Magazín

Marek Pupák: Fotograf, ktorý profilom Blue Grandma šíri dobro a láskavosť

Čo je na Blue Grandma také magnetizujúce? „Ľudia v nej vidia to, čo voľným okom na prvý pohľad nezbadáš a práve to je ten odkaz, ktorý v sebe starí ľudia nesú,“ hovorí fotograf Marek Pupák – vnuk azda najslávnejšej babičky na Slovensku.

Marek Pupák
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
17. septembra 2021

Si zakladateľom profilu Blue Grandma. Za krátky čas sa stal extrémne populárnym a dnes má na Instagrame vyše 20-tisíc sledovateľov. Ako to začalo?

Ak sa bavíme vyslovene o @blue.grandma, tak celé to začalo celkom nevinne. Moju babku však fotograficky dokumentujem už od roku 2007. Za tie roky som mal preto veľmi veľa fotiek našich spoločných chvíľ. No a potom prišla pandémia, obdobie, ktoré nás od seba oddelilo a bránilo nám v stretávaní sa. Po každom telefonáte som si hovoril, že takto, ako to máme my, to má určite veľa iných ľudí, ktorým izolácia neprospieva a mám na mysli hlavne dôchodcov.

A tak ťa napadlo takéto virtuálne prepojenie?

Chcel som na to nejako upozorniť a ukázať mladým ľuďom, aby na nich nezabúdali a keďže Instagram je priestor, na ktorom trávia mladí najviac času, rozhodol som sa ísť touto cestou. Navyše som chcel cez babkinu dobrosrdečnosť a optimizmus dodať ľuďom trocha svetla do týchto zvláštnych dní. Na moje počudovanie ľudia môj zámer pochopili a náš účet si za pomerne krátky čas obľúbilo veľa ľudí. Za seba verím, že okrem dobra, ktoré babka v sebe má, ich baví aj forma a estetika, ktorú sa snažím do fotografii vkladať.

Marek Pupák
Najobľúbenejšia fotografia autora zo série Blue Grandma. Foto: Marek Pupák

Vďaka tomuto profilu si iste nie jeden jeho sledovateľ uvedomil, aké vzádne sú chvíle s našimi najbližšími. Špeciálne, ak ide o starých rodičov, s ktorými máme možnosť stráviť len obmedzený čas.

Máš pravdu. Vždy ma tak veľmi vnútorne pohne, keď mi príde správa, v ktorej mi ľudia ďakujú za tento profil a za to, že im pomáha vyrovnať sa so stratou niekoho blízkeho, koho im moja babka pripomína. Alebo že cez jeho obsah pochopili, aké dôležité je mať so svojimi blízkymi pekný vzťah.

Je to veľké požehnanie pomáhať niekomu tým, že v podstate len ukazujem to, čo celý život žijem. Pretože taký vzťah, ako na našom účte vidíte, máme s babkou odjakživa. Som za to celé vďačný a na mojej osobnej ceste mi to dalo veľmi peknú lekciu, že máme medzi sebou prajných a slušných ľudí.

Ale povedzme si, ako je: dnes je neobvyklé, že mladí aktívni ľudia si nájdu toľko času na seniorov...

Starých ľudí by sme si mali vážiť omnoho viac, ako to v skutočnosti robíme. Ich celoživotné skúsenosti, múdrosť a hlavne skromnosť a pokora by nás mohli naučiť vedieť kráčať v modernej dobe, ktorej tlak nás často tlačí do niečoho, čo ani nie sme my.

Paradoxne, dosť výrazne tomu napomáha práve internet či Instagram, ktorý mnohým mätie hlavu, pretože sa na ňom ukazuje pozlátko, ktoré ľudí frustruje a myslia si potom, že majú niečoho nedostatok alebo že majú horší život. Práve starí ľudia, ktorí zažili skutočný nedostatok, chudobu či vojny, by nám podľa mňa mohli ukázať, čo je v živote skutočne podstatné.

Robíš vlastne takú osvetu?

Osveta je podľa mňa silné slovo. Skôr som chcel vytvoriť určitú protiváhu a ukázať, že nie je treba mať viac, ako je skutočne potrebné, ale skôr slušne žiť a tešiť sa hoci aj z maličkostí. Moja babka často hovorí, že je obyčajná žena a nerozumie, čo na nej toľko ľudí vidí. A možno práve to je aj najlepšia odpoveď na toto celé. Ľudia na nej vidia to, čo na prvý pohľad voľným okom nezbadáš a práve to je ten odkaz, ktorý v sebe starí ľudia nesú.

Keďže som mala možnosť stráviť s vami niekoľko vzácnych hodín, uvedomila som si, že váš vzťah je niečím výnimočný. Tak pôvabne neobyčajne obyčajný, vrúcny a láskavý. Ak by si mal povedať ty sám, čo robí vaše puto takým silným, čo by to bolo?

Neviem to presne zadefinovať, sme takto nastavení celý život. Celý život sme boli kamaráti, máme sa radi a veľa sa smejeme. Babka je veľké zlatíčko, veľa mi v živote pomohla len tým, že bola a že bola taká ako vždy - príjemná, usmiata. Je mi veľkým vzorom v jej prístupe k životu.

Marek Pupák
Foto: Jana Gombošová
Marek Pupák
Foto: Jana Gombošová

Aké je to, keď ste spolu iba vy dvaja?

Vždy, keď ku nej idem a keď jej zaklopem na dvere, sa po otvorení na mňa doslova vyleje celá tá dobrota a cítim sa ňou obklopený. Babička z rozprávky, tak ju častokrát nazývajú fanúšikovia, ktorí nám píšu a je to pravda. S ňou je to celé ako v rozprávke, kde neexistuje smútok a bolesť.

Samozrejme, že sa to nedá brať celé len takto a pre niekoho to znie možno veľmi idealisticky. Naozaj sa mi však v živote stalo, že som mal aj ťažšie chvíľky, asi ako každý, no keď som prišiel k babke, tak to celé bolo akési stráviteľnejšie. Verím a dúfam, že niekým podobným som pre ňu aj ja, no nikdy sa o tom vlastne až tak nebavíme. Celý život to robíme úplne intuitívne a automaticky. Sme super dvojka, potrebujeme sa.

Mnohí možno netušia, že tento profil je len zlomok tvojich aktivít...

Áno, myslím, že veľa babkiných fanúšikov možno ani nevie, kto za tým všetkým vlastne stojí, ale mne to tak vyhovuje. Sám som si to tak nastavil. Som dokumentárny fotograf @marekpupak, ktorý sa tomu venuje už pár rokov a mám veľa zážitkov, za ktoré som fotke vďačný.

Si aj niekoľkonásobný víťaz Slovak Press Photo.

Áno, môže sa zdať, že ocenenia Slovak Press Photo by mohli byť vrcholom celej tejto snahy, ale tie beriem len ako povzbudenie do ďalšej tvorby a uznanie, že medzinárodná porota pochopila to, čo som chcel danou sériou povedať.

Čo?

Ako mladého človeka ma zaujíma smerovanie spoločnosti, v ktorej žijem. Bez toho, že by som cielene mieril na určitú problematiku, ma vnútorne znepokojovala narastajúca extrémistická rétorika, ktorú so sebou prinášal - a vlastne stále prináša - určitý politický prúd. Mal som v sebe chuť a pocit vyjadriť sa k tomu cez moje fotografie.

Nešlo však o reportážne fotografie z protestov, ale o vyjadrenie mojich myšlienok cez obrazy, ktoré som na svojich cestách po Slovensku videl a spájali sa mi s tým, čo chcem povedať. Ocenenia sú veľká vzpruha, ale ešte radšej mám príbehy za konkrétnymi zábermi. Tie nikto nevidí, ale ako autorovi mi priniesli veľa poznania.

Marek Pupák
Tvorba Mareka Pupáka z víťazných sérii v rámci Slovak Press Photo. Foto: Marek Pupák
Marek Pupák
Tvorba Mareka Pupáka z víťazných sérii v rámci Slovak Press Photo. Foto: Marek Pupák
Marek Pupák
Tvorba Mareka Pupáka z víťazných sérii v rámci Slovak Press Photo. Foto: Marek Pupák

Cez objektív sa pozeráš na svet veľmi pozorným a kritickým okom. Ktoré svoje foto-počiny považuješ za zásadné?

Čo sa týka profesionálneho rozvoja, považujem za podstatné práve série, ktoré zabodovali v súťaži Slovak Press Photo. No čo sa týka môjho osobného rozvoja, veľa mi dal práve projekt s babkou, pretože ma naučil vnímať ľudí omnoho lepšie, ako som si pôvodne myslel.

Ľudia nie sú zlí, akurát im treba ukázať pozitívne vzory, s ktorými sa vedia stotožniť. Moja tvorba ani nie je o cielených fotoprojektoch, je to skôr záznam môjho pozerania sa na svet v konkrétnom čase. To je pre mňa vo svojej podstate dosť smerodajné, pretože keď sa na to pozriem o pár rokov, aspoň budem vedieť, ako som sa v danom čase cítil a čo som si o svete myslel.

Aké udalosti v našej krajine ťa najviac formovali?

Za posledné roky ma celkom jednoznačne formovala vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dodnes si pamätám, ako mi na telefóne vyskočila správa o tejto hroznej udalosti. Nemohol som uveriť, že sme ako krajina dopustili, aby sa niečo také stalo. Veľmi sa ma to dotklo a je mi z toho smutno aj teraz, keď o tom píšem.

Následne som chodil na protesty, ktoré sa organizovali naprieč celým Slovenskom. Nikdy nezabudnem, ako sme sa schádzali na námestiach a volali po spravodlivosti a po tom, aby boli vinníci potrestaní. Bolo veľmi pekné, akú silnú solidaritu som vtedy na námestiach zažíval.

Si aktívny občan aj v iných oblastiach. Patríš k narastajúcej skupine mladých, ktorí sa vracajú z veľkých miest do menších, aby pomáhali regiónom rásť. Prečo si odišiel z Bratislavy späť do Považskej Bystrice?

Myslím si, že tento trend bude čoraz viac narastať. Späť domov som sa sťahoval kvôli viacerým dôvodom. Ten prvý je, že si chcem s mojou snúbenicou vybudovať život, ktorý som videl u mojich alebo u jej rodičov. Myslím tým najmä fungujúce zázemie - rodinu. Bratislava bola v tejto vízii pre mňa dosť zložitá.

Ďalším dôvodom bol pre mňa pocit, že nedostatočne využívam môj potenciál v práci, ktorú som vykonával. Pracoval som vo verejnej správe, kde som sa nedokázal dostatočne uplatniť a to mi spôsobovalo pocit, že sa nerozvíjam a stagnujem. Oslovila ma preto ponuka skúsiť sa uplatniť tým, čo mám celé tie roky rád - fotografiou.

O čo presne ide?

S dvoma kamarátmi - fotografmi sme si v mojom rodnom meste založili fotografické štúdio, kde chceme vytvárať vizuálnu identitu pre firmy a spoločnosti a tým im pomôcť odlíšiť sa od konkurencie. Zároveň si myslím, že takéto - hoci aj malé - „kultúrne prístavy" môžu pomôcť malým mestám, kde je častokrát s kultúrou problém.

V Bratislave som nemal pocit, že by bol problém s kultúrou, práve naopak, niekedy jej bolo toľko, že som si nevedel vybrať. Chuť byť súčasťou zmeny a nielen si užívať plody druhých, mi prišla lákavá. Tak som sa teda rozhodol to risknúť.

Marek Pupák
Foto: Jana Gombošová
Marek Pupák
Foto: Jana Gombošová

Nemal si pochybnosti o svojom rozhodnutí?

Klamal by som, keby som tvrdil, že sem tam sa nedostavia pochybnosti. Predsa len, je to určitý krok späť. V Bratislave sme to mali radi. Do toho mesta sme s mojou snúbenicou patrili. Sme obaja mladí, máme tam veľa priateľov a miest, ktoré zbožňujeme. Práve kvôli nej si uvedomujem, čoho všetkého sa kvôli mne musela vzdať a má za to u mňa veľký obdiv.

O to viac sa chcem snažiť jej ukázať, že toto rozhodnutie bolo dobrým krokom a verím, že sa mi to bude dariť čoraz viac. Zatiaľ som stále len na začiatku, ale teším sa, že sen o spoločnom bývaní sa stáva každým dňom reálnejší. Budem rád, ak sa nám budú postupne plniť aj ďalšie sny.

Jedným z nich je aj oživenie kultúry v tvojom rodnom meste. Spolupracuješ aj s miestnym občianskym združením Cooltajner, ktoré prináša do Považskej Bystrice aktuálne témy a súčasné umenie.

Áno, Cooltajner je skutočným prístavom kultúry v našom meste. Je až neuveriteľné, aké výborné veci tento tím ľudí vytvára v podstate v pankáčskych podmienkach.

Kde je hlavný problém toho, že nemajú lepšie zázemie?

Podpora od mesta neprichádza a musia sa spoliehať len na podporu zo strany Fondu na podporu umenia alebo iných grantových systémov. Celý tento projekt sídli priamo v priestoroch bývalého Domu kultúry v Považskej Bystrici, ktorý by sme chceli zdokonaliť alebo vylepšiť na účely kultúrneho centra - niečoho podobného, ako je Cvernovka, Tabačka a iné.

Sú to veľké ciele, najmä keď sú hlavným problémom majetkovo-právne vysporiadania okolo budov. Na druhej strane, keď sa to podobne zanietenej partii ľudí podarilo niekde inde, prečo by sa to nemohlo aj nám? Nádej a vízia žije, dokonca sme v priestoroch tejto nedocenenej stavby, ktorá sa nám postupne stráca pred očami, usporiadali v júli festival s názvom V novom svetle.

Čo bolo nosnou myšlienkou?

Išlo o multižánrový festival, na ktorom sa predviedli rôzne druhy umenia, pričom sme chceli poukázať na zanedbané priestory „kulturáku“, v ktorom sa to celé odohrávalo. Ja som vystavoval fotografickú sériu „Good Idea“, ktorú som vytvoril špeciálne pre tento festival.

Bolo to veľmi pekné a fungovalo to. Dom kultúry by mal byť už len zo samotného názvu prešpikovaný kultúrou a ja by som bol rád, keby sa nám ho podarilo zachrániť a vrátila by sa mu zašlá sláva.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.