Pedagogička pomáha deťom, aby sa učili od seba navzájom

Pri názve projektu Kolečko sa inšpirovala rómskou vlajkou. Krútiace sa vozové koleso predstavuje cyklický proces, o ktorý Michaele ide. „Snažím sa prepájať poznatky z generácie na generáciu, starších s mladšími a majoritu s minoritou tak, aby to bolo cyklické, teda nikdy nekončiace, ako je aj samotný proces učenia sa.“

Michaela pochádza z dedinky Malcov pri Bardejove. Učí v Košiciach na sídlisku Luník IX a popri tom sa zapojila do ročného programu Sokratovho inštitútu.

Už popri štúdiu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici doučovala v nízkoprahovom komunitnom centre deti z vylúčených komunít. Táto skúsenosť ju primäla venovať sa neskôr práve im. Videla totiž, ako veľmi ich posúva všetko, čo im odovzdá.

„Tieto deti sú skromné, naozaj toho nemajú veľa a sú aj vďačnejšie. Inak prejavujú lásku, citlivosť aj emócie. No bola to aj výzva“, spomína si.

Počas doučovania žiakov si všimla, že matky veľakrát nestíhajú venovať sa každému z detí samostatne. Rozhodla sa preto, že pre deti vymyslí aktivity, ktoré podporia učenie sa súrodencov navzájom. Na realizáciu nápadu si vybrala rodný Malcov, kde mnoho rodín pozná.

Funguje to takto: Od novembra sa v miestnej základnej škole každú sobotu stretávajú štvor- až šesťročné deti so svojimi staršími súrodencami vo veku 9 až 15 rokov. Ich spoločná hodinka začína tým, že škôlkari sa prezujú, umyjú a nakrémujú si ruky. Všetky činnosti robia v spolupráci so starším bratom či sestrou.

Na úvod sa rozprávajú o tom, aký mali týždeň. Následne sa rozdelia na stanovištia, kde prebiehajú rôznorodé aktivity – napríklad rozvoj jemnej motoriky, sociálnych zručností, matematiky či jazyka. Keď zaznie zvonček, dvojice sa presúvajú ďalej. Mladší súrodenec je na stanovištiach v roli učiaceho sa, starší ho, naopak, sprevádza.

Začínali so šiestimi dvojicami, dnes ich do aktivít zapájajú dvanásť. „Vidíme, že sa zlepšuje ich vzájomný vzťah a aj porozumenie jazyka a komunikačné zručnosti. Mladšie deti sa zo začiatku báli rozprávať, dnes sú už aktívnejšie a oveľa sebestačnejšie,“ vysvetľuje Michaela.

Deti chodia pravidelne a dbajú na to, aby prišli načas. „Mala som radosť, keď mi pani od nás napísala, aby som pochválila deti z Kolečka. Páčilo sa jej, ako disciplinovane išli spolu po chodníku. Je to možno jednoduchá a banálna vec, ale pre mňa to znamená veľa. Znamená to, že vedia ísť spolu a počkať sa, vedia byť disciplinovaní a ukazujú aj druhým ľuďom, že naozaj chcú.“