Nadšenci rozbehli kultúrne centrum, ktoré prežilo aj ničivý požiar

Začiatkom novembra 2025 preletela Popradom správa, z ktorej mrazilo: kultúrno-komunitné centrum Koľaj 22 vyhorelo. Už v prvý deň po tejto udalosti sa však ukázalo, že aj keď zmizne priestor, komunita môže zostať, ba dokonca zosilnieť. Príbeh Koľaje je dnes príbehom ľudí, ktorí ju vytvárali, udržiavali a aj po tragédii sa rozhodli, že koniec obľúbeného kultúrneho centra sa písať ešte nebude.

Chceli priniesť, čo v meste chýbalo

Na začiatku bola potreba, aby mal Poprad miesto, kde sa prirodzene stretáva kultúra a komunita. Prvé impulzy priniesli kamaráti Juraj Horňák a Jana Mlynarčíková prostredníctvom projektu Kultúra, ktorá neexistuje. Zábavnou formou pomenovali, čo v meste chýba, a rozprúdili o tom debatu. Neskôr začali okolo idey rozbehnúť v Poprade kultúru združovať ľudí.

Keď prvý nápad nabral kontúry v podobe podujatia lokálnej umeleckej tvorby s názvom Festival, ktorý existuje, ukázalo sa, že okrem energie je potrebné aj právne a organizačné zázemie. V tejto fáze sa do príbehu pridalo združenie Rozpuk, ktoré založil a dodnes vedie Vlado Zentko.

Chýbalo iba miesto. Jana s Jurajom vďaka kamarátom objavili opustené drevárske dielne pri železničnej stanici. Tam, kde kedysi viedla koľaj číslo 22.

Priestor žije vďaka ľuďom

Po festivale sa okrem komunity formovala aj vízia miesta. Každodenné fungovanie a rozvoj centra postupne prebral Vlado. Ako hovorí, Koľaj 22 preňho nie je „značka jedného projektu“, či už Rozpuku alebo Kultúry, ktorá neexistuje, ale priestor, ktorý žije vďaka ľuďom. Ich cieľom bolo vytvoriť miesto, kde sa dá zažiť kultúra, ale aj pestovať bezpečie, tolerancia a kritické myslenie.

Ako mozaika sa postupne začal skladať program, za ktorým stálo viacero ľudí. Vlado spomína mená ako Martin Bajus, Lucia Horevajová či Veronika Hudáčová. Výraznou pomocou pre projekt bola aj spolupráca s Andrejom Bartekom z projektu Popradské garáže, ktorý Koľaji poskytol zvukový aparát a priniesol sériu gitarových koncertov pre rockovejšie a metalovejšie publikum.

Neskôr vznikla značka Koľajnica – koncerty elektro hudby, ktorú na Koľaji 22 založili rezidenti RawNoir a Ema Veld.

Program si na seba zarobí

No hudba bola iba časťou z bohatej ponuky podujatí. Koľaj sa postupne stala multižánrovým miestom – popri koncertoch sa tu konali diskusie, výstavy, workshopy, divadlo, premietania aj literárne formáty. Vladovou ambíciou bolo mať zostavený program na mesiac, aby návštevníci dopredu vedeli, čo ich čaká, a zároveň nastaviť fungovanie čo najudržateľnejšie.

Ako zdôrazňuje, centrum nevzalo žiadnu dotáciu, prevádzku sa snažili nastaviť tak, aby si program zarábal sám na seba. Čo sa podarilo zarobiť navyše, Vlado s tímom vracali do zlepšovania priestoru.

Šok aj vlna solidarity

V noci z 3. na 4. novembra Koľaj 22 z nevyjasnenej príčiny zhorela do tla. Vlado opisuje, že keď dorazil na miesto, mal pocit, akoby mu horeli spomienky aj energia, ktorú do Koľaje vložil. Po prvotnom šoku však prišla aj vlna solidarity. Ako sa ukázalo, pohroma sa týka len budovy, ľudia okolo centra sa zomkli.

Komunita však nerástla naraz, skôr postupne a organicky. Kládli na ňu dôraz už Juraj s Janou. „Pochopili sme, že cieľom by nemalo byť vytvorenie priestoru, ale komunity. Pretože tá môže fungovať nezávisle od priestoru,“ vysvetľuje Jana.

Vlado hovorí, že silu komunity si naplno uvedomil až v kríze. Ľudia, ktorí chodievali na podujatia a sledovali príbeh Koľaje, prišli po požiari pomôcť. „Popri tom všetkom, čím som bola ,zaprataný‘, som si ani neuvedomoval, aký je ten náš priestor spájačom ľudí.“

Hľadajú vlastné miesto

Do konca roka 2025 realizoval Vlado program, ktorý mali naplánovaný pred nešťastím. Pomáhali mu v tom rôzne prevádzky naprieč mestom. Je však otázne, čo bude v roku 2026.

Ak chcete pomôcť Koľaji 22 vstať z popola, môžete tak urobiť darovaním finančnej podpory na donio.sk/kolaj22, alebo tipom na nové miesto.

Tím Koľaje 22 hľadá priestor väčších rozmerov – napríklad bývalý sklad – s vlastnou atmosférou, kde by popradský underground našiel nový domov.