Príbehy

Rodina, ktorá zachraňuje budovu historickej školy

Hroncovci si obľúbili región okolo Kokavy nad Rimavicou.

Rodina Hroncová
Na fotke zľava: stará mama Elenka, Veronika Hroncová-Žilinková, Ivan a Silvia, starý otec Julko, syn Dominik.
Palo Lacko
Palo Lacko
14. marca 2021

„Chceme, aby Kokavčania cítili, že ten priestor sa oživuje a boli na neho hrdí. A aby doň začali chodiť aj turisti.“

Na ľavej strane cesty, ktorá vedie von z Kokavy nad Rimavicou, je vysadený mohutný živý plot. Trčia z neho len okná a priečelie storočnej budovy, ktorá bola kedysi ľudovou, neskôr lesníckou školou. „Pohľad na ňu je žalostný,“ stojí v obecnej kronike. Po roku 1990 „postupne chátra“.

Takto ju vídavala aj Silvia Hroncová, kultúrna manažérka, ktorá chodí na Gemer za rodinou svojho manžela. Za starkými brávali aj ich syna, a ten neskôr partnerku Veroniku. Iskra kedysi sklárskeho, dnes ťažko skúšaného regiónu tak preskočila na ďalšiu generáciu Hroncových.

„Všetci máme k tomuto prostrediu veľmi citový vzťah,“ hovorí Silvia. Je februárový piatok poobede a oni s nevestou striedavo rozprávajú, ako sa stalo, že ošarpané múry školy dnes patria im.

„Budov zo začiatku minulého storočia už v Kokave nie je veľa,“ vysvetľujú. „A tým, ktoré nie sú registrované ako pamiatky, sa nevenuje dostatočná pozornosť.“ V obci spustol aj šľachtický kaštieľ, ktorému nepomohol štát ani staronoví vlastníci.

Preto keď Hroncovci natrafili na inzerát, že rozpadajúca sa škola je na predaj, rozhodli sa, že ju zachránia. „Myslím, že sme prišli minútu pred dvanástou,“ spomína si Silvia, ako vlani začali s prvými prácami.

Vnútri našli miestnosti, ktoré boli zničené, zahádzané odpadom a spráchniveným nábytkom. S priateľmi a pomocníkmi z okolia sa im ich podarilo vyčistiť a budovu stabilizovať. Aby ju vedeli dať citlivo dokopy, trávia hodiny v diskusiách s odborníkmi. A pátrajú po príbehoch, ktorými žila.

„Nedávno sa nám ozvala pani, ktorá bola v Kokave na výlete a od miestnych sa dozvedela, že škola má nových majiteľov. Vysvitlo, že je to vnučka niekdajšieho tesára školy,“ usmieva sa Veronika.

„Svojho starého otca nikdy nepoznala, ale pri upratovaní rodinného domu v Bojniciach našla jeho návrhy s kresbami. A tak chodila po budovách, na ktorých spolupracoval.“ Hroncovci vďaka nej objavili ďalšiu časť mozaiky, o ktorej predtým nevedeli.

Areál chcú postupne otvárať verejnosti. „Nechceme čakať, kým sa to podarí celé zrekonštruovať, to by bolo na dlho,“ hovoria. Plánujú začať parkom. Ak korona dovolí, tento rok by v ňom mohli privítať návštevníkov miestneho folklórneho festivalu Koliesko. Pracujú tiež na vytvorení historickej zbierky skla, ktorá by dokumentovala niekdajšiu pýchu regiónu.

„Mnohí Kokavčania školu navštevovali ako žiaci a majú na ňu pekné spomienky. Máme od nich veľmi pozitívne reakcie, pomáha nám aj starosta a obecný úrad,“ tešia sa Silvia s Veronikou.

Séria malých-veľkých príbehov pripomína, že i zdanlivo drobné a často prehliadané aktivity posúvajú našu krajinu k lepšiemu.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.