa trápi a chceš ju zmeniť. To ti vie byť motorom napriek jej náročnosti.“

Grétu dnes „ženie“ pomoc sociálne slabým rodinám a ľuďom bez domova v Nadácii DEDO. To je však už iný príbeh – hoci tiež taký, ktorý zbližuje.