Príbehy

Stredoškoláčka ide pomáhať začínajúcim umelcom

Paulína Tomková si zažila, aké náročné to majú mladí autori, a preto im to chce uľahčiť.

Paulína Tomková
Palo Lacko
Palo Lacko
9. januára 2022

„Bohužiaľ, keďže nie ste profesionálny umelec, nemôžme vám pomôcť,“ počúvala vlani Paulína dookola. Stredoškoláčka zháňala priestor, kde by mohla vystaviť svoje fotografie. Rok sa popri svojej umeleckej škole extra zdokonaľovala vo fotení.

„Snažila som sa vybrať fotky, ktoré neboli povrchné a mali myšlienku. Momenty, nad ktorými človek zastane a zamyslí sa. Trochu ma to preto mrzelo,“ hovorí.

„Rozumiem tomu, že ‚vážnejšie‘ inštitúcie sa venujú skôr profesionálnemu umeniu. Ale bolo mi ľúto, že mladí umelci nemajú možnosť prezentovať sa.“ Ako však Paulína zistila, nie je v tom sama. Mladých, ktorí majú chuť tvoriť, no nemajú kde, našla vo svojom okolí viacero.

Neskôr si ako študentka vzdelávacieho programu DofE hľadala dobrovoľnícke miesto v Liptovskom Mikuláši. Jedného večera vošla do kultúrno-komunitného centra @Hory Doly, kde premietal film jeden z jej kamarátov – a stretla Sašu.

Paulína Tomková

O Alexandre Matiszovej Bystriny už písali. Liptáčka sa spolu s priateľmi snaží premeniť starú racionalizačnú dielňu z 90. rokoch na priestor pre kultúru a spojenia.

„Dali sme sa do rozhovoru a opísala som jej, čo sa mi stalo s fotografiami,“ spomína si Paulína. „Napadlo nám, že by sme začínajúcim umelcom mohli podať pomocnú ruku my, v komunitnom centre Hory Doly.“

A tak sa stala z mladej fotografky dobrovoľníčka, ktorá chce druhým ponúknuť to, čo tak veľmi chýbalo jej: voľný priestor, technické vybavenie, grafiku, spätnú väzbu či promo.

„V jeden moment sme sedeli v kaviarni, mali vymyslený celý projekt a rozmýšľali, ako ho nazveme. Napadlo mi, že by to mohlo byť ‚povedzme umeniu áno‘ – a Saša odvetila, že čo keby sme to namiesto umeNIE nazvali UMEÁNO,“ vysvetľuje Paulína.

Paulína Tomková

Pred pár dňami zverejnili výzvu, v ktorej ponúkajú autorom podporu. Prihlásiť sa môže ktokoľvek s ambíciou tvoriť. Medzičasom už majú prvých záujemcov.

Mimochodom, Paulína si svoju výstavu fotografií napokon zorganizovala sama, a to ešte predtým, než sa stretla so Sašou. „Brigádovala som v jednej mikulášskej galérii, tam majú chodbičku, kde vystavujú svoje diela umelecké školy.“

V tej síce vystavovať nemohla, dostala však priestor v galerijnej záhrade. „Naťahala som medzi stromy šnúrky a zavesila na nich fotky. Hoci výstava trvala len jeden deň, bola som prekvapená, že prišlo dosť ľudí. Väčšina z nich však boli moji známi,“ usmieva sa Paulína.

„Bolo pekné a príjemné, že výstava nebola uzavretá vnútri. Ale bolo ťažké pripraviť to celkom sama.“

Séria malých-veľkých príbehov pripomína, že i zdanlivo drobné a často prehliadané aktivity posúvajú našu krajinu k lepšiemu.