Koordinátorka z Človeka v ohrození: Byť osobou prvého kontaktu je náročné aj pre silné povahy

Neziskovka Človek v ohrození už 22 rokov pôsobí vo viac ako 25 krajinách po celom svete vrátane Slovenska. Dnes je spolu s ďalšími organizáciami v prvej línii pomoci ľuďom utekajúcim pre vojnou na Ukrajine.

Koordinátorka komunikácie Jana Ondrušová v rozhovore hovorí:

• ako sa pripravovali na scenár, ktorému pôvodne nikto nechcel veriť;
• čo sa dialo na hraniciach po začiatku ruskej invázie;
• ako sa mení potreba dobrovoľníckej pomoci;
• čo ju a jej kolegov najviac zasiahlo počas práce na hraniciach.

Aká bola situácia vo vašej organizácii v momente ruskej invázie na Ukrajinu?

Situáciu na Ukrajine sme pozorne sledovali už pred začiatkom invázie a pripravovali sa na všetky možné scenáre. Na Ukrajine sme začali intenzívnejšie pomáhať v roku 2014, kedy sme začali s odstraňovaním následkov konfliktu v Doneckej a Luhanskej oblasti.

Starali sme sa o starkých, ktorí ostali v opustených dedinách pri kontaktnej vojnovej línii, aby mohli prežiť zimu v teple a dôstojne. Pomáhali sme nemocniciam, školám či domovom pre seniorov, ktoré boli v oblastiach so zničenou infraštruktúrou, aby mali stály prístup k tečúcej vode. Zabezpečovali sme aj psychosociálnu podporu pre deti a dospelých, ktorí trpeli následkami vojny.

Eskaláciu konfliktu na Ukrajine sme preto pred troma týždňami vnímali o to citlivejšie. Už pár dní pred útokom sme spustili kampaň na podporu Ukrajine, pretože sme vnímali, že ak aj nedôjde k priamemu vojenskému útoku, naši susedia budú potrebovať humanitárnu pomoc.

A keď sa naplnil ten najhorší očakávaný scenár, hneď sme zmobilizovali naše sily a išli pomáhať na hranice.

Sama ste už pár dní po invázii išli na týždeň do terénu. Ako ste vnímali situáciu na mieste a čo všetko sa zmenilo za ten čas, keď ste tam boli?

Na hranice som sa dostala pár dní po vypuknutí konfliktu. Videla som kolegov, ktorí profesionálne a intenzívne riešili situáciu. Pracovali dlhé hodiny denne, len aby bola pomoc čo najrýchlejšia.

Takisto som vnímala veľké nasadenie dobrovoľníkov. V oblasti pôsobili aj ďalšie mimovládne organizácie a snažili sa medzi sebou koordinovať. Dobre to bolo vidno napríklad vo Vyšnom Nemeckom, ktoré bolo najväčším zázemím pre prichádzajúcich ľudí. Pôsobili sme aj v Ubli a vo Veľkých Slemenciach.

Po troch intenzívnych týždňoch sa situácia mení a zázemia pri hraniciach sa redukujú na minimum. Koordináciu preberá štát a vytvárajú sa hotspoty ďalej od hraníc. Prvý už funguje v Michalovciach, pôsobíme aj tam.

Vo Vyšnom Nemeckom však naďalej ostávajú naše dva veľké stany, kde môžu ľudia počkať a trochu si oddýchnuť, kým ich autobusy odvezú ďalej. Naďalej ostávame aj na ukrajinskej strane pri Ubli, kde je stále potrebná humanitárna pomoc pre ľudí, ktorí čakajú v rade.

Koľko dobrovoľníkov máte na mieste a čo všetko sa za tie dva týždne podarilo vybudovať?

Denne nám v teréne na troch hraničných priechodoch pomáhalo asi 30-40 dobrovoľníkov, ktorí sa striedali tak, aby sme mohli pomáhať skutočne 24 hodín denne.

Čo sa týka pomoci na hraniciach, vo Vyšnom Nemeckom sa nám postupne podarilo vytvoriť teplý prístrešok pre matky s deťmi, kde sme poskytovali psychosociálnu podporu aj rôzne hry. Zabezpečili sme mobilné toalety, nabíjacie stanice na mobily, na náš podnet sa zaviedla elektrická prípojka.

Psychosociálnu podporu sme mali aj v Ubli a Veľkých Slemenciach. Všade sme takisto poskytovali prvú a základnú humanitárnu pomoc v podobe občerstvenia, teplých nápojov aj poskytovania informácií.

Čo je aktuálne podľa vás najväčšia potreba?

Po prvotnej humanitárnej pomoci pre ľudí, ktorí k nám utekajú pred vojnou, sa zameriavame na dlhodobú a systematickú pomoc. Treba si uvedomiť, že kríza potrvá ešte niekoľko mesiacov až rokov a veľa ľudí nájde na Slovensku svoj dočasný domov.

Preto ponúkame štátu a samosprávam naše dlhoročné skúsenosti, ktoré máme nielen v rozvojovej pomoci a v konfliktných zónach, ale aj v oblasti sociálnej integrácie na Slovensku. Ľuďom bude treba pomáhať v komunikácii s úradmi, pri hľadaní práce a podobne.

Sústreďujeme sa aj na pomoc pre obce na západnej Ukrajine, kde sa v zakarpatskom regióne nahromadilo už vyše 300-tisíc vnútorne vysídlených ľudí. Komunikujeme s miestnymi samosprávami, čo potrebujú, aby zvládli situáciu a v týchto dňoch posielame prvé dodávky materiálnej pomoci.

Čo však vnímame ako veľmi dôležité, je naozaj fungujúca spolupráca s lokálnymi centrami a samosprávami, aby sme dodávali naozaj potrebnú pomoc, a to systematicky a dlhodobo.

Vlna solidarity je, našťastie, stále veľká. Ľudia chcú pomáhať a pridávajú sa k dobrovoľníkom. Aký je aktuálne stav na hraniciach a kde ich je najviac potreba?

Keďže dochádza k presunu zázemia pre ľudí na úteku od hraníc do hotspotov a koordináciu preberá štát, mení sa aj potreba dobrovoľníckej práce a profil hľadaných dobrovoľníkov. Naše nahromadené dobrovoľnícke kapacity sme zatiaľ ponúkli štátu aj na koordináciu do hotspotov.

V dohľadnej dobe budeme hľadať predovšetkým ľudí, ktorí majú skúsenosť v oblasti sociálnej práce. Ako som už zmieňovala vyššie, bude potrebné ľuďom pomáhať hlavne s orientovaním sa v sociálnej oblasti a pomalým začlenením sa do života v novej krajine.

Boli ste svedkom množstva silných príbehov, ktoré pohli aj silnými povahami. Ako ste to zvládali vy sama?

Nemala som možnosť osobne sa rozprávať s ľuďmi na úteku, keďže neovládam ukrajinský ani ruský jazyk. Navyše, vzhľadom na to, že som na mieste riešila inú agendu, nebol ani priestor na to, prísť s niekým do dlhšieho kontaktu, ako to zažili napríklad naši dobrovoľníci.

Bohužiaľ, nebola som teda v pozícii, keď som sa mohla niekomu prihovoriť a byť tam pre neho či pre ňu dlhšie. Vnímala som totiž, že tí ľudia potrebujú byť hlavne v bezpečí a po pokrytí prvotných potrieb potrebujú mať svoj priestor a pokoj.

Konkrétne príbehy som vnímala hlavne cez skúsenosti svojich kolegov, či už to boli psychológovia z IPčka alebo napríklad naša ukrajinská dobrovoľníčka Nasťa, ktorá sa rozprávala s ľuďmi v Ubli a sama pritom mala veľkú časť rodiny v Kyjeve.

Ale aj tak bol silný zážitok pozorovať ľudí, ktorí vyzerajú presne ako ja, moja rodina či priatelia, ako si zbalili jeden kufor a vydali sa do neistoty, len aby prežili. Zanechali za sebou celý svoj život veľmi podobný tomu, ktorý teraz vedieme my.

Na túto situáciu nebol pripravený nikto. Dnes už vieme, že je to ťažké aj pre pomáhajúcich. Je vôbec priestor na psychologickú prípravu dobrovoľníkov a posúdenie ich emočnej výbavy?

Keďže máme na mieste aj koordinátorov, dobrovoľníci a dobrovoľníčky dostávajú úvodné školenie a tipy, ako postupovať v rôznych situáciách. Samozrejme, je tam priestor aj na to, aby neskôr dali spätnú väzbu svojmu koordinátorovi.

Ak by prípadne cítili, že je toho na nich priveľa, môžu si ísť oddýchnuť. Aby sme mohli účinne pomáhať iným, musíme myslieť aj na starostlivosť o seba.

Byť osobou prvého kontaktu je v takejto kríze veľmi náročné a keď sa to spája s dlhými hodinami v teréne, vyčerpá to aj silnejšie povahy. O to viac si vážime dobrovoľnícke nasadenie stoviek ľudí, ktorí pomáhajú spolu s nami.

Človek v ohrození poskytuje v spolupráci s IPčkom prichádzajúcim ľuďom z Ukrajiny psychologickú pomoc. Ako to prebieha v praxi?

Pri hranici IPčko pôsobilo priamo na mieste – vo Vyšnom Nemeckom vo vyhrievanom šapitó pre matky s deťmi, v Ubli v kultúrnom dome. Keďže o nich vedeli aj ostatné organizácie v oblasti, volali ich vždy, keď sa stretli s niekým, kto prežíval náročnú situáciu.

Riaditeľ IPčka Marek Madro mi vravel, že mali vyše 50 takýchto výjazdov denne. Náročné to bolo hlavne v noci, keď sa okrem stresu pridávali aj faktory ako zima a tma. Keďže v takejto situácii nie je priestor na nejakú systematickú terapiu, išlo predovšetkým o citlivý kontakt a poskytnutie pocitu bezpečia.

V súčasnosti už funguje aj krízová linka v ukrajinskom jazyku, ktorú sme založili práve v spolupráci s IPčkom a Nadáciou Orange. Psychosociálnu podporu pre utekajúcich chceme spoločne rozšíriť do viacerých regiónov Slovenska, ale aj na Ukrajinu.

Na hraniciach je aj veľké množstvo detí. S akými problémami sa najčastejšie stretávate pri nich a ako s nimi pracujete?

Deti na úteku, podobne ako aj dospelí, zažívajú v takejto situácii stres a strach. Psychologická pomoc pre deti sa preto robila cez nejakú hru, hračku či rozprávku, pri ktorej deti pookriali. Bol to pre nich univerzálny jazyk, ktorému rozumeli.

Prostredníctvom detí sa psychológovia vedeli viac priblížiť aj ich mamám. Keď videli, že ich deti sa hrajú a sú v bezpečí, samy sa uvoľnili a skôr sa vedeli vyrozprávať z vecí, ktoré ich ťažili.

Ste koordinátorka komunikácie a máte na starosti aj sociálne siete. Ako ľudia prvé dni reagovali v tomto priestore a ako to vyvíjalo neskôr?

Prvé dni bol nápor na našich sociálnych sieťach naozaj obrovský. Ľudia chceli veľmi pomáhať, mali veľa otázok.

Nie na všetko sme vedeli odpovedať, ale snažili sme sa ich nasmerovať – či už na kanály našej pomoci (dobrovoľnícka databáza, finančná výpomoc), prípadne sme podávali aj všeobecné informácie alebo ich smerovali na iné organizácie či úrady.

Pomoc sa čoraz viac systematizuje a sprehľadňujú sa aj ostatné informačné kanály, preto postupne klesá aj nápor na našich sociálnych sieťach.

Naďalej však cítime veľkú podporu a solidaritu s ľuďmi, ktorí k nám utekajú pred vojnou. Stále tiež funguje aj naša infolinka, kde ľudia nájdu potrebné informácie na ich otázky.

Okrem solidarity začínajú do spoločnosti presakovať aj hoaxy a negatívne reakcie na pomoc ľuďom z Ukrajiny. Ako to zasahuje do vašej práce a ako sa s tým vysporiadavate?

V porovnaní s neuveriteľnou vlnou solidarity je negatívnych reakcií – aspoň zatiaľ – výrazne menej. Z ľudského hľadiska to vždy zamrzí, no ľudia sú rôzni a aj na stresové situácie reagujú rôzne.

Niektorí napríklad reagujú odmietaním celej krízy. Iní negujú utrpenie ľudí, ktorí k nám idú v obave o svoj život, a trochu sa žalujú, že u nás sa ľudia tiež majú zle.

Snažíme sa nedávať priestor hoaxom a ľuďom, ktorí sú len znepokojení, sa snažíme vysvetľovať, prečo je pomoc potrebná.

Máte z času, ktorý ste strávili v teréne, nejaký konkrétny moment, ktorý vás výrazne zasiahol?

Pamätám si, ako som s kolegom sedela v aute, keď sme sa snažili prejsť cez hranicu v Ubli a zaniesť na druhú stranu menšiu materiálnu pomoc – varnice a ohrievače. Medzi colnicami sme videli skupinu žien s deťmi, ktoré prechádzali k nám. Jedna z nich ostala na ukrajinskej strane.

Nevedela som, čo presne sa stalo. Žena však ostala sama medzi colnicami po tom, ako sa rozlúčila so zvyškom skupiny. Sadla si na lavičku a rozplakala sa. Vyzerala byť v mojom veku, pokojne to mohla byť moja sestra alebo kamarátka.

V tej chvíli na mňa doľahol veľmi ťažký pocit z toho, ako blízko je to utrpenie a ako sa život môže rozpadnúť zo dňa na deň bez toho, že by sme si to sami zavinili alebo to chceli.