Aktivistka vytvorila v Topoľčanoch ostrov umeleckej slobody

Študovala v Británii, stážovala v USA, no v roku 2010 sa vrátila do Topoľčian, kde vyrastala. „Potrebovala som pauzu, aby som navnímala a zreflektovala, kam sa hýbem,“ vysvetľuje Zuzana Novotová Godálová.

Výtvarná umelkyňa videla v zahraničí mnoho príkladov umenia vo verejnom priestore, no doma jej niečo také chýbalo. „Uvedomila som si, že čo si človek nevytvorí, to nemá,“ smeje sa. S priateľmi preto založili nezávislé kultúrne centrum Nástupište 1-12.

Názov odkazuje na dovtedy nevyužívaný podchod z 90. rokov pod topoľčianskou vlakovou a autobusovou stanicou. „Jeden jeho východ v tom čase vyúsťoval na nástupištiach 1 až 12, odkiaľ vyrážali diaľkové a medzinárodné spoje. Prišlo nám to symbolické, pretože sme sa nechceli venovať len lokálnemu umeniu, ale chceli sme priniesť aj medzinárodné mená.“

Zuzana si spomína, že začiatky boli rýchle. Nápad oslovil mnohých ľudí, ktorí sa chceli v meste angažovať. Medzičasom priestor funguje už 14. rok. Do regiónu Ponitria prináša výtvarné umenie, workshopy, divadelné predstavenia, detské tábory, hudbu či diskusie.

Nástupište tiež ponúka rezidenčné pobyty pre umelcov, ktorých tvorbu sa snaží dostať do sveta. Takto už v zahraničí predstavili diela viac ako 40 slovenských výtvarníkov, naposledy vo februári priniesli do New Yorku výstavu Odhalené tváre.

„Snažíme sa však robiť aj program, ktorý osloví lokálnu komunitu,“ vraví Zuzana. „Ponúkame obsah, ktorý je možno prístupnejší, no prepojíme ho s umelecko-vedeckými prvkami.“ Časť publika tvoria už stredoškoláci, mnohí sa stali pravidelnými návštevníkmi alebo dokonca členmi tímu.

Nedávno v podchode otvorili výstavu, ktorá kladie otázku, akú cenu sme ochotní platiť za neustály výkon a konzum. „Topoľčany sú priemyselné mesto, mnohí ľudia pracujú v továrňach a život im uniká pomedzi prsty. Chceme otvárať témy, ktoré sú dôležité pre ľudí žijúcich tu. Veríme, že keď pôjdu okolo, vyprovokuje ich to k uvažovaní o sebe samých.“

Zuzana samotná hovorí, že k umeniu mala blízko od detstva. Otec bol totiž hudobníkom a mama prezidentkou Slovenskej spoločnosti priateľov Francúzska a frankofónneho sveta. Rodina teda často cestovala a nevynechávala ani návštevu galérií. „Mali sme prehľad o umení, ktoré sa dialo v Taliansku a Francúzsku. A okrem toho ma vždy bavil verejný priestor ako taký,“ usmieva sa dlhoročná kurátorka a pedagogička.