Letné čítanie

V Rimavskej Sobote volia Kotlebu správňaci

Centrum komunitného organizovania z Banskej Bystrice zarezonovalo na celom Slovensku, keď ako líder postavilo úspešnú občiansku koalíciu proti Kotlebovi. Sme hrdí, že ich máme v Bystrinách. S Martinou Strmeňovou (mimochodom, aj jednou z tvárí hnutia Za slušné Slovensko) a Marošom Chmelíkom sme sa rozprávali o tom, čo všetko sa pri Kotlebovi naučili.

Martina Strmeňová a Maroš Chmelík z Centra komunitného organizovania v Banskej Bystrici.

Celoslovensky zrejme najviac zarezonovala vaša kampaň „Nie v našom meste”. Čo vás naučila oproti vašim pôvodným predpokladom, predtým než ste vstúpili do tejto témy?

Maroš: Pre mňa program „Nie v našom meste“ znamenal že musíme byť ešte viac otvorení, ako sme, ešte viac tolerantní. Niekedy máme pocit, že naša bublina už nevie byť tolerantnejšia. A predsa ma kampaň „Nie v našom meste“ a ľudia okolo naučili, že potrebujeme byť ešte viac otvorenejší a demokratickejší a mali by sme sa rozprávať o témach ešte hlbšie, ako sme sa o nich doteraz rozprávali.

Rozprávať sa, alebo nerozprávať s extrémistami?

Martina: Ja si myslím, že s voličmi alebo nestraníkmi sa rozprávať treba, ale so straníkmi to asi nemá význam. Tam je už ideológia taká silná, že nie sú schopní akceptovať iný názor, pretože by vlastne išli proti tomu, čo hlásajú. Treba rozlišovať medzi reprezentantmi strany a ich sympatizantmi.

Maroš:My sa v podstate snažíme vytvoriť priestor práve pre voličov alebo ľudí, ktorí podporujú ĽSNS, aby sa s nami podelili o to, prečo to robia, a aby sme extrémne póly zmenšovali a boli im schopní porozumieť. Na druhej strane, legitimizovať politickú moc ĽSNS nechceme, a tým pádom toto je pre nás zatiaľ akoby jasná odpoveď s nimi nekomunikovať.

Keď ste vytvárali tento priestor, čo ste sa dozvedeli? Čo si sa dopočul nového oproti tomu, čo si pred tým prehliadal?

Maroš: Málo sa nám darí vtiahnuť voličov ĽSNS do našich diskusií, ale za mňa sú to v podstate tieto vyjadrenia - že sa tu cítia opustení, nikto z politických elít sa im nevenoval a títo sú prví, ktorí ich reálne počúvajú a adresujú problémy tak, aby sa tu mali lepšie. To bol pre mňa šok. Myslel som si totiž, že u nás neexistuje opustenosť, že všade niekto je a títo ľudia mali naozaj iba potrebu, aby ich niekto vypočul a pomohol im s úplne základnými vecami.

Celý záznam rozhovoru s Martinou Strmeňovou a s Marošom Chmelíkom z Centra komunitného organizovania v Banskej Bystrici.

Maťka, čo bolo prekvapením pre teba?

Martina:Ja si myslím že oni hlavne problémy, ktoré majú, nevedia riešiť sami. To je možno na Slovensku bežná črta - čakáme, že niekto iný za nás veci vyrieši. A keď aj nevyrieši, tak je super, že aspoň povie, že to vyrieši. Že nájde nejaké jednoduché riešenie v tom marazme niekde na vidieku, kde ľudia naozaj nemajú prácu či naplnenie, tak niekto príde a povie: „Toto je nepriateľ a my ho takto jednoducho vyriešime.“ A aj napriek tomu, že cítia, že to nie je pravda, že to nie je reálne, tak to v tej chvíli pôsobí ako nejaká iskierka nádeje.

Tam je podľa mňa veľké prepojenie medzi extrémizmom a populizmom. Extrémisti využívajú populistické výroky a pre bežných ľudí je jednoduché, im uveriť. V tom je veľká sila.

Tlieskalo vám celé Slovensko, keď ste v Bystrici porazili Mariána Kotlebu a odprevadili ho zo župy. Bol to dôležitý moment pre celé Slovensko. Máte pocit, že sa to podarilo? Že to bolo výsledkom občianskej angažovanosti a vzopretia, alebo zohrali rolu iné faktory, vďaka ktorým sa to podarilo?

Martina:Myslím, že to bola kombinácia vecí. Tá kľúčová, menej viditeľná, bola kampaň celého občianskeho sektora, ktorý v jednom momente zatlačil na kandidátov, aby reálne došlo k spojeniu pozitívnych síl. Teda nie, čo sme do toho vložili, ani nie tak náš manifest či ukazovanie pozitívnej alternatívy, ale reálne spojenie.

Možno niektorí ľudia pochybujú, či je dobré v politickom boji spájať sily a stavať najsilnejšieho kandidáta, ale tu v Bystrici bolo asi najdôležitejšie mať všeobecne najakceptovateľnejšieho kandidáta, ktorý nebude vyvolávať veľké výkyvy nálad, ktorý bude silný a prodemokratický.

Maroš:V nejakom bode sme si tiež uvedomili, že už nemôžeme ísť proti, ale chceme ísť za niečo. A toto vlastne zmenilo fungovanie platformy „Nie v našom meste“. Prestali sme sa zameriavať proti, bojovať proti jadru voličstva. Preostrili sme na „šedú“ zónu, či ľudí, ktorí mali iba prísť k voľbám a zvoliť niekoho demokratického. Práve toto bolo veľmi hodnotné pre platformu „Nie v našom meste“. Aj keď má v názve „Nie“, vo finále bola pozitívna.

Boli to asi tri mesiace rozprávania sa, kým sme boli schopní zjednotiť sa na tom, že kampaň „Spolu je nás viac“ bude vedená v pozitívnom naratíve. Samozrejme, že boli ľudia, ktorí chceli ísť ostrejšie do kampane, ale na konci sa ukázalo, že sme sa rozhodli správne.

Uznali s odstupom času, že to bola dobrá cesta?

Martina:Naši členovia áno. Aj po tom, ako sme sa spätne vrátili ku kampani, zhodnotili sme, že to bolo asi najsprávnejšie rozhodnutie. Veľa pozitívnych vecí sa v kampani stalo náhodne, možno preto, že v Banskej Bystrici máme silnejšie väzby, ale toto kľúčové rozhodnutie bolo asi to najpozitívnejšie, k čomu sme sa za ostatné roky dostali.

Chvíľu to vyzeralo, že ste modelový prípad pre celé Slovensko a možno aj širší región, že sa Slovensko poučilo z príkladu Banskej Bystrice, ale teraz mám pocit, že je extrémizmus a populizmus späť v plnej sile. Čím to podľa vás je?

Maroš:To je veľmi komplikovaná a komplexná téma. Myslím, že najväčší problém je v našom vzdelávacom systéme, ktorý umožňuje, aby sme tu mali mladých ľudí, ktorí žiaľ považujú ĽSNS za dobrú alternatívu. Málo sa s mladými na školách rozprávame. Veľakrát nám učiteľky a učitelia hovoria, že sú to pre nich tabuizované témy, nepoznajú na ne odpovede, tak sa radšej o nich nebudú baviť.

Nemyslím si, že nám mládež hlúpne. Myslím si, že sa s nimi málo rozprávame a málo zisťujeme, aké sú ich reálne potreby. Lebo hovoriť o tom že potrebujeme kritické myslenie na školách je, samozrejme, veľmi dôležité, ale nestačí mládež len učiť, ako kriticky myslieť ale musíme sa s nimi o tom aj rozprávať.

Vzdelávací systém podľa mňa naozaj nevychováva mládež, ktorá bude vedieť zhodnotiť, čo je správne a čo nie je. Skôr že máme tak veľa informácií v našej bubline, ktoré sa dajú ľahko dohľadať, ale nemáme jasne pomenované, ako si ich máme overovať. Mladí ľudia potom vnímajú ĽSNS ako dobrú alternatívu, a vôbec ĽSNS alebo iné alternatívy nevnímajú tak, ako my, že je to extrémizmus veľmi výrazne negatívne ovplyvňujúci ďalšie zloženie spoločnosti.

Martina:Keď sme sa bavili so Zuzkou, ktorá vedie u nás projekt Školy za demokraciu, upozornila na jednu skúsenosť z Rimavskej Soboty. Mládež, ktorá tam podporuje ĽSNS, je braná ako tí dobrí. Tí čo chodia do kostola, tí čo cvičia, čo chcú tradičnú rodinu. Na druhej strane sú ako keby feťáci, čiže tam je delenie úplne iné. Zabúdame, že v mestách je to možno trochu inak ako na vidieku.

Podpora extrémistov podľa mňa rastie aj rétorikou politikov, pretože preberajú rétoriku od ĽSNS. Neviem, či je to v snahe loviť voličov z ĽSNS základne alebo základní podobných strán, ale nemá to efekt. Skôr to legitimizuje ĽSNS. Keď to povie premiér, keď to povedia hlavní predstavitelia vlády a potom aj Kotleba, tak je to pre bežných ľudí v poriadku. Hovoria to ostatní, hovoria to spoločenské aj politické elity, tak pre bežný ľud je to normálne a prestávajú vnímať Kotlebu ako extrém.