Príbehy

Mentorka Bystrín: ľudia v iniciatívach robia veľa pre druhých, občas ale zabúdajú na seba

Lucia Hô-Chí pracuje v kreatívnom štúdiu Folk & Milk, popritom pomáha rásť bystriňáckym iniciatívam. Všimla si, že spoločné projekty pre nich často znamenajú viac než oni sami. Malo by to byť naopak, hovorí.

Lucia Ho-Chi
Foto: Jana Gombošová
Marianna Potanovičová
Marianna Potanovičová
19. júna 2021

Vo Folku a Milku si už piaty rok. Čo ťa na tvojej práci baví najviac?

Rôznorodosť. Prešla som si tu kadečím – od reportérky, cez projektový manažment a teraz mám na starosti financie firmy a naše vlastné firemné projekty. Páči sa mi, že človek tu neskončí v jednej roli, ale má možnosť výberu a môže sa posúvať. Od finančných tabuliek viem prejsť ku kontaktu s ľuďmi a k robeniu niečoho spoločensky prospešného. A naopak, keď je tej komunikácie až až, prebehnem k tabuľkám.

S Bystrinami si pomáhala nastavovať mentoringový program pre lídrov z neziskových iniciatív, sama si mentorkou jednej z nich. Ako takéto mentoringové rozhovory prebiehajú?

V mentoringu ide o pomoc a sprevádzanie iniciatívy. Mojou úlohou je pomáhať im počas šiestich mesiacov v napĺňaní ich cieľov. Stretávame sa teda dvakrát mesačne, vždy po dve hodiny na konkrétnu tému. Snažím sa pochopiť, čo iniciatíva v danom momente potrebuje. Podporiť ich v motivácii tak, aby boli spokojní a mali radosť z toho, čo robia. Zisťujem ale, že nie vždy sa to deje s ohľadom na aktivity, ktoré sme si vopred dohodli a nie vždy sa to deje s ohľadom na projekt. Aj keď ten tam, samozrejme, zohráva veľkú úlohu.

Ako to?

Realita mi dáva facku (smiech). Nie vždy je to také jednoduché, ako si to človek naplánuje na papieri.

Čo konkrétne máš na mysli?

Mám na starosti jeden mladý tím. Volá sa Kolektív a venuje sa revitalizácii verejného priestoru v Mestskom parku v Košiciach. Momentálne sme spoločne dospeli do štádia, kedy musíme upustiť od pôvodných plánov, ktoré sme si stanovili na začiatku mentoringu. Zisťujeme, že je potrebné venovať sa niečomu úplne inému a síce, aby bol tím a ľudia v ňom „zdraví“ – v zmysle spokojní a šťastní. Preto sa netreba báť meniť plány v priebehu projektu, je lepšie reagovať na aktuálnu situáciu a potrebu. Je to o to ťažšie, že naplánované veci sa zrútili ako domček z karát, ktorý je potrebné vystavať nanovo. Ale to je v poriadku. Život sa tiež deje, nestojí.

Toto sa stáva v mnohých – aj veľkých – neziskových organizáciách. Prečo to je tak?

Myslím si, že človek sa málo zameriava na seba. Spoločné projektové ciele sú v hierarchii hodnôt niekedy oveľa vyššie ako on sám. Malo by sa to otočiť. Lebo ak nie si okej ty, ak nie si vyrovnaný sám so sebou alebo si nevieš nájsť balans medzi prácou a osobným životom, vie ťa to strhnúť. Stáva sa to často práve pri mimovládnych organizáciách a iniciatívach - teda ľuďom, ktorí nevnímajú prácu len ako prácu, ale ako súčasť svojho života. Mnohé organizácie stroskotali na úplných drobnostiach, preto je dobré, že Bystriny vytvárajú sieť iniciatív a že týmto mentoringom pomáhame napĺňať ich ciele. Bystriny vlastne pomáhajú zafixovať to, čo iniciatívy nemajú pokryté.

Lucia Ho-Chi
Foto: Jana Gombošová
Lucia Ho-Chi
Foto: Jana Gombošová

Aké sú teda tvoje rady na nachádzanie balansu?

Človek by mal začať hlavne od seba a s otázkou: čo sám potrebujem na to, aby som bol pripravený a schopný prispieť k niečomu dobrému? Mám na mysli širší kontext, nie ten egocentrický. Ja som si preto v práci zobrala na starosť interné projekty. Zistila som, že potrebujem spomaliť, mať väčší pokoj aj čas na seba a zároveň odovzdávať, čo som sa naučila.

Závisí to od toho, čo človeka robí šťastným. Treba to hľadať a až potom sa zameriavať na pomoc spoločnosti. Nie vždy a nie u každého sú šťastie a radosť naviazané na pracovný úspech a naplnené ambície. Dobro sa vie šíriť aj v malom – napríklad v rodine, či len tak medzi priateľmi.

A čo robí šťastnou teba?

Naša pôvodne víkendová chalupa, kde teraz trávime väčšinu týždňa (smiech). Viem tam rýchlo vypnúť a hlavne mám naokolo susedov, ktorí ma vytrhávajú z mojej ulity. Páči sa mi, ako sa tu deje život. Ako sa na dedine ľudia neplánovane a neorganizovane stretávajú, len aby boli spolu. Hocikto sa pozdraví a prihovorí, funguje tu susedský barter. Toto mi v anonymnom mestskom prostredí chýba. Cítim, že som vďaka tejto milej susedskej energii aj ja oveľa spoločenskejšia a viac sa teším na ľudí.

Ako si sa dostala k mentoringu? A čo ti to dáva?

Musím povedať, že nie som študovaný kouč, nepoznám všetky techniky. Som skôr taký „pociťák a srdciar“. Vytváram si s ľuďmi vzťahy a naozaj mi na nich záleží. A čo mi to dáva? Určite aj stres, nebudem klamať. Musím totiž premýšľať nad tým, čo je aktuálna potreba iniciatívy, aby im to v danom momente niečo prinieslo. Zároveň mi to pomáha vidieť samu seba inak. Vo svojich zbehnutých pracovných koľajach som si vôbec nevšimla, čo všetko som sa za tie roky naučila. Práve mentoring a pomoc druhým mi v tom otvára oči. A nielen v tom, čo viem, ale aj v tom, čo sa ešte sama potrebujem doučiť. Zistila som, že ma veľmi napĺňa odovzdávať to, čo som sa naučila.

Zároveň je pre mňa obdivuhodné vidieť, že mladí ľudia sú tak iniciatívni – napríklad aj tí, ktorí tvoria Kolektív. Ja som ich veku predávala DVD o zvieratách a recepty „Radosť z pečenia“ pre call centrum (smiech). Ani mi len nenapadlo, že by som sa mohla podieľať na niečom väčšom, spoločensky prínosnom. Dáva mi to nádej, že aj ďalšia generácia tu bude pre druhých a bude prispievať k tomu, aby tu, kde žijeme, bolo zas o niečo lepšie.

V čom vidíš dôležitosť dobrovoľníčenia pre spoločnosť?

Mám pocit, že občianska spoločnosť je oveľa aktívnejšia než pred rokmi. Keď sa pozriem na Bystriny a na to, koľko skvelých iniciatív je po celom Slovensku a koľko dobrovoľníkov má chuť pomôcť, nemyslím si, že je to len o mestách, regióny sa zapájajú rovnako. Ľudia si uvedomujú, že zmena sa neudeje bez ich pričinenia. Prestávame sa spoliehať na to, že zmenu k lepšiemu spraví niekto za nás a pomaly upúšťame aj od neustáleho sťažovania sa.

A ľudia sa vďaka angažovaniu vedia veľa naučiť – po profesionálnej i osobnostnej stránke. Mladých ľudí to učí zodpovednosti za pracovnú úlohu, ktorú dostanú na stôl. Na druhej strane vidím potrebu poukazovať na hranicu medzi mnou a projektom. Potrebu mať radosť z toho, čo robím.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.