Tatranka vytvára pocit spolupatričnosti v miestnej komunite

Vysoké Tatry si dnes spájame najmä s turistikou či lyžovačkou, no história ich pozná aj ako liečebné miesto. Je to vďaka kombinácii vynikajúceho vzduchu, množstva slnka a nadmorskej výšky. Občianske združenie Žijem v Tatrách! chce túto tradíciu vrátiť do povedomia, ale tiež poukazovať na širší potenciál, ktorý Tatry majú. Aby sme ich nevnímali len ako kulisu, ale ako hodnotu, o ktorú sa oplatí starať.

Vznik združenia nebol výsledkom plánu. Stretnutia pri škôlke, v kaviarni či náhodné rozhovory na chodníku však ukázali, že viacerí obyvatelia vnímajú Tatry podobne – ako miesto s výnimočnou kvalitou života. Miesto, kde sú dobré školy, príležitosti na podnikanie a skvelé možnosti relaxu. „Aj večer o šiestej zoberieme čelovky, ideme sa prejsť a len sa pozerať na tú silu hôr,“ približuje Katarína Maj Vrábelová, jedna zo zakladateliek združenia.

Cítili však, že tento spôsob života je krehký a ohrozený. „Málokto si uvedomuje, že o toto prostredie sa môžu starať najmä domáci. No ich počet za posledných 20 rokov klesol z 5-tisíc na zhruba 3 700 obyvateľov,“ hovorí Katarína.

Ako dodáva, v združení vnímali, že po víchrici z roku 2004 sa oblasť síce obnovila, no chýbal ďalší posun. Priali si komplexnejšie plánovanie a odvážnejšie snívanie o tom, ako majú Tatry fungovať pre obyvateľov, ale napríklad aj pre ľudí z podhoria.

Na začiatku stáli za združením tri ženy z rôznych tatranských osád, dnes tvorí jadro deväť aktívnych členiek a členov, pričom sa pridávajú ďalší. Ich činnosť stojí na dvoch nohách – na jednej strane sledujú plány na rozvoj mesta a pripomienkujú ich, ponúkajú tiež svoje riešenia a zároveň sa snažia o budovanie komunity.

„Máme tu veľa obyvateľov, ktorí sú pamäťou Tatier, žijú tu po generácie. Máme však aj veľa ,novotatrancov‘, ktorí priniesli novú energiu. Chceme, aby sa domáci poznali,“ hovorí Katarína.

Úplne prvou aktivitou združenia Žijem v Tatrách bola téma rekonštrukcie Cesty slobody. Ich zámerom bolo docieliť, aby bola bezpečnejšia pre všetkých vrátane chodcov, cyklistov a zveri. Neskôr sa venovali napríklad obchvatu Starého Smokovca, výstavbe apartmánových domov alebo glampingu (kempovanie v prírode s pohodlím hotela).

Keď sa ukázalo, že pôjde o projekty s veľkým dopadom na život miestnych, informovali obyvateľov a iniciovali verejné stretnutie s vedením mesta. Ich zámerom nebolo len medializovať či vyriešiť konkrétnu tému, ale otvoriť diskusiu o tom, ako udržateľne rozvíjať najznámejšiu turistickú destináciu na Slovensku.

V rámci spájania komunity každoročne organizujú Tatranskú cykloslobodu, čo je cyklojazda po Ceste slobody, do ktorej sa zapájajú všetky generácie domácich, ako aj ľudí z podhoria Tatier. V teplejších dňoch usporadúvajú komunitné pikniky pri významných, no zabudnutých budovách, akými sú Kino Tatry či liečebný dom Penzák, ktoré boli kedysi známymi miestami spoločenského života.

Počas zimy zase organizujú adventné stretnutia v jednotlivých mestských častiach. „Vysoké Tatry nie sú kompaktným mestom, je tu pätnásť mestských častí, no ich obyvatelia sa vzájomne nenavštevujú. „My však chceme spájať ľudí, aby sa len tak obyčajne stretli, spoznali suseda a začali sa o seba navzájom zaujímať,“ uzatvára Katarína.