Magazín

Čadčianka prichýlila Ukrajinky na úteku: Sú to baby činu, hneď ako prišli, chceli pracovať

Keď sa začala ruská invázia, vedela, že musí niečo urobiť. Alena Chadimová-Poláková začala spolu s manželom okamžite pripravovať zázemie pre ľudí na úteku. Dnes v ich dvoch bytoch, ktoré pôvodne plánovali prenajímať, býva 14 ľudí z Ukrajiny.

Alena Chadimová-Poláková
Pani Alena so synom, Žaňa so synom a pani Zoja s vnučkou Sofiou (z prava). Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
1. mája 2022

Pre domom nás čaká energická mladá žena so synom. Alena je bývalá pedagogička – aktuálne mama na plný úväzok. Vedie nás do bytu, kde kedysi žila so svojou rodinou. Dnes tu žijú ženy z Ukrajiny so svojimi deťmi a psíkmi.

Váhame, či je vhodné vojsť do ich dočasného príbytku a narušiť im intímny priestor. „Poďte ďalej, dievčatá sa na vás už tešia,“ povzbudzuje nás s úsmevom majiteľka bytu. Na úvod ponúkne prehliadku priestorov. „Kedysi to bol jeden dlhý veľký byt. Neskôr sme sa odsťahovali, predelili ho na polovicu, čím vznikli dva byty. Mali sme v pláne prenajímať ich, ale vzhľadom na situáciu sme sa ich rozhodli poskytnúť ukrajinským matkám,“ vysvetľuje žena, ktorá s manželom nedávno založila nadáciu Chadim’s Charity.

V ich väčšom z dvoch bytov žije aktuálne deväť ľudí a pes. Ako prvá nás víta Žaňa z Kyjeva, bezprostredná matka devätnásťročnej študentky a osemročného syna s výzorom dievčaťa.

„Som tu s deťmi, mamou a psom. Manžel zostal v Kyjeve, je policajt a pomáha brániť naše mesto. V prvý deň vojny som sa presunula do mesta Bila Cerkva, kde mám kamarátky. Myslela som si, že tam bude bezpečnejšie, ale keďže je v meste letisko, začali to bombardovať aj tam. Vtedy sme sa všetky zdvihli, zobrali najnutnejšie a vybrali sa smerom na západ. Najprv do Ľvova a potom na Slovensko,“ popisuje jemná blondínka ťažké momenty.

Olha z Charkova a Kaťja s mamou zo Záporožia
Foto: Jana Gombošová
Pes
Olha z Charkova a Kaťja s mamou zo Záporožia. Foto: Jana Gombošová

Žaňa presne vedela, kam s ostatnými ženami a deťmi pôjde: „V Žiline študuje v prvom ročníku vysokej školy moja dcéra. Mali sme bývať priamo v Žiline, všetko sme už mali vybavené, no keď sme tam prišli a majiteľ ubytovania uvidel nášho malého psa, nepustil nás. Chceli nás kvôli nemu rozdeliť.“

Vtedy dostala na túto skupinu kontakt Alena, ktorá ich okamžite prijala. Aj ona je psíčkarka a vie, aké zložité to majú ľudia so zvieratami pri hľadaní ubytovania. Preto si dala podmienku, že ubytuje prednostne ľudí so psami.

„Máme ich veľmi radi. Sú zlaté, všetky pracujú, sú samostatné. Také baby činu! Veľmi sme si sadli. Doslova ma šokovali. Hneď ako prišli, chceli pracovať. Žaňka mi vkuse posielala letáčiky, čo všetko môžeme skúsiť. Či už išlo o sadenie stromčekov v Oščadnici alebo čokoľvek iné. Dnes pracuje ako pomocná sila v kuchyni, kým sa naučí jazyk. Potom by chcela byť čašníčkou,“ popisuje Alena plány matky z Kyjeva, ktorá doma pracovala ako učiteľka telesnej výchovy a fitness trénerka.

„Mám vyštudovanú vysokú školu pedagogickú, mohla by som tu časom robiť aj fyzioterapeutku. Vzhľadom na mladšieho syna však musím mať prácu na smeny, aby som sa mu stíhala venovať. Všetky chceme robiť, hocičo. Inak by sme stále mysleli na to, čo sa deje na Ukrajine, na našich mužov. Keď človek pracuje, nemyslí na to. Je to tak lepšie,“ hovorí Žaňa a na chvíľu sa jej zalesknú oči.

Baterkáreň
Zoja naberá deťom Boršč, ktorý vraj majú na obed každý deň. Foto: Jana Gombošová
Baterkáreň
Žaňa prišla na Slovensko so synom, mamou a ich psíkom. Foto: Jana Gombošová

Z ťaživej atmosféry nás vytrhne poznámka o jej športovej kariére. „Hádajte, aký šport a za aké družstvo hrávala profesionálne,“ pýta sa nás Alena. Neuhádli sme a Žaňa so smiechom oznamuje: „Hrala som v Čechách dvanásť rokov futbal za Spartu Praha!“

Presúvame sa na návštevu do druhého bytu, kde bývajú štyri dospelé ženy a jedno dievča. Natalia, Olha a Polina z Charkova so psom a Elena s dcérou Kaťou zo Záporožia. Elena je gynekologička pred vojnou uteká už druhýkrát.

„V roku 2015 som utekala z Donecka do Záporožia, kde sme chvíľu žili aj na internáte, lebo náš dom zrovnali so zemou. Už sa viac na Ukrajinu nechceme vrátiť,“ hovorí smutne a s nádejou v hlase dodáva, že neďaleko dostala ponuku na prácu v gynekologickej ambulancii, dokonca so služobným bytom. Musí sa však doučiť slovenský jazyk.

Napriek tomu sa ide pokúsiť nájsť si prácu v Čadci, lebo jej dcére sa mesto veľmi páči a našla si tam kamarátov. „Doma” v byte je aj dvadsaťdvaročná Olha z Charkova, ktorá má medzičasom tiež prácu. Je dobrovoľníčkou v miestnom mládežníckom centre KERIC, kde prekladá.

V čase našej návštevy sú niektoré ženy v práci. Anna, ktorá je na Slovensku aj s dcérou, je kozmetička. Pri káve však s nami sedí jej mama Zoja, sympatická dôchodkyňa, ktorá nechala doma 62-ročného manžela a 33-ročného syna.

Rozrozpráva sa o tom, ako ťažko niesla, že manžel musel v jeho veku ostať na Ukrajine, nehovoriac o strachu o syna. Nepokračujeme ďalej, nedá sa. Zoja iba dodá: „Dúfam, že si čoskoro spolu dáme šampanské a pôjdeme domov. Teraz my u vás a potom si štrngnete vy u nás.“

Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore Nadácie Orange.