Magazín

Aj mladí budú musieť bojovať za demokraciu

Ak by som sa starala len o seba, už by som asi nežila. Posilňuje ma pomoc druhým, hovorí preživšia holokaustu Eva Mosnáková.

Eva Mosnáková
Foto: Jana Gombošová
Nicol Rácová
Nicol Rácová
8. septembra 2023

Eva Mosnáková si ako tínedžerka zažila hrôzy druhej svetovej vojny. Pochádza z manželstva židovského otca a kresťanskej matky, detstvo prežila v Handlovej. Tisov fašistický režim jej otca najprv považoval za hospodársky dôležitého žida a dovolil mu pracovať. Po vypuknutí Povstania sa však s rodinou museli skrývať, aby ich nedeportovali.

Útočisko našli v dome sudetského Nemca Henricha Konráda a jeho manželky Terézie Mosnákovej. Jej brata Vlada si pani Eva po oslobodení vzala za muža.

Deväťdesiatštyri ročná dôchodkyňa venuje veľa času diskusiám s mladými o vojne, holokauste a extrémizme. Popri tom vedie zdravotný telocvik pre seniorky, veľa číta a učí sa po anglicky.

Ako sa na ruskú inváziu na Ukrajine pozerá človek s jej životným príbehom? Kde hľadala v ťažkých časoch nádej ona a ako sa vyrovnávala so strachom? Ako sa rozpráva s ľuďmi, ktorí spochybňujú holokaust, či zverstvá páchané v susednej krajine?

Prečítajte si rozhovor o tom, ako nám skúsenosť z hrôz 20. storočia môže dnes ponúknuť morálny kompas a dodať odvahu na správne konanie.

Keď sa začala 2. svetová vojna, mali ste desať rokov. Ako ste to v tom čase vnímali?

Ako desaťročné dieťa som nad tým nerozmýšľala tak, ako moji rodičia. Mala som však šťastie, že maminka s oteckom sa o vtedajšej situácii rozprávali predo mnou, takže som ju vnímala.

Otec už nejaký čas predtým tvrdil, že bude vojna a aj preto som jedináčik. Rodičia kvôli hroziacemu nebezpečenstvu neplánovali ďalšie deti. Musím však povedať, že to bola záchrana celej rodiny, pretože by sme nezvládli ukrývať ďalšieho človeka.

Nechýbal vám v tých ťažkých časoch súrodenec?

Samozrejme, že áno. Celý ten čas. Preto som teraz šťastná, že mám takú rozvetvenú rodinu – všetky moje deti majú svoje deti. Vďaka tomu mám teraz vnukov aj pravnukov, ktorí sú moja veľká radosť. Spolu si telefonujeme, slávime jubileá. Keď som oslavovala deväťdesiatku, bolo nás devätnásť!

Vaša vnučka Zuzka si vzala za manžela Nemca. Bolo to pre vás náročné spracovať po tom, čo ste si prežili počas vojny?

Zuzka zlomila všetky naše predsudky a Constantin je dnes môj nový vnuk. Veľmi som si ho obľúbila. Uvedomila som si pri ňom, že nie všetci Nemci musia byť hneď fašisti.

Ale bolo to zaujímavé. Keď sa môj muž vrátil z koncentračného tábora Mauthausen-Gusen, mal 38 kíl. Zažil si tam veľké hrôzy. Ako väzni museli chodiť o piatej ráno peši na stanicu do Amstettenu.

Amstetten bol vlakový uzol, ktorý západné mocnosti bombardovali, aby zabránili presunu nemeckých vojsk cez Rakúsko do ďalších krajín.

Vlado mal spolu s ďalšími za úlohu upratovať rozbité koľajnice. Keď ráno vychádzal zo svojho baraku, prvé, čo uvidel, boli mŕtve telá naskladané na kope. Vyzerali ako vysušené drevá, pretože tí ľudia boli od hladu takí zoschnutí.

Keď sa nám neskôr narodili synovia, povedal im: „Synovia moji, pamätajte si: dobrý Nemec – mŕtvy Nemec.“ Až tak veľmi ich znenávidel.

Spojil si nemeckú národnosť s hrozbami a bolesťou, ktorú mu spôsobili vojaci SS.

Ale nebolo to správne. Žiadny národ nie je len zlý a len dobrý. Vždy a všade sú takí, aj onakí. A to platí aj dnes.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že pohľad ľudí na vojnu na Ukrajine ovplyvňujú dezinformácie. Aké hoaxy sa šírili počas vojny koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov?

To neviem, pretože som ako malá nečítala noviny. Ale pamätám si, ako veľmi otrasená som bola po vojne tesne pred voľbami, keď v novinách bojovali komunisti proti demokratom. Nevedela som, kto má pravdu. V podstate to vyzeralo presne tak, ako teraz. Iba si do tej rovnice dosaďme iné strany.

Ako ste sa tomu bránili?

Keď som mala pätnásť rokov, veľmi som sa zaoberala politikou. Zaujímalo ma, čo sa deje. Chodievala som za otcom a radila sa, ako čítať noviny a komu veriť. On čítal noviny veľmi rád a veľmi veľa.

A čo vám povedal?

Povedal mi, že treba čítať medzi riadkami. Že treba rozmýšľať a neveriť hneď všetkému. A že si treba klásť otázky a hľadať na ne odpovede. Nebál sa hovoriť nahlas o tom, čo si myslí, hoci to bolo nebezpečné. Keď pracoval vo svojej veterinárnej ambulancii, veľa sa rozprával s okolitými sedliakmi. A keď prišiel večer domov, povedal mame: „Už som zasa zasial semiačko pravdy.“

Po troške učil druhých kriticky myslieť.

To je nesmierne dôležité – hlavne dnes.

Ako sa na kritické myslenie pozeráte v súvislosti s tým, čo sa deje dnes?

Veľa zápasím s nepokojom. Snažím sa preto nepozerať televíziu. Keď vidím niektorých politikov rozprávať klamstvá, nezvládam to. Už sa musím šetriť. Prišla som na to, že keď je človek duševne v strese, odzrkadľuje sa to na jeho celkovom zdravotnom stave. Dezinformátorom sa treba vyhýbať, opierať sa musíme o najlepších a hodnoverných odborníkov, ktorí hovoria pravdu a fakty.

Počas vojny ste našli útočisko v dome sudetského Nemca Henricha Konráda a jeho manželky Terézie Mosnákovej. Neskôr vám pomáhal schovávať sa váš budúci manžel a Teréziin brat – Vlado Mosnák. Obe rodiny sa tým samy vystavili nebezpečenstvu. Kde na to brali odvahu?

Sama neviem, nejako som sa na nich spoľahla. Cítila som sa u nich bezpečne napriek tomu, že to celé bolo veľmi nebezpečné. Ešte som asi nebola dosť zrelá, aby som pochopila, čo je to umierať.

Ako to vnímali Henrich s Teréziou?

Terka mala hrozný strach. Keď vojaci SS našli niekoho ukrytého, diali sa dramatické veci. Niektorých odviezli do koncentračného tábora, iných zbili, ďalších zastrelili a na niektorých sa vykašľali.

Čo by sa stalo, keby našli Nemca, ktorý niekoho skrýval?

Určite by ho zastrelili. A to Terka vedela – preto sa veľmi bála.

Ich päťročná dcérka Anička si vraj myslela, že rodina má v dome strašidlá, a tak druhým hovorila o tom, že v dome niekto straší. Rozprávali ste sa s ňou s odstupom času o tom, ako to prežívala?

S Aničkou sme si veľmi blízke, je odo mňa o desať rokov mladšia. Ona si to pamätá trochu inak, ale v podstate rovnako. Napríklad hovorí, že pozorovala svoju mamu, ako robila jej obľúbené palacinky. Pár z nich odložila, vzala ich na tácku a išla do spálne, kde som sa schovávala ja sa rodičmi. Keď spálňu odomkla, bolo po palacinkách. A Aničke tak ostalo menej, čo ju, samozrejme, jedovalo.

Skúmala, čo sa deje. Keďže bola zvedavé dievčatko, Terka vymyslela, že nás schovajú do veľkej skrine z orechového dreva a až potom otvoria izbu Aničke, aby videla, že tam nikto nie je.

Presvedčilo ju to?

Ale kdeže! Vošla do izby, rozhliadla sa, sadla si na stoličku a prehlásila: „Na tejto stoličke niekto sedel, ešte je teplá!“ Bola od malička nesmierne bystrá.

Ako sa v tom čase vyvíjal váš vzťah s Vladom, s ktorým ste sa po oslobodení zosobášili?

Vlado bol odo mňa o deväť rokov starší, takže vtedy akoby „svetom ostrieľaný“. Bol múdry, šikovný a mohol byť hocikde, ale vybral si, že nám bude pomáhať. Staral sa o nás a chcel nás chrániť. Po zotmení sme sa spolu chodili prechádzať po lúke.

Nebolo to riskantné?

Asi bolo, ale s rodinou sme strávili mesiace zatvorení v malej izbe. Rodičia ma pustili, pretože vedeli, že potrebujem ísť aspoň trošku na čerstvý vzduch. Tieto prechádzky som mala veľmi rada. Bývali sme na prízemí, takže stačilo otvoriť okno a hneď som bola na poli. V jeden večer, ako sme sa prechádzali, ma Vlado pekne pobozkal, objal – a bolo.

V roku 1945 zatklo Vlada za jeho činnosť v odboji gestapo. Aj dnes čelia mnohé rodiny na Ukrajine strachu o blízkych, ktorých ruskí vojaci zajali alebo ich odviedli preč. Ako ste sa s tým vyrovnávali vy?

Ten pocit neprajem nikomu, bolo to hrozné. Veľa som vtedy plakala. Mala som 16 rokov, bola som do Vlada zaľúbená a veľmi som sa oňho bála. Strašne ho vtedy bili kovovou reťazou. Nechcem ani myslieť na to, čo všetko urobili a robia Rusi Ukrajincom, ktorých uväznili alebo stále väznia.

Rozmýšľam, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí tvrdia, že čierne je biele a naopak. Stretli ste už človeka, ktorý popieral holokaust, no presvedčila ho vaša životná skúsenosť?

Spomínam si na mladého chlapca, Adama.

Myslíte študenta z Bardejova, ktorý počas besedy, kde ste boli hostkou, povedal, že podľa neho sa holokaust nikdy nestal?

Áno. Bola som veľmi smutná, keď som videla, ako ľudia reagovali na video, kde bolo vidieť túto scénu. Reagovali priam brutálne. Vraveli, že toho chlapca treba nakopať, vyfackať a podobne.

Ako ste sa cítili, keď ste počuli Adamove slová?

Bola som smutná, ale necítila som hnev. Nesnažím sa ľudí nasilu zmeniť a donútiť ich, aby verili v holokaust. Tu nejde o vieru, ale o fakty. Stále som dúfala, že Adam má šancu a ide len o nejaké poblúdenie. Nedospelé deti túžia byť hrdinami.

Vidina hrdinu je pre nich niečo, čo im ako malým rodičia čítali v rozprávkach. Napríklad princ v krásnych šatách, ktorý ide po zlom drakovi. V tomto prípade nesprávne identifikoval toho zlého draka.

Kto je hrdinom pre vás?

Pre mňa je najväčším hrdinom napríklad ten, ktorý preruší bežeckú súťaž, v ktorej chce vyhrať, lebo mu spadol kamarát a radšej mu ide pomôcť. Vidíme to aj na Ukrajine. Hrdinom je napríklad prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý beží za svojich ľudí na čele pelotónu.

Ako vnímate ľudí, ktorí popierajú holokaust alebo agresiu Ruska na Ukrajine?

Rozdeľujem ich na dve skupiny. Jednu tvoria nezrelí ľudia, ktorých fascinuje mladý svalnatý potetovaný Kotlebovec, a tak si osvoja jeho ideológiu. Ale taký človek má ešte šancu. Neskôr v živote ešte môže zistiť, že sa mýlil a potom skoriguje svoj názor.

A čo tá druhá skupina?

To sú ľudia, ktorí dobre vedia, že klamú, ale robia to, aby sa zviditeľnili alebo aby z toho mali nejaké zisky. Napríklad, aby zvíťazili vo voľbách.

Dni na dôchodku trávite aj s priateľkami seniorkami. Organizujete pre ne telocvik, pomáhate im, keď potrebujú niečo vybaviť u lekára, robíte osvetu medzi mladými a popri tom sa učíte angličtinu. Odkiaľ beriete energiu na všetky tieto aktivity?

Tá energia mi je daná, keď sa starám o iných – to je môj liek na depresie. Mám radosť z toho, keď pomáham a vidím výsledky. Včera som napríklad volala s mojimi piatimi seniorkami. Ak by som sa starala len o seba, už by som asi nežila. Moji rodičia sa nedožili osemdesiatky. Posilňuje ma teda pomoc druhým. Pomoc je moje životné heslo.

Je niečo, na čo sa s odstupom času pozeráte inak, než kedysi?

Kedysi som si myslela, že keď vybojujem lepšiu budúcnosť, tak moje deti, vnúčatá a pravnúčatá sa budú mať dobre. Teraz vidím, že figu borovú. Zisťujem, že moje deti, vnúčatá aj pravnúčatá budú musieť bojovať za demokraciu rovnako, ako to robím teraz ja.

Nech si mladí nemyslia, že sa budú len vzdelávať a mať hlavu v smútku z toho, že sa stretávajú so zlou situáciou. Budú musieť bojovať tak, ako bojujem ja – nedá sa nič robiť. Mladí ľudia by si nemali myslieť, že ich to minie a nebudú musieť bojovať za lepšie zajtrajšky.

A ako by za ne mali bojovať?

Tak ako ja – rozprávať sa medzi sebou. A robiť si poctivo svoju prácu. Každý tam, kde je a tak, ako môže. Novinári musia písať pravdu, učitelia učiť pravdu, lekári zasa dôverovať vede a nie antivaxerským výmyslom. A hlavne, nesmieme strácať vieru v dobro.

Eva Mosnáková (1929)

Narodila sa v Brne, detstvo prežila v Handlovej. V roku 1940 sa s rodinou presťahovali do Močenka pri Nitre, kde otec získal prácu zverolekára. Po vypuknutí SNP sa s rodičmi museli skrývať pred deportáciou. S úkrytom jej pomáhal aj Vlado Mosnák, s ktorým sa po vojne zosobášili. Za komunizmu bol Mosnák odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese a poslaný do Jáchymova. Mosnákovú perzekuovali v roku 1968, lebo podpísala petíciu proti vstupu okupačných vojsk. V roku 2017 jej prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie. Venuje sa diskusiám s mladými o holokauste a extrémizme a veľa číta.

Tento text vznikol ako súčasť druhého vydania novín O Krajine. Prečítajte si ďalšie články špeciálneho vydania bystriňáckych novín O Krajine, ktoré mapujú tému invázie ruských vojsk u nášho suseda z pohľadu vnútra našej krajiny. Nájdete v nich odpovede na otázky, ktoré si mnohí kladieme, vysvetľujúce rozhovory aj silné príbehy.

Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore Nadácie Orange.