Magazín

Košičanka, ktorá poskytla ubytovanie štrnástim utečencom z Ukrajiny

Kristína Piasecká po vypuknutí vojny na Ukrajine ani chvíľu nezaváhala.Pomáha všetkým, bez rozdielu národnosti či farby pleti.

Kristína Piasecká
Zľava hore: Kristínin priateľ, Kristína, Kristínina dcéra, Kiki, Nike a Paul. Zľava dole: Craig, Kristínin syn, Natašine deti a Nataša.
Lucia Matejová
Lucia Matejová
19. marca 2022

„Ani chvíľu som neváhala. Vedela som, že chcem pomôcť. Neviem si ani predstaviť, čo prežívajú tí ľudia utekajúci pred vojnou. Je im jedno či budú spať na karimatke, nafukovačke alebo posteli. Aj to či budú jesť slepačí vývar alebo vifonku. Hlavne nech sú v bezpečí.“

V deň, keď na Ukrajine začala vojna, bola Kristína pracovne v Bratislave. Odchádzala z Košíc skoro ráno a hneď po príchode do hlavného mesta zistila, čo sa stalo. Nedokázala myslieť na nič iné, prácu preto nechala tak a vrátila sa na východ, kde sa prihlásila do Červeného kríža.

„Pridala som sa do všetkých skupín, ktoré ponúkali pomoc utečencom – odvoz, materiálna pomoc aj ubytovanie. Ponúkla som bývanie u mňa, u rodičov aj u dvoch súrodencov. Nerozmýšľala som nad tým, koho ku mne pošlú, takže som sa vôbec nebála. Možno je to aj tým, že som veriaca a brala som to tak, že, „hosť do domu, Boh do domu“. Nebála som sa ani straty súkromia. Som z ôsmych detí, nikdy som ho nemala,“ smeje sa Kristína.

Ponuku na bývanie pre utečencov uverejnila aj na sociálnej sieti. Tam sa jej ozval Nigérijčan Craig, ktorý študoval manažment v Kyjeve. Napísal, že už dva dni prespáva na stanici v Košiciach, pretože pre nich ako ľudí z tretích krajín žiadne dočasné ubytovanie pripravené nebolo.

„Hneď po prečítaní správy, som za ním utekala na stanicu. Keď sme nastupovali do taxíka, strašne sa bál, či ho nechcem niekam uniesť, pretože v Nigérii je to úplne bežné. Strach z neho opadol, až keď sa na neho doma vrhli moje deti, ktoré sú veľmi spoločenské.“

Na druhý deň Craig Kristínu poprosil, či by k nej mohli prísť aj jeho traja kamaráti tiež utekajúci pred vojnou. Súhlasila, a tak spoznala ďalších Nigérijčanov – dievčatá Kiki a Nike, ktoré sú gynekologičky a Paula, ktorý bol na Ukrajine pastorom. Ešte v ten deň k nim sa pridala aj Ukrajinka Nataša s dvomi deťmi.

„Pôvodne som nečakala, že poskytnem ubytovanie niekomu z tretích krajín, ale vôbec mi to neprekáža. Pomáhať treba všetkým bez rozdielu národnosti či farby pleti. Všetci štyria Nigérijčania v Kyjeve pracovali a normálne odvádzali dane. Na ničom sa nepriživovali, tobôž nie na vojne. Naratív, že títo ľudia sa len chcú dostať z Afriky do Európy, je úplná blbosť. Na Ukrajinu prišli, keď v Nigérii vypukla občianska vojna. Z Kyjeva museli utiecť, pretože ho Rusko začalo bombardovať.“

Keď im už byt bol malý, Kristína poslala Kiki, Nike a Paula do rodičovského domu na dedine pri Košiciach. Starosta však na nich zavolal políciu - vraj bolo nevyhnutné nahlásiť ich. Báli sa, že ich deportujú, a tak im Kristínina sestra poskytla voľnú izbu vo svojom byte. U jej brata a rodičov neskôr našli ubytovanie pre ďalších sedem ľudí z Ukrajiny.

„U nás na byte sme zostali ôsmi. Nataša - Ukrajinka s dvomi deťmi - mi povedala, že ešte nestretla človeka ako som ja. Hneď prvý deň som im povedala, že čo je naše, to je aj vaše a moje deti sa tiež automaticky podelili o všetky svoje hračky. Keď Natašu s deťmi zobrala do mesta na halušky a potom na zmrzlinu, povedala mi, že to bol najkrajší deň, aký kedy zažila. Bolo mi z toho smutno. Chcela by som, aby sa všetci ľudia na svete mali tak dobre, ako sa máme my,“ praje si Kristína.

Nike a Kiki si ako kvalifikované gynekologičky našli prácu v žilinskej nemocnici. Aj Craig a Paul sa chcú na Slovensku zamestnať, čakajú len na apríl, kedy by si mali na cudzineckej polícii vybaviť doklady o prechodnom pobyte. Ukrajinci by sa do svojej krajiny chceli vrátiť hneď, ako to bude možné.

Séria malých-veľkých príbehov pripomína, že i zdanlivo drobné a často prehliadané aktivity posúvajú našu krajinu k lepšiemu.