Magazín

Ľudia, ktorí chcú niečo robiť, sa už tak neboja

Kto neverí, že aj hradná bašta môže byť útulná, nech zájde do Bardejova. Partia nadšencov tam vytvorila priestor, v ktorom sa to hemží kultúrou, remeslami či umením. A tvrdia, že zďaleka nie sú jediní – mesto vraj za posledné roky ožilo. Pribudli šikovné neziskovky aj nové tváre v poslaneckých laviciach. S Bystrinami sa rozprávali Jana Jonovová, Lukáš Jonov, František Maxin a Veronika Pachová z občianskeho združenia Different.

Bašta
Členovia kultúrno-komunitného centra Bašta z Bardejova.
Palo Lacko
Palo Lacko
23. augusta 2019

Už roky dávate dokopy staromestskú baštu. Čo bol ten priestor pred tým, než ste si ho vzali pod palec?

Jana: Podľa toho, do akého obdobia ideme.

Skúsme prierezovo.

Jana: Pôvodne to slúžilo na obranu mesta. Všetky tie podlažia mali v nejakých štádiách svoje delá alebo zbrane, ktorými cez strieľňové okná striehli na nepriateľov, ktorí sa valili na mesto. Neskôr, keď už táto obrana nebola potrebná – z toho, čo sme počuli – slúžila bašta ako ľadovňa. Tým, že má hrubé múry, sa tu počas celého roka uskladňoval na slame ľad. Neskôr počas komunizmu to bolo celé prebudované a slúžilo ako sklady domácich potrieb alebo elektro materiálu. Potom to bolo dlhodobo prázdne, nejakých 20 - 30 rokov. Viacero ľudí sa tu snažilo nájsť nejaké využitie, ale nič sa tu nedialo. Tak sme sa do toho potom pustili my.

Prečo ste sa vôbec do rekonštrukcie pustili? Čo vám v Bardejove chýbalo?

František: Zobrať baštu nebol náš prvotný plán. Fungujeme od roku 2003 a baštu sme získali pred nejakými šiestimi rokmi. Dovtedy sme robili akcie na iných miestach – v meste aj mimo mesta. Až sme došli do bodu, keď sme si povedali, že už by bolo lepšie hľadať vlastný priestor, než fungovať v cudzích priestoroch. Bašta bola vlastne vyvrcholením našich dovtedajších aktivít v rámci kultúry.

Môžeš rozmeniť na drobné, čo ste dovtedy robili?

František: V podstate sme sa snažili robiť to, čo robíme v bašte - ale v menšom. Čiže robili sme prevažne koncerty, sem tam nejaké filmové premietania. Divadlo začalo až tu. A tiež diskusie, debaty a nejaké ekologické aktivity. Hľadali sme priestor. Prvý nám nevyšiel, ten vlastne už ani neexistuje. Myslím bývalé vojenské kasárne. Toto bol priestor, ktorý nám ponúklo mesto, respektíve zopár aktívnejších mestských poslancov a hlavný kontrolór s tým, že toto bol jediný priestor a mesto nepredpokladalo, že by sme ho zobrali. Dopadlo to tak, že sme ho zobrali.

Ako reagovali Bardejovčania na to, keď ste to tu začali rekonštruovať? Vyzerá to byť na veľké sústo.

Lukáš: Dlhé roky to tu bolo zatvorené a schátrané. Keď už nič iné, tak sa môžu aspoň pozrieť na ten priestor zvnútra. Predsa len, je to najväčší objekt stredovekého obranného systému mesta. Podľa mňa to vnímali pozitívne, no stále k tomu pristupovali opatrne, lebo nevedeli, čo je za tými dverami.

A toto sa časom mení? Cítite, že tá opatrnosť sa vytráca, alebo je ešte stále tam?

František: Mení sa to. Tým, že sme tu už dlhšie a že fungujeme bez prestávky. V tých začiatkoch sa nám stávalo častejšie, že aj ľudia, ktorí tu vyrastali a poznajú baštu z detstva – teraz sú už dôchodcovia – boli radi, že si to mohli znova pozrieť. Alebo celkovo Bardejovčania, ktorí tu v živote neboli – asi väčšina je rada, že si to vôbec mohli pozrieť a že tu funguje niečo také. Väčšinou sa stretávame s pozitívnymi ohlasmi.

Bašta má päť podlaží. Do koľkých sa vám už podarilo vniesť život – zrekonštruovať ich a dostať do podoby, v akej by ste ich chceli mať?

František: Dostať ich do podoby, v akej by sme ich chceli mať, ešte asi potrvá. Celoročne funguje toto podlažie (prvé – pozn. editora) a podlažie pod nami (prízemie – pozn. editora) – čiže toalety, kaviareň a veľká miestnosť vedľa. Cez tie teplejšie mesiace od jari do jesene sa snažíme využívať priestory aj na iných podlažiach. Čiastočne máme zrekonštruovanú aj trojku aj štvorku. Sú tam nové podlahy, nejaké veci už sú tam, to sa nám podarilo teraz realizovať. Samozrejme, že je tu čo robiť ešte na ďalšie desiatky rokov.

Bašta
Budova Bašty v Bardejove, kde sídli kultúrno-komunitné centrum.

Desiatky rokov? Čo to vlastne znamená? Kedy by to bolo také, aké by ste to chceli mať - aj vzhľadom aj fungovaním?

Jana: Ono to dosť závisí aj od ľudskej kapacity. Možno keby sme na tom makali všetci na plný úväzok, tak by to išlo do desiatich rokov. Ale keďže sme rozlietaní a máme aj svoje iné práce, zatiaľ je to v takom štádiu, že to ide postupne.

Väčšina z vás má normálne civilné povolanie popri tom, ako makáte tu?

Jana: Tak.

No dobre, ale ten ideál, ako by to mohlo vyzerať vo vašich predstavách, je aký? Kedy by ste si povedali, že teraz je to hotové a funguje to tak, ako sme si to vysnívali?

Lukáš: V podstate, teraz sa to kreuje z pôvodných ideí, ktoré vznikali na začiatku, keď sme išli do tohto priestoru. Potom sa to trošku zatriaslo. Zistili sme že nie všetko, čo sme si naplánovali, je tak jednoducho zrealizovateľné. Vlastne, odborníci nám v debatách hovoria: „My sme vám nechceli povedať že je to veľké sústo.“ A asi to naozaj bolo väčšie sústo. Ale práve v tomto období sa to celé utriasa a dáva sa tomu reálna tvár. Najbližšie obdobie ukáže, ako to celé dopadne a do čoho to celé dobudujeme.

František: Ideálne stavy sú ideálne stavy. Ono to súvisí aj s tým, že – nie že by to bolo jednoduché, ale – je jednoduchšie barak zrekonštruovať. No podľa mňa je oveľa ťažšie dať mu zmysluplné fungovanie, ktoré by z veľkej časti bolo aj sebestačné. A tiež, aby to fungovalo tak, že miestni ľudia, alebo ľudia z okolia sem budú chodiť a budú to mať radi. Podľa mňa nie je našim cieľom robiť tu vysokú kultúru v zmysle, aby tu prišlo 5-6 ľudí, ale skôr nájsť nejaký prienik toho, aby tu bola kvalitná kultúra a zároveň, aby tu ľudia chodili a mali to tu radi. Čiže nielen kultúra samotná, ale aj práca s komunitou, komunitné aktivity a tie veci okolo toho.

A toto sa priebežne darí, alebo ako by ste sa videli? Ste zatiaľ na pol ceste alebo inde?

Jana: Sme na dobrej ceste.

František: Máš na mysli tie komunitné aktivity?

Áno, napĺňanie tej budovy duchom. To čo si hovoril ty – zmyslom, duchom. Pracovanie s tou komunitou, aby nemala iba 5-6 ľudí, ale zvykať Bardejovčanov na to, že je to ich priestor.

Veronika: Ono to vždy súvisí s tým, že tí ľudia k nám postupne prichádzajú, dávajú nám nejaké požiadavky. Prišli a povedali, že tu chcú niečo robiť. Takže to nezávisí úplne na nás.

Lukáš: To bola jedna z tých ideí, s ktorou sme vchádzali do bašty. Že nejdeme my prerábať celú baštu, ale ideme aj poskytnúť zázemie iniciatívam, komunitám, ktoré sa chcú realizovať, byť kreatívni a pomáhať komunite a spoločnosti.

František: No a samozrejme, druhý veľký balík je, že by sme to asi rýchlejšie rekonštruovali, keby sme mali neobmedzený počet financií a neviem čoho všetkého. Zhodou okolností teraz rozmýšľame, že pôjdeme do väčšieho grantu. Ťažko povedať.

Keď sa bavíme o práci s  komunitou a obsahu, ako tu bašta zmenila občiansku spoločnosť? Vy ste už pevným bodom na kultúrnej mape. Keď to porovnáte v čase, keď ste začínali, s tým, čo je teraz – kde je občianska spoločnosť v Bardejove?

František: Ja si myslím, že sa to dosť výrazne posunulo. Dosť veľa vecí sa tu zmenilo, ak sa teda pozeráme v čase. Nehovorím teraz, že je to naša zásluha, ale kebyže sa pozeráme do obdobia 6 až 10 rokov dozadu a teraz, tak si myslím, že je to celkom pozitívny a slušný posun.

Bašta
Časť renovovaného interiéru v bardejovskej Bašte.

Vieš rozmeniť na drobné, že v čom je to posun? Viac aktivít, viac ľudí ochotných niečo robiť?

František: Myslím, že celkovo – a to je možno aj tendenciou na celom Slovensku. Tá občianska verejnosť, spoločnosť alebo ľudia, ktorí chcú niečo robiť, sa menej boja a zároveň majú priestor, kde to môžu robiť – čo je podľa mňa dosť dôležité. Vidieť to aj na komunálnej politike. Ľudia sa tam menej boja, je viac ľudí, ktorí majú v pláne ísť do miestnej politiky. Čoraz viac ľudí chodí na diskusie, zaujímajú sa o to, čo sa okolo nich deje, prípadne, čo by chceli zlepšiť. Ja osobne mám pocit že v Bardejove vzniklo za posledné roky niekoľko občianskych združení, ktoré sú aktívne, ktoré robia veci zmysluplné a dobré. Takže za tých posledných 5 až 10 rokov, si myslím, že sa to výrazne posunulo.

Spomínal si objekt bývalých kasární. Mali ste tu veľký občiansky nesúhlas s tým, aby tam vyrástlo parkovisko namiesto parku. Vtedy bola veľká petícia, 5000 ľudí ju podpísalo. Marek Božík dostal Bielu vranu. Máte tu aj dneska takéto silné občianske iniciatívy?

František: Myslíš podobné tejto iniciatíve, čo si spomenul?

Silné občianske vzopätia, keď sa niečo deje. Nemusia to byť tohto typu, ale že občania sa tu vedia za niečo postaviť, ak o niečo ide.

Jana: Čo mi ako prvé napadlo, sú skôr lokálne veci. Dajme tomu, keď začali pod bytovkami stavať benzínku, kde mali detské ihrisko, došlo sa k tomu, že tam bolo pochybenie zo strany mesta a tým pádom to bolo zastavené. Tak vtedy tá občianska iniciatíva narástla. Tak isto, aj keď postavili vysoký protipovodňový múr pri Topli, tak tiež sa tu zdvihla väčšia vlna kritiky. Bolo to aj v takom období, kde mám pocit, že aj skrz takéto drobné veci sa začali ľudia viacej obzerať, že čo sa deje okolo a viac sa o to starať. Aj toto bol podľa mňa štart do toho, že viacero nových tvári začalo kandidovať do mestského parlamentu. Čiže toto je podľa mňa tiež posun – aj tie zlé veci sú na niečo dobré.

Mnohé mestá na východe Slovenska – ja som z Rožňavy a tam je to tiež tak – bojujú s tým, že mladí odtiaľ odchádzajú. Vy robíte veľa s dobrovoľníkmi a celkovo s ľuďmi, ktorí vám to tu pomáhajú zveľaďovať. Cítite to aj v Bardejove, alebo je to tu skôr naopak?

Jana: Tým, že nemáme vysokú školu, nám tu vlastne chýba jedna časť mládeže – od nejakých 18-19 až po 25 rokov. Ale po vysokej škole sa sem začína veľa ľudí vracať. Prípadne takí, čo už majú založené rodiny, už si niečo zarobili a vedia že keď prídu sem, tak sa im tu do toho oplatí investovať a chcú byť radšej viac v kľude. Už to trošku vnímam aj ja, že skrz celú tú globalizáciu sa menej boja o prácu. Veľakrát sa sem vrátia ľudia, ktorí vedia pracovať z domu, lebo tá práca bola asi tou najväčšou prekážkou, prečo sa človek nevrátil a ostal mimo. A začína sa trochu dvíhať počet ľudí, ktorí sa vracajú.

Lukáš: Ale stále je to v tej istej rovine, že sa tešíme z každého navrátilca.

Je niečo, čo v Bardejove chýba vám? V rámci občianskej spoločnosti, alebo čohokoľvek tuná – v rámci života v meste. Asi vám tu niečo chýbalo, preto ste začali rekonštruovať baštu a robiť vôbec tento super priestor a ťahať tu kultúru.

Jana: Mne osobne možno chýba väčšia participácia na verejnom živote. V zmysle – už sa to všade možne rieši – že aspoň časť rozpočtu mesta je riešená participatívne. Že ľudia majú možnosť povedať, čo im chýba. Alebo aspoň kebyže je nejaká odozva zo strany mestskej samosprávy, že zisťuje, čo tí obyvatelia chcú. Nie také látanie plátanie, že teraz taký projekt vyšiel, teraz hento, ale aby to vychádzalo z potrieb zdola. Toto je podľa mňa ešte dosť v plienkach.

„Projekt ‘Bystriny – sieť aktívnych občanov’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.