Psychologička z ukrajinskej hranice: Ak tu chceme byť pre druhých, nesmieme prestať žiť naše vlastné životy

„Mala som dojem, akoby tie dediny zaľahli do nejakej sivoty, do pochmúrnej atmosféry, aké bývajú v severských kriminálkach,“ spomína si Karin Andrášiková na moment, keď dorazila na slovensko-ukrajinskú hranicu.

Bolo to len pár dní po začiatku ruskej invázie, na Slovensko však už prichádzali tisíce ľudí utekajúcich pred vojnou. Karin je psychologička, spolu s kolegami Kristínou Boydovou a Adamom Jandom išli ľuďom na úteku poskytovať psychosociálnu podporu.

V rozhovore s Bystrinami okrem iného vysvetľuje:

• v akom stave nachádzali ľudí, ktorí prišli na Slovensko;
• čo môže pre nich psychológ za taký krátky čas urobiť;
• prečo môže pečenie šišiek dávať pocit bezpečia;
• a ako sa vysporiadava s tým, čo videla na hranici.

Strávila si týždeň pri hraničnom priechode s Ukrajinou. Pamätáš si na prvý pocit, keď si tam prišla?

Rozprávali sme sa o tom v aute s kolegami, ktorí tam išli so mnou. Očakávali sme, že budeme nervózni a že budeme mať obavy, no celý čas nič neprichádzalo.

Pamätám si ale, že sme boli dedinu-dve pred Ubľou, keď oproti nám začali chodiť vojenské a policajné autá. A zrazu som mala dojem, akoby tie dediny zaľahli do nejakej sivoty, do pochmúrnej atmosféry, aké bývajú v severských kriminálkach.

Prichádzali sme hneď v prvý víkend, ako začala vojna. Ľudia začali na hraničný priechod v Ubli prinášať humanitárnu pomoc, bolo tam veľa áut a celé sa to upchalo. Takže sa spravil prvý kontaktný bod na základnej škole, kam odvážali ľudí z hranice.

Keďže sme dostali informáciu, že práve v škole budú ľudia, išli sme teda tam. A pri škole ma prekvapilo, aké tam je ticho. Bolo to znepokojivé, ostala som prekvapená, ako je to možné.

Ako to bolo možné?

Tá škola je postavená tak, že z dvora sa ide do rôznych častí budovy. Ľudia boli najviac koncentrovaní do telocvične, kde boli matrace a postele jedna vedľa druhej. Ďalšia skupina bola nahromadená vo dvore a jedálni, no vonku pred budovou to počuť nebolo.

Po prechode cez hlavnú bránu sa to však ako lúsknutím prsta zmenilo. Zrazu to bolo úplné mravenisko.

Čo konkrétne si tam robila?

Bola som oslovená Človekom v ohrození, aby som poskytovala psychosociálnu podporu. Na začiatku som si nevedela predstaviť, čo presne to bude znamenať.

Asi nikto z našej generácie nezažil vojnu. Samozrejme, že o nej čítaš knihy, ale neviem, či sa počas druhej svetovej vojny niekto zaoberal psychosociálnou podporou. Nevedela som teda, do čoho idem a ako presne to bude vyzerať. Ale ani som sa nad tým veľmi nezamýšľala.

A ako to teda vyzeralo?

Bolo to veľmi živelné, vtedy sa ten systém ešte len budoval. Neviem vlastne ani povedať, aký bol náš typický deň, každý vyzeral úplne inak. Ale po dvoch-troch dňoch sme pochopili, že potrebujeme byť pre tých ľudí „tu a teraz“ s tým, čo v danom momente potrebujú.

Našou základnou úlohou bolo teda zistiť, čo ľudia na úteku potrebujú. Či už dať si konečne zo seba dole tašky a bundu, zložiť kufre alebo dať z náručia dole dieťa a po desiatkach hodín na nohách si sadnúť. Alebo sa chceli ísť napiť, na toaletu, umyť si ruky či tvár.

Veľkou vecou, ktorú sme riešili, boli informácie. Pochopila som, že v takejto situácii človeka do veľkej miery psychologicky stabilizuje, keď dostane informácie, vďaka ktorým sa môže upokojiť.

To sú informácie typu, že je v bezpečí, tu si môže sadnúť a že okolo neho sú ľudia, ktorí sa v danom momente snažia zabezpečiť mu aký taký komfort a potreby. A tiež informácie, čo s človekom bude ďalej, kto mu pomôže zohnať ubytovanie či zabezpečiť dopravu.

Bolo teda extrémne dôležité dať ľuďom informácie a spýtať sa ich, čo potrebujú vedieť. Nejednať s nimi ako s obeťou, ktorá sa nevie o sebe rozhodovať alebo ju treba ľutovať.

To je podľa mňa v takejto situácii najväčšou chybou: začať ľudí ľutovať a pozerať sa na nich súcitne. Oni ešte aj vtedy prežívali veľký adrenalín a šok a chceli vedieť, ako môžu tu a teraz vyriešiť svoje potreby.

Treťou zásadnou vecou bolo, že sme ľuďom, ktorí mali tú potrebu, dávali podporu a útechu. Bolo dôležité povedať im, že je úplne v poriadku, nech cítia čokoľvek, pretože to je normálna reakcia na nenormálnu situáciu.

Niektorí potrebovali hovoriť o svojej rodine, iní zasa o tom, čo videli a zažili alebo o tom, že stratili domov a museli odísť od manžela. A ďalší len plakali alebo sa iba chceli objať.

Akých ľudí si k nám videla prichádzať?

Najväčšiu skupinu tvorili ženy s deťmi. Neviem, či som niekedy predtým videla takú veľkú koncentráciu detí s matkami. Potom to boli starší ľudia, viac starých mám než starých otcov.

Dva dni k nám prichádzalo veľa ľudí, ktorí utekali z Ukrajiny, no pochádzali odinakiaľ. Ja som bola najviac v kontakte s Maročanmi, Nigérijčanmi a Palestínčanmi. Tí vedeli, že chcú ísť späť domov. Potrebovali si len na chvíľu vydýchnuť a dostať sa na nejaký spoj do Bratislavy alebo Viedne, kde mali cez veľvyslanectvo zabezpečené repatriačné lety.

Ako si s nimi komunikovala?

Rôzne. S mladými po anglicky, väčšinou som však hovorila po slovensky. Niektorí Ukrajinci mi rozumeli úplne v pohode, ale našli sa aj ukrajinské dialekty, kde to so slovenčinou nešlo. Vtedy sme využívali ukrajinských dobrovoľníkov, ktorí pre nás tlmočili.

V akom rozpoložení ste nachádzali ľudí, ktorí prešli cez hranicu?

To bolo tiež veľmi individuálne. Boli tam ľudia, ktorí sa potrebovali vyplakať. Plakali od šťastia, že po nich prišla rodina, s ktorou sa mohli zvítať, ale, samozrejme, bol to aj plač zo žiaľu a straty.

Mali sme aj ľudí ktorí mali nehybné tváre a nechceli sa ani rozprávať. V takomto adrenalíne a akomsi energetickom „ošiali“ bola vlastne väčšina ľudí. Mali v hlave to, že sa potrebujú niekam dostať a vyriešiť svoju situáciu.

Čo vlastne môžete ako psychológovia za taký krátky čas pre tých ľudí urobiť?

Najskôr sme sa naozaj snažili mapovať potreby a zameriavali sa na podávanie informácií, aby sme toho človeka upokojili. Už tým sa vyriešilo veľa vecí. Ďalej sme riešili špecifické situácie, napríklad, keď prišli deti bez rodičov alebo dospelého zástupcu.

To je naša sociálno-pracovná parketa. Bolo potrebné kontaktovať sociálnu kuratelu a dať do pohybu orgány, ktoré sa postarajú o to, aby bolo takéto dieťa v bezpečí.

Poskytovali sme tiež tzv. prvú psychologickú pomoc, čo je niečo ako prvá zdravotná pomoc, len sa týka mentálneho zdravia. Riešili sme stavy paniky, atakov, úzkosti či plaču. Bolo dôležité, aby pri človeku v takomto stave niekto bol a on si mohol odžiť svoje emócie.

Je však dôležité povedať, že na hraniciach sa nikto nepúšťa do veľkých psychoporadenských terapeutických intervencií. Tam na to nie je priestor a ani to nie je vhodné.

Skôr je dôležité naplniť základne potreby prichádzajúcich ľudí a byť tam pre nich „tu a teraz“. Keď už, tak len dať človeku odporúčanie na dostupné nadväzujúce služby na mieste, kam sa dostane.

Mala si na hraniciach nejaký zážitok, ktorý si si odtiaľ odniesla domov a nosíš si ho v sebe doteraz?

Pre mňa bolo veľmi emocionálne stretnutie so 16-ročným dievčaťom, ktoré prišlo bez rodičov. Strávili sme v rozhovore asi štyri hodiny. Kontaktovali sme totiž sociálnu kuratelu a musela som čakať, kým tá kontaktuje súd a kým si po to dievča príde sociálna kurátorka.

Mali sme spolu pomerne hlboký a intenzívny rozhovor o jej živote, o tom, čo sa stalo a prečo prišla sama. Keďže som aj arteterapeutka a mala som po ruke pero a papier, trochu sme spolu tvorili a rozprávali sa o tej kresbe a jej rodine.

Asi o dva dni nato mi kurátorka dala číslo na Centrum pre deti a rodinu, do ktorého to dievča zobrali, takže som jej zatelefonovala. Akurát išla jazdiť na koni a piekla s vychovávateľkou šišky. To bol moment, keď som vedela, že je v bezpečí a môže robiť veci ako iné deti. To bolo pre mňa veľmi silné.

Spomínala si veľa ťažkých príbehov, ktoré si videla na hraniciach. Každý večer si si ich odnášala na ubytovanie. Ako sa s tým, čo si tam zažila, vyrovnávaš ty sama?

Prekvapivo som bola celý ten týždeň emočne otupená, a to som skôr typ emocionálneho človeka. Uvedomila som si ale, že to asi bola ochrana seba samej. Ak mám byť pre ľudí na úteku užitočná, sama sa nemôžem zrútiť.

Neustále som mala niekde vzadu v hlave, že snáď sa budú tí ľudia cítiť v našom prostredí vítaní, kým sa budú môcť vrátiť domov. Veľmi som im chcela svojím správaním sprostredkovať tento zážitok.

Neviem ale, či som to už spracovala, pre mňa je to proces. Vojna stále trvá, stále je prítomná v našich životoch. Asi ešte nie som tak ďaleko, aby som ju dokázala „zatvoriť do krabičky“ a odložiť ako spracovanú.

Pomáhajú mi bežné veci ako napríklad, že sa dobre vyspím, čítam si alebo že som s blízkymi. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sme neprestali žiť naše životy. Keď chce ísť človek na výlet, do kina alebo na kávu, nech, prosím, ide.

Viem, že mnohým ľuďom sa to môže zdať byť nepatričné – aj ja mám občas ten pocit. Ale aby sme tu mohli byť pre ľudí, ktorí nás potrebujú, musíme sa o seba postarať bežnými vecami, ktoré sme robili aj predtým. A robím to aj ja.

Novinári posledné dni až týždne prinášajú správy o tom, že dobrovoľníci a samosprávy pri humanitárnej pomoci opäť suplujú rolu štátu. Sedí tento popis s tým, ako si to zažila v teréne ty?

Keď som tam bola ja, všetko sa stavalo nanovo. Bol tam veľký chaos a veľa aktérov – z obce, z migračného úradu, boli tam neziskovky, civilná ochrana, hasiči, vojaci aj ľudia z regiónu. Bolo podľa mňa veľmi dôležité, že tam boli všetky tieto zložky. Každá z nich prináša svoje know-how.

Som rada, že medzičasom tomu našli systém a že to je lepšie. Nie som si ale istá, či pri takejto veľkej udalosti môžu ísť veci úplne hladko. Vždy tam bude istá miera chaosu.

Teraz po mesiaci však úplne rozumiem tomu, že neziskové organizácie a dobrovoľníci sú unavení a vyčerpaní. Myslím si, že čím dlhšie to trvá, tým aktívnejší by mal byť štát, lebo to je jeho úloha. Nemyslím si ale, že by to mal robiť len štát.

Na sociálnu sieť si dala status, v ktorom si popísala rasistické poznámky od ľudí, ktorí mali pomáhať (aj) ukrajinským Rómom. Ako si reagovala priamo v teréne, keď si to videla a počula?

V prvom rade bolo pre mňa dôležité postarať sa o tých ľudí a zabezpečiť, aby mali naplnené tie isté potreby ako všetci ostatní. Aby mali kde prespať, aby dostali jedlo a aby tam bol niekto, kto im pomôže riešiť ich situáciu.

Druhou prioritou bola advokácia. Myslím si, že je dôležité, aby ľudia, ktorí poskytujú na hraniciach psychosociálnu podporu, robili pre prichádzajúcich advokáciu.

Tí sú totiž unavení a duševne zranení, tá situácia je pre nich šokom. Navyše, častokrát sú v danom momente zranení natoľko, že sa nevedia postaviť sami za seba. Možno ani nerozumejú, že niekto má blbé reči v slovenčine.

Preto by tam mal byť niekto ako my, aby na to reagoval. Nešli sme však do hádky, skôr sme sa snažili poukazovať na to, že tak ako všetci ostatní Ukrajinci, aj Rómovia majú emócie, aj oni veľa stratili a aj oni majú rovnaký nárok oddýchnuť si a dostať pomoc či podporu.

Ja som sa to ešte snažila otáčať na seba. Keď niekto začal nadávať na Rómov, povedala som, že ja ich mám rada a že sa teším, keď sú v bezpečí. Túto obrannú vetu som používala a myslím si, že v mnohých prípadoch ľudí odzbrojila.

Na začiatku si spomínala, že keď ste išli do Uble, videli ste ísť oproti vojenské autá a padla na teba pochmúrna atmosféra. Ako sa tvoj pocit zo situácie tam zmenil po týždni, keď ste odchádzali?

Ten pochmúrny pocit sa prehĺbil. Zároveň som mala pocit, že by som nemala odísť, lebo je ma tam ešte treba. Bolo mi zvláštne, že sa mám vrátiť domov, zatiaľ čo prichádzajúci ľudia svoj domov už nemajú. Cítila som sa teda zle a do toho som ochorela, takže mi bolo zle aj fyzicky.

Doma som potom musela spracovávať, že mnoho Ukrajincov zostalo na Slovensku a že tie nadväzujúce služby budú teda potrebné aj u nás. Bolo by preto fajn ušetriť si sily aj na to.