Príbehy

Vzdeláva bystriňákov: Často nás do výkonu netlačia iní, ale naše vnútorné „ja“

Natália Kušnieriková roky pomáha ľuďom v sebarozvoji. V rozhovore hovorí, prečo niekedy stačí dobrá otázka a čo má koučovanie spoločné so štrikovaním ponožiek.

Natália Kušnieriková
Koučka Bystrín Natália Kušnieriková. Foto: Jana Gombošová
Palo Lacko
Palo Lacko
29. júla 2021

Vyštudovali ste etnografiu. Ako ste sa od nej dostali k vzdelávaniu dospelých?

Jednoduchým príbehom, ktorý sa deje na mnohých pracoviskách. Pracovala som v Historickom ústave Slovenského národného múzea, ktorý sídli na Bratislavskom hrade.

Bol zážitok zažiť fungovanie štátnej inštitúcie.

Vymeniť na dámskej toalete žiarovku bol proces na dva mesiace. Človek mal pocit, že ju radšej vyšróbuje a donesie z domu (smiech). Všetko išlo cez žiadanky a pomaly.

Prežiteľným to robili ľudia, tí boli skvelí. Pracovali tam dvadsať rokov a dobre sa poznali. Zažili spolu všetko, od narodení detí cez svadby až po pohreby.

Hoci som tam mala vysnívanú prácu a skvelý kolektív, do vedúcej pozície prišiel sociálny predátor, ktorý všetko pomenil. Bojovali sme dlho, no siedmi z nás nakoniec odišli.

Hľadala som si teda inú prácu a dostala sa do PDCS - Centra prevencie a riešenia konfliktov. Tam som sa priblížila k tejto úplne inej profesii a postupne sa všetko naučila.

Ste koučka, lektorka, mentorka. Aký je medzi týmito profesiami rozdiel?

Veľký aj skoro žiadny. Žiadny preto, lebo je to práca s ľuďmi. Lektor učí zručnosti. Ja lektorujem mäkké zručnosti, teda všetko od komunikácie cez riešenie konfliktov až po tímovú spoluprácu.

Kouč pracuje s človekom individuálne. Ak tento človek vie, čo chce dosiahnuť, kouč ho sprevádza na tejto ceste. Nie však tým, že by mu hovoril, čo má robiť, ale cez kladenie otázok. Dotyčný si to ujasňuje a vlastným tempom sa hýbe k svojmu cieľu. Ak nevie, čo je jeho cieľom, kouč mu pomáha zadefinovať ho.

Mentor je podľa definície človek, ktorý vás naučí všetko, čo vie. Pracuje dlhodobejšie než kouč a s inými nástrojmi i technikami. Životného kouča môžete mať aj v osobných či vzťahových veciach, mentor vás sprevádza v pracovnej oblasti.

Ako zistím, že potrebujem kouča, lektora alebo mentora?

Prvým momentom je, že mi vôbec príde na um otázka, prečo som s tou situáciou sám. Možno by mi padlo dobre porozprávať sa o tom s niekým, aby to nebola príliš veľká záťaž.

Inokedy môžem mať potrebu porozprávať sa, aby som si nejaké veci overil a vyjasnil. Otázka „čo mám robiť“ býva často zástupná. Veľakrát tá odpoveď už niekde hlave je, len ju treba dostať odtiaľ von.

Rozhovor je najlepší spôsob, ako vyniesť takéto myšlienky na svetlo. Často si veci ujasňujeme až vtedy, keď počujeme, čo hovoríme – najmä extroverti.

Osobnostný rozvoj je, samozrejme, vysoko individuálny. Napriek tomu: dá sa povedať, v akých životných situáciách sprevádzate ľudí najčastejšie?

Je to rôzne. Keď je to niečo osobné, zväčša majú ľudia pretlak v práci. Riešia vzťahové veci a otázky, ako zvládať takéto situácie. Niekedy to je prirodzene prepojené so súkromím a životnou fázou, v akej sa práve nachádzam.

Najmä vek medzi 30 a 40 rokom je hrozne náročný. Niektorí ľudia sú single, iní chcú mať rodinu, no nedarí sa im. Alebo majú rodinu, kariéru a do toho opatrujú rodičov. To je strašné tempo, veľký tlak a niekedy to na človeka padá.

Snažím sa teda byť človeku podporou v istom období jeho života. Pomôcť mu zvládnuť to a úplne sa z toho nezblázniť.

V Bystrinách mentorujete viaceré občianske iniciatívy. S čím všetkým im pomáhate?

V prvom momente mi napadlo, že je to naopak – oni pomáhajú mne. Je pre mňa fascinujúce vidieť, akí sú životaschopní, hoci niektorí možno toto presvedčenie momentálne nemajú. Dávajú však do svojej práce kus života a energie. To je hrozne dobré a dôležité.

Naše stretnutia bývajú o ujasňovaní si priorít, vzťahových a organizačných vecí. A tiež o sebahodnote a motivácii. Častokrát mám pocit, že ľudia potrebujú dodať sebadôveru. Vedia, čo chcú, no niekedy to na nich príde a pochybujú o sebe a zmysle svojej práce.

Okolie je často nadšené z toho, čo robia, no keď sa čosi stane, človek veľakrát zistí, že je na to sám. To sú ťažké momenty a otázky, ako to ustáť. Či to vzdať alebo potiahnuť ďalej.

Rozprávame sa tiež o budovaní tímu a pomoci pri konfliktoch. Ľudia majú pocit, že je zlé, keď vznikajú napätia a že v treťom sektore by sa to nemalo diať. Ale deje sa to a vďaka tomu, že sa to deje, má tento sektor dynamiku a vyvíja sa.

Takže niekedy som len takým uistením, že je to normálne, hoci to pre nich vyzerá nenormálne (úsmev).

Natália Kušnieriková
Foto: Jana Gombošová
Natália Kušnieriková
Foto: Jana Gombošová

Keby ste ma posadili na typické mentoringové sedenie, čo by som videl? Ako to prebieha?

Vezmime si ako príklad prvé stretnutie individuálneho mentoringu. Na začiatku je dôležité vybudovať si vzájomný vzťah. Táto práca je totiž postavená na dôvere, je v nej prijímanie aj odovzdávanie.

Veľa závisí od toho, či si obe strany sadnú a či je pre nich ten-ktorý štýl práce v poriadku. Ja to mám s koučovaním a mentoringom ako so štrikovaním ponožiek. Neviem ich uštrikovať tak, aby mali ľavá a pravá ponožka rovnaký počet očiek a veľkosť.

A ani mentoring neviem urobiť pre rôzne skupiny rovnako, každá potrebuje niečo špecifické. Čo sa však zhoduje u všetkých, je metodika, kontrakt, pravidlá a základné rámce. Dôležité je tiež, čo vie mentor ponúknuť obsahovo v rámci tém.

Potom už človek rozpráva, čo rieši a začneme to upratovať. Pomáha, už len keď to vyloží a ja sa na to pozriem ako niekto, kto tým problémom nie je zaťažený. Len popíšem, čo počujem a vidím a už mu to začne „blikať“. Niekedy sa to teda deje samo.

Čo je ideálnym výsledkom takýchto sedení? V čom by som na ich konci mal odísť iný v porovnaní so začiatkom?

Niekedy je výsledkom väčší pocit istoty pre klienta – buď všeobecne alebo konkrétne pri niektorom jeho rozhodnutí. Cez otázky sa ho pýtam a overujem, či niečo naozaj musí byť takto a nie inak. Pýtam sa, čo je k tomu potrebné, čo sa stane, keď sa to nepodarí a koho to vlastne trápi.

Klient si to uvedomuje a často zistí, že keď sa na svoju situáciu pozrie cez iný uhol pohľadu, necíti z nej tú ťažobu a záväzok. Vie ju zrealizovať, a zároveň mať z toho radosť. My ľudia zväčša fungujeme v systéme „buď-alebo“. Rozhovor umožní pozrieť sa, ako by sa dalo oboje.

Je to teda o uprataní, sprehľadnení a vliati energie človeku. Vybratí malého kroku a podpore, aby sa pohol. No ak sa nechce pohnúť, tak sa nehýbeme. Aj to je dobrý stav, ak nemáme energiu.

Sme nastavení na výkon, tlačia nás do neho. Ale kto ten výkon po mne chce? Väčšinou je to môj vnútorný človek. Sama sa pristihnem, že ako šibnutá súťažím sama so sebou ešte aj pri šúpaní jabĺčok.

Máte skúsenosť s koučovaním firiem aj neziskoviek. Je medzi týmito dvoma svetmi z pohľadu ich vzdelávania zásadný rozdiel?

Biznis vytvára pre vzdelávanie systematickejší priestor, top manažmenty sa školia za drahé peniaze. V treťom sektore je na to menej času. Ľudia majú pocit, že ich zväzujú termíny a projekty. A častokrát držia organizáciu sami, takže nemajú kedy sa vzdelávať.

Uvedomujú si však, že potrebujú zručnosti, aby im spolupracovníci neodchádzali. Aby im vedeli zadať a skontrolovať úlohy, a tiež aby ich vedeli pozitívne usmerniť a oceniť. To nám nie je kultúrne blízke.

Rozdielne je aj presvedčenie o zmysluplnosti práce. V biznise sú ambiciózni ľudia, ktorí sa vzdelávajú aj preto, že ich to baví, no tiež, lebo to je potrebné pre kariéru a nejakú ich pozíciu.

V treťom sektore je veľkou témou dobrovoľníctvo a práca z nadšenia. Chce to kus starostlivosti udržať si túto veľkú skupinu ľudí. Dať jej energiu, aby sa cítila dobre, robila veci z lásky a pre ich zmysel samotný.

Ktoré momenty vás pri vzdelávaní druhých bavia najviac?

Baví ma to vtedy, keď to baví ich. Ak tam sedia z donútenia, nie je pre mňa až takou výzvou presviedčať a motivovať ich. Ale je zaujímavé pracovať aj s odporom, pretože ten je normálnou vecou. Ľudia majú dobré dôvody, prečo nechcú byť v tom čase na tom mieste.

Vtedy zväčša rozhovor o téme zastavíme a hovoríme o dôvodoch, prečo ľudia na tom vzdelávaní nechcú byť. Cez ten odpor by sme neprešli. V tej chvíli sú oni stena a ja som hrach (úsmev).

Baví ma tiež, keď majú ľudia energiu neskôr to skúšať a keď sú schopní a ochotní ísť do sebareflexie. S tým máme na Slovensku problém. Ak chcete od ľudí, aby sa nedajbože zhodnotili, majú pocit, že na to nie sú dostatoční experti.

Ja si však myslím, že niet väčšieho odborníka na seba, ako som ja sám. Nikto ma nepozná lepšie. My ale máme nejakú bariéru reálne sa opísať – čo robíme dobre, kde sa môžeme zlepšiť a kde je to úplný „prúser“, ktorého som si vedomý, no mám energiu pátrať po tom, prečo to tak je. Alebo aj nemám energiu, ale akceptujem, že v tomto zlyhávam.

Ako sa osobnostne rozvíja kouč?

Tak isto ako nekouč. Je potrebné čistiť si hlavu a učiť sa sebadisciplíne pri dávkovaní si roboty. Treba mať obdobia, keď si človek dopraje oddych a prikáže si nepracovať.

Druhou cestou je permanentné vzdelávanie sa. Nachádzanie niečoho zaujímavého, čo sa pridá k tomu, čo človek vie a nejako ho to obohatí.

A teda, čo robíte vy, keď si potrebujete vyčistiť hlavu a dobiť baterky?

Hlavne sa potrebujem dostať do stavu, kedy to neprepísknem, pretože potom už nemám energiu ani na čistenie hlavy. Potrebujeme si strážiť energiu, aby si sme si jej ušetrili aj na oddych.

Pre mňa je najlepší pohyb alebo, naopak, úplne zastatie. Som schopná športovať, ale aj ležať v „lehátku“ a čítať tri dni vkuse. Chodím na hríby, do lesa, na bicykel. Pomáha mi, keď sa viem niekde „odpratať“ a byť sama so sebou.

A skvelým dobíjačom energie je vnučka. Byť s ňou na piesku alebo vo vode, to je úplne vypnutie. Vtedy nič iné neriešim, aby sa mi neutopila (smiech).

Natália Kušnieriková

Koučka a trénerka, venuje sa osobnému rozvoju dospelých. Vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. So vzdelávaním druhých začínala v PDCS, kde pôsobila 7 rokov. Od roku 2003 spolupracuje ako trénerka pre firemné vzdelávanie s FBE Bratislava. Má rada detektívky, psov a štrikovanie ponožiek.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.