Magazín

Vedie kultúrne centrum na Zamagurí: Ak robíte veci dlhodobo a s chuťou, môžu sa podariť

Začínali ako malé divadlo a vypracovali sa medzi najlepšie neprofesionálne súbory na Slovensku. Neskôr narástli a dnes v Spišskej Starej Vsi ponúkajú koncerty, filmy aj diskusie. „Povedali sme si, že zmeníme tento región na atraktívnejšie miesto,“ usmieva sa riaditeľ Ateliéra RAMAGU a bystriňák Lukáš Marhefka.

Lukáš Marhefka
Producent, filmár a herec Lukáš Marhefka. Foto: Róbert Kočan
Palo Lacko
Palo Lacko
3. februára 2022

Neďaleko poľských hraníc leží Spišská Stará Ves, mestečko s vyše 2-tisíc obyvateľmi. Turisti v ňom nájdu Múzeum pieninskej prírody; pltiarov, ktorí splavujú neďaleký Dunajec, no najmä RAMAGU.

Zamagurské divadlo narástlo na rešpektovaný kultúrny priestor, ktorý láka návštevníkov zo širokého okolia. Riaditeľ kultúrneho centra Lukáš Marhefka v rozhovore s Bystrinami vysvetľuje:

  • prečo vymenil informatiku za filmárske umenie,
  • ako sa vytvára kultúrna komunita v malom meste,
  • čo sa im pri tom osvedčilo,
  • a prečo neodišiel zo Spiša do Bratislavy, v ktorej študoval.

Začal si študovať informatiku, po dvoch rokoch si ju nechal a prihlásil sa na bratislavskú Vysokú školu múzických umení. To vyzerá ako veľký zvrat v deji.

Možno to tak vyzerá, ale k umeniu som inklinoval už od ôsmich rokov. Až do dospelosti som nehovoril o ničom inom, len o tom, že by som chcel robiť divadlo. Veľmi mi to učarovalo.

Pokúšal som sa preto dostať na divadelnú fakultu – na VŠMU aj na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Podarilo sa mi úspešne absolvovať niekoľko kôl, ale nedostal som sa až do posledného. Na herectvo som teda nešiel.

Musel som ale nejako uchopiť život do vlastných rúk. Nemohol som sa utápať tým, že som ohrdnutá nevesta, ktorej sa rozplynul sen (smiech). V tom čase som brigádoval, informatika ma bavila, trochu som si ňou privyrábal, a tak som ju išiel študovať.

Neskôr sme v jedno leto robili nadšenecký amatérsky film a mne sa zapáčilo spojenie umenia s manažmentom okolo. Tak som sa prihlásil na katedru produkcie a distribúcie Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Prijali ma a to bol okamih, ktorý mi spolu so štúdiom zmenil život.

V čom ti štúdium na VŠMU zmenilo život?

Pre chalana z regiónu bolo štúdium na filmovej a televíznej fakulte úplne novou, farebnejšou cestou. Zrazu prišli nové podnety, inšpirácia k rozmýšľaniu, filmy a debaty o tom, ako ti umenie otvára nové pohľady na život a na to, čo je v ňom dôležité.

Iste, aj v regióne sú prítomné hodnoty a aj to je prostredie, ktoré človeka formuje. Ale keď ako chalan z malého mesta prídeš do takto podnetnej umeleckej školy, zrazu máš veľmi veľa možností na formovanie seba samého.

Nevynechal som jediný film, ktorý nám bol na prednáškach odporúčaný. Všetko som si zapisoval a k škole sa staval veľmi poctivo. Prijatie na VŠMU bolo pre mňa takým obrovským darom, že som urobil všetko pre to, aby som mohol byť najlepší. Štúdium som ukončil v roku 2015, počas neho som každý týždeň cestoval z Bratislavy domov.

Tvojou filmovou prvotinou boli Goralské rozprávky, teda príbehy ľudí zo Spiša na slovensko-poľskom pomedzí. Čím boli pre teba zaujímaví?

Zamagurské rozprávky, ktoré zozbieral Viktor Majerik a vydal ich spolu s Petrom Glockom, nie sú príbehmi o hojnosti, kráľovstvách ani o princeznách. Sú to rozprávky o bytostiach, aké sú len v Zamagurí, ako napríklad lesné víly bogínky.

A tiež sú to rozprávky, ktoré často rozprávajú príbehy dedinskej biedy a hrajú sa s ľudovosťou. Zrkadlia tunajšiu drsnosť, ktorá má však napriek všetkému svoju magickosť.

V roku 2009 ste zakladali Divadlo Ramagu. Pamätáš si na moment, kedy vzniklo?

Predtým, než vzniklo Ramagu, som moderoval nejaké podujatia na Zamagurí a napísal scenár pre miestne obecné slávnosti. Potom ma oslovil jeden starosta, či by som počas dní obce neurobil divadlo. Povedal som, že to skúsim.

Napísal som hru o stodole, ktorá zhorela a dôsledky tejto udalosti zmenili jedného pijana v dedine. A zistil som, že okolo mňa sa zhŕkla partia, ktorá má potenciál.

S dvomi ľuďmi z nej sme sa odvtedy nerozlúčili. Jedným je Zdenko Dudžák, zamestnanec Ramagu, a druhou je moja manželka Simonka.

RAMAGU
Scéna z monodrámy Mengeleho dievča. Foto: Ján Gemza
RAMAGU
Tím monodrámy Mengeleho dievča. Foto: Ján Gemza

Čo bola tvoja prvá ozajstná divadelná rola?

V roku 2009 som ešte na javisku nebol. Necítil som sa kompetentný a tak dobrý ako Clint Eastwood, tak som len režíroval (smiech). Moja prvá rola, ktorú som bral naozaj vážne a chytila ma za srdce, bola Matka od Jozefa Gregora Tajovského.

Režírovali ma Michal Novák a Dušan Kubáň z Divadla Commedia – šikovní ľudia, ktorí sú na neprofesionálnych doskách veľmi cenení. Matka vtedy prvýkrát dokázala vyhrať v regióne, kraji a dostala sa až na celoštátnu prehliadku festivalu neprofesionálnych divadiel.

To bolo v roku 2013 a veľmi nás to nabilo. Pochopil som, že aj s malým divadlom na okraji sa dá dostať na významné divadelné podujatia na Slovensku.

V roku 2009 si ešte nebol hercom, o štyri roky neskôr si si zahral prvú vážnu rolu. Čo sa stalo medzitým, ako si sa k nej dostal?

Dovtedy bola celá ťarcha produkcie a réžie na mne, i keď scenáre často nosila aj naša šikovná kolegyňa Lívia a veľmi nás bavili.

V roku 2013 sme mali prvýkrát režisérov mimo nášho súboru. Celé sme to zverili niekomu inému a ja som sa konečne mohol venovať hraniu divadla a nemusel riešiť veci okolo.

V repertoári máte rozprávky, modernú Antigonu ale aj monodrámu Mengeleho dievča o žene, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Pre akého diváka hráte?

Urobili sme niekoľko hier, ktoré boli pre dospelého diváka, najčastejšie to boli drámy. Asi je to dôsledok toho, že ja sám mám radšej drámy ako komédie. Zistili sme však, že ak chceš prežiť s malým divadlom, dobre „frčia“ rozprávky. Tak sme začali hrať najmä tie.

V roku 2020 som už ale cítil, že sme dozreli na prvú veľkú vec. Vtedy som si prečítal knihu Mengeleho dievča. Inšpirovala ma manželka Simona, ktorá o nej napísala skvelú recenziu.

Keď som knihu dočítal, povedal som si, že by z nej bola vynikajúca monodráma. S malou dušičkou som skúsil osloviť autorku Veroniku Homolovú Tóthovú, ktorá nám bola od začiatku veľmi naklonená, i keď nás mohla len ťažko poznať.

Celé sa to vážnym spôsobom pohlo, keď sme prvýkrát dostali peniaze od Fondu na podporu umenia, a to vo výzve medzi profesionálnymi divadlami. Samotná hra stála 14-tisíc eur, pre neprofesionálne divadlo to boli šialené peniaze.

Mengeleho dievča malo premiéru vlani 13. augusta. Musím povedať, že som na túto hru veľmi hrdý. Získali sme s ňou to, po čom sme túžili 12 rokov – titul najlepšej neprofesionálnej činohry na Slovensku.

V popise monodrámy Mengeleho dievča uvádzaš, že pred 2. svetovou vojnou bola v Spišskej Starej Vsi početná židovská komunita, no po vojne tam zostal len schátraný židovský cintorín. Aké boli v meste ohlasy na vašu hru?

Začnem z iného konca. Pred dvomi rokmi mi zomrel dedo, mal po 90-tke. V tomto zvláštnom prostredí, kde pľujeme na inakosť a bojíme sa migrantov, som sa s ním často rozprával o miestnej židovskej komunite.

V minulosti tu predsa mali rímsko-katolícky kostol aj synagógu. Kresťania mali svoju vieru a židia zasa svoju. Kresťania chodili k židom-lekárom alebo do obchodu. Dedo mi vravel, ako boli v dedine vďační za to, že tam boli aj židia. Aj vďaka nim tá spoločnosť fungovala.

Strašne ma preto hrýzlo, že si dnes nevieme prísť na meno s ľuďmi, ktorí majú iné vierovyznanie alebo pohľad na svet. Preto som potreboval, aby sme v tomto prostredí vzbudili aspoň súcit, ak už aj ľudia nie sú schopní ničoho viac.

Musím však povedať, že prijatie v tomto regióne bolo fantastické. Ešte sa nestalo, aby sme na túto hru nemali vypredané – a vstupné teda nie je lacné. Kdekoľvek sme hrali, mali sme tie najlepšie ohlasy.

RAMAGU
Otvorenie Kultúrneho centra Ramagu. Foto: Ján Gemza
RAMAGU
Jedno z podujatí v Kultúrnom centre Ramagu. Foto: Ján Gemza
RAMAGU
Diskusia v Kultúrnom centre Ramagu. Foto: Ján Gemza

V roku 2018 ste sa stali kultúrnym centrom. Každý mesiac ponúkate hudbu, filmy, čítanie z kníh či diskusie. Prečo ste si v jeden moment povedali, že chcete narásť?

Manželka Simonka, kolegyňa Lívia aj ja sme študovali v Bratislave. Chcel som ale žiť niekde, kde môžem vyjsť z dvora rovno do národného parku, kde mám kde parkovať a kde nestojím v zápche.

Bratislavu mám veľmi rád, chodím tam často a mám na ňu najlepšie spomienky. Ale hoci sa hovorí, že na dedine zdochol pes, nie je to pravda. Všetka tá bonita, po ktorej ľudia túžia, je tu – napríklad čistý vzduch a pokoj. Podnikatelia vo veľkých mestách drú celý život na to, aby si tu kúpili chatu.

Zabudli sme na to, čo máme na vidieku, no ja som stále vedel, že práve toto je priestor, kde chcem žiť. Nemohol som tu však žiť bez toho, aby som nemal kam ísť do kina, do divadla alebo na muziku.

Preto sme si povedali, že si spravíme z nášho hobby prácu a zmeníme tento región na atraktívnejšie miesto aj pre tých, ktorí majú radi umenie a kultúru.

Spišská Stará Ves je tretie najmenšie mesto na Slovensku. Aj oveľa väčšie mestá majú ťažkosti vytvárať u seba kultúrnu komunitu. Nemali ste pochybnosti, či sa vám to môže podariť?

Jasné, každý má pochybnosti. Ale keď ich prevŕši viera a odhodlanie a ty tomu denným úsilím obetuješ všetko, sám som ostal prekvapený, že to funguje.

Dodnes celkom neviem, ako sa to stalo. Môj otec je náš účtovník a keď som sa ho pýtal, aký máme ročný obrat, skoro som sa zbláznil, keď mi to povedal. Ľudia všade na svete pociťujú chuť ísť niekam von. Pretaviť to do skutočnosti je občas zložité, chce to dlhodobú prácu.

Ja som si povedal, že to skúsime, lebo som videl, že na naše komédie chodilo do kultúrneho domu kopec ľudí. Ale nechcel som hrať v tristo miestnom „kulturáku“, chcel som robiť kino, divadlo a diskusie v komornom priestore.

Som presvedčený o tom, že ak robíš niečo systematicky, dlhodobo, spoľahlivo a s chuťou robiť to kvalitne, tak sa to môže podariť.

Aký je váš recept, vďaka ktorému sa to darí?

Neviem, či je to recept, ale viem, čo som urobil ja. Od začiatku som sa snažil byť pre každého dôveryhodným partnerom. 22 rokov som nezmenil svoje telefónne číslo, mám stále to prvé a jediné, ktoré som kedy mal.

Ale hlavne som tomu strašne veril. Som veriaci človek, takže to bolo pre mňa dôležité. Veľa tiež nad vecami rozmýšľam. A hovorievam, že netreba zaschnúť vo vlastnej sláve.

Človeku sa niečo podarí a hneď si myslí, aký je geniálny a že si môže režírovať svoje hry do nekonečna a budú sa stále všetkým páčiť. Ale to nie je pravda.

Musíš mať okolo seba ľudí, ktorí ti ponúkajú ich nadhľad, aby si sa vedel posúvať. Nie je totiž ľahké byť sám voči sebe natoľko reflexívny, aby si vychytal všetky muchy.

Lukáš Marhefka (1990)

Herec, filmár, novinár, moderátor a producent. Riaditeľ RAMAGU – nezávislého kultúrneho centra a divadla. Vyštudoval filmovú produkciu a distribúciu na VŠMU v Bratislave. Žije a tvorí v Spišskej Starej Vsi.