Príbehy

Trnavčan, ktorý sprístupňuje nepočujúcim vzdelanie

Pavol Roman tlmočí nepočujúcim študentom prednášky na univerzitách. Myslí si totiž, že právo na vzdelanie by mal mať každý rovnaké.

Pavol Roman
Lucia Matejová
Lucia Matejová
29. novembra 2020

„Je pravda, že niekedy tlmočením pomáham iba jednému študentovi zo všetkých. No keď vidím, ako sa posúva vpred, cítim veľké zadosťučinenie.“

Palo konštatuje, že nebyť tohto hendikepu, nebol by ani on sám. „Obaja moji rodičia sú nepočujúci. Ocino je z Kysúc, mamina z Košíc. Spoznali sa na škole pre sluchovo postihnutých žiakov v Kremnici. Neviem si predstaviť za akých iných okolností by sa dali dokopy, keďže sú z iných častí Slovenska.“

Odmalička s rodičmi komunikoval posunkami, nepovažoval to za niečo špeciálne. Dokonca ani nerozmýšľal o tom, že by to uplatnil vo svojej profesii. Až pokým neodišiel do Británie pracovať ako recepčný. „Tam mi povedali, či mi šibe, že tu robím recepčného, zatiaľ čo by som sa mohol uplatniť na Slovensku a využiť moje znalosti posunkového jazyka,“ vysvetľuje. Vrátil sa teda domov a spravil skúšky, ktoré ho kvalifikovali na prácu tlmočníka. Zo začiatku prekladal z anglického jazyka, ale neskôr dostal ponuku pomáhať nepočujúcim študentom s pochopením výkladov na prednáškach.

Pre takéto tlmočenie sa rozhodol, pretože verí, že na posunutie našej krajiny dopredu, sú predovšetkým potrební vzdelaní ľudia a že, každý má na vzdelanie rovnaké právo.

„Na Slovensku boli nepočujúci od vždy, no mali na výber malé množstvo škôl, na ktorých by mohli plnohodnotne študovať. Našťastie, v poslednej dobe je na univerzitách badať progres a viaceré odbory sa debarierizujú. Aktuálne pôsobím na Ekonomickej univerzite v Bratislave a Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Radosť mám aj z toho, že Trnavská univerzita zaradila po novom medzi odbory aj slovenčinu v komunikácii nepočujúcich, čiže tlmočníctvo. Pridali sa tak k Univerzite Komenského, ktorá ponúka pedagogiku sluchovo postihnutých.“

Palo si myslí, že posunkový jazyk sa najlepšie učí hneď odmalička, keďže dieťa skôr začne na veci ukazovať než ich pomenúvať. Deti si na to rýchlo zvyknú a bude to pre ne rovnaké ako vyrastať v hocijakom inom bilingválnom prostredí, napríklad s angličtinou či nemčinou. Doma posunkovať učia aj dcérku a veria, že v budúcnosti to pomôže jej osobnostnému aj akademickému rozvoju. „No máme aj vtipné príhody. Moja dcéra Emily má dvoch starých rodičov, jedných počujúcich a druhých nepočujúcich. Raz, keď sme boli u tých počujúcich, babka niečo kričala na dedka a Emily jej vraví: Babka nekrič, veď dedko ťa aj tak nepočuje,“ smeje sa.

Vníma, že Slovensko sa pohlo dopredu. Keď išli pred 50 rokmi na strednú školu jeho rodičia, mali na výber z dvoch, maximálne troch odborov. Bolo to veľmi stereotypizované. „Je to na dobrej ceste, hoci stále je, čo zlepšovať. Ale sme omnoho inkluzívnejší. Najlepšie by to však vedeli zhodnotiť práve nepočujúci. Ja môžem len povedať, že je čoraz viac príležitostí, kde môžem byť užitočný. Treba sa sústrediť na tie pozitívne „bystriny“, ktoré sa postupne spájajú a vytvárajú niečo lepšie a väčšie.“

Séria malých-veľkých príbehov pripomína, že i zdanlivo drobné a často prehliadané aktivity posúvajú našu krajinu k lepšiemu.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.