Štyri kamarátky, ktoré cez workshopy skrášľujú verejné priestory v mestách

Veronika Michalíková, Anna Cséfalvay, Danica Pišteková a Marianna Maczová sa stretli počas štúdia architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keďže si ako architektky rozumeli, rozhodli sa vytvoriť platformu Woven, čo sa dá voľne preložiť ako „popletené“.

Ich prvou spoločnou skúsenosťou bol projekt Parking Day, v rámci ktorého ľudia po celom svete premieňajú parkovacie miesta na verejné priestory. Woven sa rozhodli postaviť v Bratislave na Dunajskej ulici bunker ako spomienku na detstvo a stavanie z dostupných zdrojov okolo nás.

„Počas štúdia som sa zúčastnila workshopu stavania sáun vo Fínsku. Danica bola zase súčasťou francúzskeho programu Défis de Bois, kde za týždeň vznikli drevené intervencie v reálnej mierke. Tieto zážitky považujeme za výrazne formujúce skúsenosti počas nášho štúdia. Motivovalo nás to prísť s niečím podobným na Slovensku,“ rozpráva Marianna.

Veronika s Mariannou mali na škole spoločný predmet – manažment pre výtvarníkov. Dostali za úlohu vymyslieť fiktívny projekt a obhájiť, prečo by ho mal niekto finančne podporiť.

Prišli s nápadom zorganizovať dvojtýždňový workshop pre študentov architektúry a dizajnu, kde pod dohľadom odborného tímu postavia vlastný návrh dreveného objektu. Pomenovali ho [1:1] WORKSHOP (jedna k jednej) a predstavili ho tak dobre, že v roku 2013 naň peniaze naozaj získali.

„Išli sme do toho bezhlavo, čo je dobré, lebo keby sme vtedy vedeli, koľko je za tým prípravy, asi by sme ani nezačali. Pozvali sme fínskeho architekta Ransu Heleniusa, ktorý bol nielen prvým lektorom workshopu, ale mentoroval aj nás. Slovenských architektov reprezentoval Martin Varga. Dopadlo to vynikajúco a my sme sa rozhodli vo workshopoch pokračovať,“ spomína si Veronika.

Ich workshop je rozdelený na dve časti. Prvý týždeň trávia čas krátkymi úlohami, ktoré majú účastníkov zoznámiť s témou, daným miestom, komunitou, mierkou človeka či materiálom.

„Postupne sa v skupinách dopracovávame k rôznym prístupom, z ktorých vznikajú návrhy. Tie sa potom vyhodnocujú či kombinujú, až kým spoločne nevyberieme jeden, ktorý druhý týždeň zrealizujeme,“ opisujú architektky.

Takto vďaka nim vznikol veľký drevený tanier UWO v Piešťanoch, slúžiaci ako oddychová zóna alebo pódium. Alebo tiež Rampolýna pre Fabriku umenia v Partizánskom, ktorú ľudia môžu využiť ako rampu alebo schody. V Trnavej hore zasa postavili rybársky domček pri jazere.

„Prihlasovanie je veľmi jednoduché. Treba vyplniť formulár a poslať 3-4 obrázky z portfólia. Dôležitejšie ako skúsenosti je, aby sme videli, že človek má o workshop úprimný záujem. Počas workshopu sa účastníčky a účastníci v tímoch striedajú, aby každý pracoval s každým. Tak sa najlepšie odzrkadlí, že za finálnym dielom stojí niekoľko rôznych autorských prístupov,“ vysvetľuje Veronika.

Zo začiatku boli na workshope účastníčkami aj ony, neskôr si vyskúšali prácu organizátoriek a postupne dorástli aj do role mentoriek. Snažia sa vytvoriť atmosféru, kde všetci vedia, že výsledok je kolektívne dielo, ku ktorému prispel každý svojou troškou.

Ako stavebný materiál používajú drevo. Nakúpia ho ešte predtým, než sa pustia do výstavby. „Je to také jednoduché východisko, aj začiatočníci sa s ním naučia rýchlo pracovať. Skúšali sme aj iné materiály, no ukázali sa časovo náročnejšie,“ vravia organizátorky.

Tento rok v Prievidzi zorganizovali už desiaty ročník podujatia [1:1] Workshop. Najbližší rok si dávajú pauzu na napísanie publikácie, v ktorej týchto desať ročníkov zreflektujú.

„Možno práve pri jej písaní prídeme na to, čo ďalej. Chceme zmenu. Rozmýšľame aj na kratším formátom alebo podujatím, kde ide viac o realizáciu a skúšajú sa viaceré materiály. Uvidíme,“ uzatvárajú kamarátky z Woven.