Príbehy

Redakcia v akcii: Malé-veľké príbehy a rok 2020

Udialo sa toho mnoho a nebolo to ľahké. Napriek tomu sa neprestali objavovať príbehy plné obetavosti, láskavosti a občianskej uvedomelosti, ktoré nás oslovili. Malé-veľké príbehy (MVP) sa tak pomaly blížia ku stovke a veríme, že toto číslo bude neustále rásť. Za touto sériou stoja naši redaktori, ktorí sa snažia pripomínať, že i zdanlivo drobné a často prehliadané aktivity posúvajú našu krajinu vpred. Akým spôsobom po nich pátrajú a čo na nich zapôsobilo najviac?

MVP
Foto: Jana Gombošová
Jana Gombošová
Jana Gombošová
21. decembra 2020

Palo Lacko

Editor Bystrín, investigatívec a overovateľ príbehov bielych vrán, analytik a projektový manažér SGI.

Číslo MVP sa blíži k stovke. Ako vyberáš a hľadáš konkrétnych ľudí do tvojich príbehov?

Najčastejšie si príbehy nájdu mňa – a tak to mám najradšej. Napríklad, niekto ma upozorní na zaujímavého no nepoznaného človeka v jeho okolí. Alebo niekde zazriem či započujem úlomok čohosi a zistím, že to je vlastne príbeh, o ktorom sa oplatí napísať. Toto sa mi „darí“ najmä vtedy, keď mám čas a mentálny priestor byť dostatočne vnímavý voči svetu okolo. Keď ho nemám, robím si rešerš a pýtam sa známych aj neznámych.

Zaznamenal si, že niektorý zo zverejnených MVP mal priamy vplyv na nejakú reálnu pomoc/aktivitu/spojenie?

Zmyslom tejto rubriky je dať spoločenskú pozornosť ľuďom, ktorí si ju zaslúžia, no nedostáva sa im – alebo nie dostatočne. Niektorí z nich – hoci robia úžasné veci - čítali takýto text o sebe prvýkrát. Mnohí nám po zverejnení píšu, že im príbeh urobil radosť. Zdieľajú ho u seba, posielajú ho kolegom či blízkym. Výborné je, že tieto príbehy čítajú aj ľudia mimo našej bubliny. Jedna baba – už nejaký ten rok Bratislavčanka – mi napísala, že keď prišla za rodičmi do Bardejova, čudovala sa, koľko ľudí čítalo náš článok o nej. Iný respondent zostal „príjemne prekvapený“, že vo výslednom texte nenašiel chyby. Predtým dlho rozmýšľal, či nám vôbec dá rozhovor. Nemal vraj dobrú skúsenosť s novinármi. Vyzerá to ako drobnosť, ale ja verím, že práve takéto zážitky a spájania svetov vytvárajú predpoklady pre „TO spoločné“ v našej krajine.

Ak by si si mal vybrať jeden, ktorý ťa v uplynulom roku najviac zasiahol, ktorý to bol?

Dotkli sa ma mikromomenty z rôznych príbehov. Napríklad, keď jeden z našich hrdinov povedal, že „celé je to vlastne o tom, zostať vnímavým aj počas ostnatosti bežného dňa.“ Alebo keď kamoška svoj rok opísala ako „prácu na vzťahoch, lebo tie sú najviac a bez nich je všetko šedé.“ To sú postrehy, ktoré vo mne uviazli. Nosím si ich so sebou, sem-tam sa mi vynoria a pripomenú mi, čo je naozaj dôležité.

Rok 2020 bol iný a náročný. Ako sa dotkol teba?

Som akurát vo fáze, kedy vo mne ešte len dozrieva uvedomenie a utrieďovanie si toho, aký bol tento rok a čo všetko znamenal. Takže prepytujem, ale napriek hodinovému rozmýšľaniu počas behu ti odpovedať neviem.

Palo Lacko
Palo Lacko. Foto: Jana Gombošová
Lucia Matejová
Lucia Matejová. Foto: Archív

Lucia Matejová

Redaktorka Bystrín a študentka žurnalistiky UK v Bratislave.

Ak by si si mala vybrať jeden MVP, ktorý ťa v uplynulom roku najviac zasiahol, ktorý to bol?

Uf, tak toto je ťažká otázka, všetky boli pre mňa niečím výnimočné. Z tých, ktoré som napísala ja, je to príbeh číslo 88 o Pavlovi Romanovi, tlmočníkovi pre nepočujúcich študentov. Veľmi sa mi páči, ako ho jeho práca napĺňa a hlavne, ako pomáha takýmto študentom. Pretože právo na vzdelanie máme naozaj všetci rovnaké, ale je dôležité ho aj všetkým sprístupniť.

Ako vyberáš a hľadáš konkrétnych ľudí do tvojich príbehov?

Moje prvé príbehy boli o ľuďoch z môjho okolia. Bola som veľmi milo prekvapené, koľko šikovných a dobrosrdečných ľudí mám okolo seba. Keď mi „môj zoznam“ došiel, spýtala som sa rodiny a kamarátov, či nepoznajú niekoho, o kom by som takýto malý veľký príbeh mohla napísať. Dostala som množstvo tipov, z ktorých si vyberám doteraz. Aj ľudia, o ktorých som písala, mi veľakrát odporučili niekoho zaujímavého. Raz som mala respondentku, ktorá mi poslala spätne ešte tri maily s kontaktmi na ľudí, ktorí sa jej do našej rubriky hodia. Bolo to veľmi milé. A niekedy na niekoho len tak natrafím na sociálnych sieťach alebo mi moji blízki napíšu: „Luci, napadlo ma, že by si v Bystrinách mohla napísať o...“ To si veľmi cením, ako na mňa myslia. Na Slovensku je kopa úžasných ľudí, čiže viem, že ešte veľmi dlho budeme mať o kom písať.

Zaznamenala si, že niektorý zo zverejnených MVP mal priamy vplyv na nejakú reálnu pomoc/aktivitu/spojenie?

Áno. Napríklad, moja skvelá spolužiačka Lenka má spolu so sestrami bazár RecyVeci, kde predávajú oblečenie a vyzbierané peniažky potom venujú nejakej rodine v horšej sociálnej situácii. Vďaka môjmu príbehu sa ľudia dozvedeli, že im môžu do bazára prispieť oblečením aj oni a čítala som v komentároch, že sa to chystajú urobiť. Takisto aj babám, ktoré v Banskej Bystrici organizujú bookswap, by ľudia radi prispeli knižkami, ktoré už prečítali, ale to sa pravdepodobne bude môcť riešiť až po pandémií. A nedávno som napísala aj článok s tipmi na malé veľké darčeky, kde som vybrala produkty od ľudí z našich príbehov, tak verím, že niekto sa inšpiroval.

Rok 2020 bol iný a náročný. Ako sa dotkol teba?

Okrem toho, že bol náročný, bol iný ako všetky predošlé. A pevne dúfam, že aj všetky nadchádzajúce. Veľmi veľa mi dal aj vzal, ale beriem ho ako dobrú skúsenosť. Každopádne som rada, že pomaly končí. :D Keď vypukla pandémia na Slovensku, bola som prváčkou na výške. Teraz som druháčkou a bude to pomaly rok, čo moja výučba prebieha online. V tom pociťujem obrovský rozdiel, zrazu je moja jediná výbava na hodinu dobré pripojenie na WiFi a notebook. Neuveriteľne mi chýba katedra, moji zlatí spolužiaci aj naše „okná v rozvrhu“, ktoré sme trávili v kaviarni alebo v študovni - celkovo ten ruch a študentský život, ktorého sme si veľa nestihli užiť. Študujem žurnalistiku, čiže teoretické hodiny sa dajú nahradiť úplne v pohode, ale s tými praktickými ako Moderovanie či Mediálny ateliér je to horšie. Nikdy som nečakala, že to budem počuť z mojich úst, ale už naozaj veľmi preveľmi chcem ísť normálne do školy! Navyše, som veľký extrovert, takže mi veľmi chýbajú moji kamaráti, rodina, posedenia v kaviarňach a baroch, párty, cestovanie.... Ale aby som nebola len negatívna, hlavne počas prvej vlny som stihla navariť a upiecť všetky recepty, čo som si predtým nasťahovala, veľa som čítala a pozrela filmy/seriály, ktoré som si odkladala na inokedy, mohla som byť veľa s rodinou a začala si viac vážiť to, že som zdravá a moji najbližší tiež. Síce to znie ako totálne klišé, ale myslím to naozaj. A pozitívum roka 2020 je určite aj moja práca v Bystrinách. Pamätám si, ako mi v lete zavolala naša Grétka, že jej chýba jeden človek do redakcie, či nemám záujem. Dnes už môžem hrdo vyhlásiť: „Bystriny, to som aj ja!“.

Mariana Potanovičová
Mariana Potanovičová. Foto: Archív

Mariana Potanovičová

Bystriňácka social media manažérka a redaktorka, projektová manažérka Rady mládeže Prešovského kraja.

Rok 2020 bol náročný. Ako sa dotkol teba?

Zo začiatku mi chvíľu trvalo, kým som novú situáciu spracovala. Od tlaku bezmocnosti ma oslobodilo uvedomenie, že predsa len niektoré veci mám vo svojich rukách. Chránila som sa, obmedzila som kontakty a oželela dovolenku mimo Slovenska. Paradoxne to do môjho života prinieslo dlho hľadanú rovnováhu medzi prácou a životom. Konečne som si našla režim a nemusela som sa nikam ponáhľať. Chodievala som na dlhé prechádzky so psom a robím tak doteraz. Bavilo ma objavovať nové zákutia a miesta, kde som predtým nikdy nebola - napríklad skrytý meander rieky Topľa, či tajnú lesnú cestu pod Mihaľovom.

Akým spôsobom pátraš po MVP?

Chodím s „otvorenými očami” a všímam si dianie. Často sú to ľudia z môjho okolia alebo známi, ktorých prácu sledujem už dlhšie.

Zaznamenala si, že niektorý zo zverejnených MVP mal priamy vplyv na nejakú reálnu pomoc/aktivitu/spojenie?

Od februára sa nám podarilo napísať vyše 90 príbehov, pričom počas prvej vlny korony sme vyhľadávali práve príbehy bežných (ne)obyčajných ľudí, ktorí pomáhali v tejto neľahkej situácii ostatným. Príbehy, ktoré mali povzbudiť, dodať nádej a inšpirovať. A nás potom všetkých v redakcii tešila vlna pozitivity v komentároch pod príspevkami.

Ak by si si mal/a vybrať jeden, ktorý ťa v uplynulom roku najviac zasiahol, ktorý to bol?

Veľmi ma bavilo písať príbeh o Ľubke Matušákovej a jej Vnímajkoch. Jej príbeh je silnou osobnou výpoveďou toho ako je možné negatívnu životnú skúsenosť pretaviť v niečo pozitívne a dobré pre druhých.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.