Ružomberčan, ktorý spoluzakladal banskobystrické kultúrne centrum Záhrada

„V Banskej Bystrici by pokojne mohli byť aj dva koncepty, ako je Záhrada. Dopyt je veľký a ľudia, ktorí tu zostávajú žiť sa chcú vo voľnom čase kultúrne vyžívať. Preto je potrebné rozširovať priestor určený na takéto vyžitie.“

Príbeh Záhrady – centra nezávislej kultúry sa začal v Divadle Ivana Palúcha. Práve tam, sa Milan po príchode do Banskej Bystrice v roku 2010 zoznámil s rovnakými kultúrnymi nadšencami, akým je aj on.

Dokopy ich dala režisérka Viera Dubáčová, ktorá tento priestor prevádzkovala ako otvorenú platformu pre umenie. Viedla tu Divadlo z Pasáže, ktoré pracuje s ľuďmi so zdravotným či sociálnym znevýhodnením.

Po polroku museli odtiaľ odísť, no našli si nové miesto – vo dvore Beniczského pasáže.

„S majiteľmi sme sa dohodli, že budovu zrevitalizujeme a bude slúžiť ako kultúrny park. Prechádzalo tomu veľa práce a ešte viac dobrovoľníkov z radov umelcov aj neumelcov. Zo začiatku sme mali rôzne obdobia, aj také „undergroundové“, kedy sme najprv museli natiahnuť elektrinu a vodu a až potom sme sa mohli pustiť do finánej prerábky. Bez všetkých tých dobrovoľníkov by sme to veru nezvládli.“

Začali v malom, a to s organizovaním skromných podujatí. Hneď nadviazali na spoluprácu s Divadlom z Pasáže a združením SKOK, ktoré sa venuje propagácii súčasného tanca a umenia.

Prvým hudobným vystúpením v Záhrade bol koncert českej skupiny DVA. Postupne sa však dostali do povedomia – nielen - Bystričanov a začali dostávať ponuky odvšelikiaľ.

„Časom sme ku kultúrnemu centru pridali aj kaviareň. Aby sa tu dali organizovať pracovné stretnutia, posedenia s rodinou a priateľmi a aby sme prilákali aj ľudí mimo umeleckej scény,“ spomína Milan.

Pri budovaní udržateľnosti kultúrneho centra považuje za najdôležitejšie plánovať na pár rokov dopredu a mať dobre nastavené vlastnícke vzťahy k danej budove či miestu. Radí tiež prizvať si na pomoc facilitátorov a ľudí, ktorí majú skúsenosti s riadením organizácie a vedia poradiť s administratívnymi vecami.

„Nadšenie nestačí, organizáciu treba budovať najmä z vnútra. Vonkajšok nikdy nebude fungovať stopercentne, ak to nebude šliapať vnútri. Vždy treba myslieť aj na to, že treba zaplatiť ľudí. Expertná práca sa tiež nedá robiť zadarmo donekonečna. Pár ľudí vám v istom momente pomôže, ale nie je to samozrejmosť.“

Dnes Záhrada organizuje celé spektrum podujatí – divadelné predstavenia, hudobné koncerty, diskusie a prednášky, ktoré sa snažia upozorňovať aj na podporu inakosti, marginalizovaných skupín a na zvyšovanie povedomia o rodovej rovnosti či environmentálnych problémoch.

O programe rozhoduje dramaturgická rada. Keďže ponúk je viac než dosť, rada musí dôkladne zvážiť, čo pustí ďalej a čo nie. Snaží sa o to, aby polovicu programu tvorila ich vlastná dramaturgia a druhá polovica môže byť „zvonka“.

„Dávame priestor aj ľuďom zo zahraničia. Môžu prísť na pár dní, aby pred vystúpením v našich priestoroch trénovali či nacvičovali. Razím totiž teóriu, že ak sa chceme naučiť niečo o sebe, treba sa učiť od ľudí z cudzích krajín.“

Milan by si prial viac takých centier ako je Záhrada. Nevýhodu vidí v tom, že u nás sa o takéto miesta samosprávy nezaujímajú.

„Vo veľkých miestach ako Berlín, Paríž alebo Amsterdam je zvykom dať budovu do prenájmu viacerým iniciatívam. Koncept ako bratislavská Cvernovka funguje vo svete úplne bežne,“ uzatvára projektový manažér, dramaturg a riaditeľ Záhrady.