Príbehy

Keď sa niekto zaoberal Humenným, zdalo sa mi, že snívam

Ako humanitárna pracovníčka pomáhala po celom svete, no vrátila sa domov na východ. Rozpráva o ňom s vášňou človeka, ktorý pozná každý kút v chotári. Vie, kde nájsť staré odrody jabĺk a aj to, že v malých obciach sa susedom najprv zdraví na bránke, až potom sa vchádza. Ak jej niečo chýba, tak je to väčší záujem o veci verejné. No spolu s kamarátmi z Neformálnej skupiny A8 sa to snažia zmeniť. Zoznámte sa s Máriou Radvákovou.

Mária Radváková
Mária Radváková z Neformálnej skupiny A8.

Humenné a Zemplín sa po vražde Jána a Martiny stali – síce v smutnej konotácii – stredobodom záujmu Slovenska. To sa asi v takomto rozsahu nikdy pred tým nestalo. Bolo to kvôli talianskej mafii, ktorá tu dlhodobo pôsobila. Vedeli ste o rozsahu tohto problému?

Bežní ľudia nevedeli. Ale inak hej. Ak si išla autobusom do priľahlých obcí, čo ľudia cestujú dosť často kvôli dochádzaniu do škôl, za starými rodičmi, tak vedeli. Hovorilo sa, že to tu majú všetko prenajaté Taliani a boli veľmi sklamaní, že sa na poliach nepestujú nejaké tradičné plodiny. Že v podstate leží ľadom. Raz za čas sa pokosí, videli tam pohyb raz, dvakrát do roka. Ale nikto to neriešil viac do hĺbky. Maximálne to ľudí mrzelo, pretože družstvá mohli predstavovať zdroj príjmu pre obyvateľstvo.

Vedelo sa, že to je mafia? Zneužívanie eurofondov?

Konkrétne som nikdy nič také nepočula, stále boli definovaní ako Taliani. Možno by ľudia v okolí Michaloviec odpovedali na túto otázku inak, ale tu to v podstate celé spalo.

Čo sa stalo s týmto regiónom po celoslovenskej pozornosti? Bola vôbec na niečo dobrá? Viedla k nejakej zmene?

Určite bola, pretože ľudia boli vo svojom občianskom živote nejako priškrtení. Ľudia sa všeobecne nezaujímajú o to, čo sa deje verejne, či s verejnými zdrojmi, ale tu vládlo ovzdušie strachu. Je tu málo pracovných príležitostí, tak si ľudia nedovolili ísť proti prúdu a panoval tu naozaj strach. Máme prípady, že ak sa človek ozval v nejakej veci - napríklad ohľadom verejného priestoru - bol prepustený z práce. Technicky to nie je dokázateľné, ale všetci to tu vedeli - ako o tých Talianoch. Humenné je malé mesto, má necelých 35 tisíc obyvateľov, takže si posúva informácie a ľudia vedia aj zákulisné veci.

Trpeli ste tým spojením, ktoré vzniklo? Taliani na východe, mafia na východe, veľké zneužívanie. Znamenalo to pre tento región niečo negatívne?

Myslíš, keď to prepuklo?

Áno, ako stigma, zlá značka.

Áno, vnímala som z rozhovorov ľudí okolo mňa, i vzdialenejších, náhodných, že to začalo kypieť. Ľuďom sa to nepáčilo a konečne začali chápať súvislosti. Aj tým, že sa veľa faktov vyplavilo v médiách, v akom stave vlastne ten náš krajný východ je. Nechali sme niekomu volant a diali sa tu veci, na ktoré sme potom už ani náhodou nemali dosah.

Ty ako aktívny človek, ktorý chce, aby boli ľudia odvážnejší, si sa potešila? Začalo sa viac ľudí zaujímať a pridávať?

Áno, prestali sa báť. Keď sa už veci prevalili, tak už to neboli oni, ktorí o tom ďalej hovorili a niesli nejaké riziko, ale začali si tie veci viac všímať a viac sa im venovať. Prišla vlna uvedomenia, nie ani odporu, ale takého dvihnutia sebavedomia u každého jedného. Lebo každý je hrdý Východniar, kto tu vyrastal.

Humenné bolo asi najviac známe cez bývalú primátorku Vaľovú a jej nedobré vystupovanie aj v slovenskej politike. Aký bol jej dlhodobý vplyv na mesto a na okolie?

Ona je veľmi energická osoba a vedela by robiť veci oveľa lepšie v prospech mesta. Mňa stále mrzelo, že človek s týmto temperamentom a možnosťami - od známostí v pozitívnom slova zmysle – nevyťažil viac pre mesto, ak by bolo mesto prvoradým záujmom, samozrejme. Neviem povedať, aké boli záujmy pani Vaľovej, ale dotiahnuť životné prostredie do takého stavu, že tu panuje maximálny strach a ľudia padajú po voľbách na kolená, keď sme si zvolili nového primátora, a sú uplakaní, ďakujú Bohu, spínajú ruky, že sa to skončilo, tak asi sa v tom meste spravilo niečo zle. Aj protesty Za slušné Slovensko - či v Humennom alebo v Bratislave - som vnímala tak, že sa mi asi sníva, že sa niekto vôbec Humenným zaoberal. Bol to dobrý pocit a zároveň aj dôsledok všetkých spomínaných vecí. Z okolitých miest, ale aj z celého Slovenska, som dostávala avíza - len sa tam držte v tom Humennom. Na druhej strane bolo strašidelné, že sme to až takto ďaleko nechali v Humennom zájsť.

Stretli sme sa vami všetkými neformálne a jeden z vás povedal, ako je fajn, že sme prišli. Lebo ľudia nevedia, že 160 km za Košicami ešte niekto žije a je to Slovensko. Pociťujete izoláciu? Cítite sa byť opomínaní?

Myslím, že sa to mení. Určite to predtým tak bolo. Závisí to od aktívnych ľudí, ako prezentujú krajný východ. Humenné je spádová obec pre Medzilaborce, Sninu, do určitej miery aj pre Michalovce, Vranov, síce trošku ďalej je Trebišov, ale stále sme si mentalitou bližší. Aj vzhľadom na udalosti roka a pol dozadu sa to začalo meniť. Boli sme izolovaní skôr preto, že odtiaľto odchádzali kapacity. Mentálne, ľudské, finančné, všetko možné. Ak chcete v Humennom zohnať architekta, urbanistu, takého trendového, kto ide s dobou, takého nezoženiete. A to sa týka veľa ďalších profesií.

Ty si bývalá humanitárna pracovníčka, pracovala si s utečencami kade-tade po svete, vrátila si sa do Humenného. Prečo?

Začala som sa venovať malým obciam do 50 obyvateľov a zistila som, že najmenšia obec Príkra mala podľa sčítania ľudu v roku 2011 sedem obyvateľov. Vypadla mi slza. Už som vo veľa rozhovoroch spomínala, že ma to zdravým spôsobom nahnevalo, ale zároveň aj šokovalo, čo sme ešte kde nechali, kde ešte sme ten volant pustili. A vlastne som stále chodila na dovolenky do Humenného. Mám tu neustále trvalý pobyt a pre mňa bola dovolenka z práce v zahraničí v Humennom. Zároveň tu ostala naša mama sama. Mám dve sestry, jednu ďalej na Slovensku a jednu v zahraničí kvôli práci. Ostalo to na mňa. Najprv som to vnímala všelijako, ale potom som zistila, že vo veľa veciach je Humenné pole neorané a má veľmi veľký potenciál rozvoja. Moje zručnosti sú prenosné aj na Humenné a vzhľadom na udalosti - voľby nového primátora a pred tým Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú - sa aj veci zrazu začali hýbať. Humennému som sa začala venovať 5-6 rokov dozadu a zároveň s malými obcami som znovu začala vnikať do tunajšej mentality a musím povedať, že najväčší kultúrny šok z celého sveta mám z Humenného. Človek vyrastie, niekam odíde odíde a v kruhu sa vráti späť. Nebolo to často ľahké, ale Humenné mám úprimne rada, je to stále miesto, kam sa vraciam.

Si neuveriteľne energická osoba. Pred chvíľou sme preberali všetky vaše plány, ktorých je neúrekom a spomínala si, že chodíte veľmi aktívne na zastupiteľstvá, že ťa ľudia vnímajú ako človeka, ktorý sa tam ozýva, ktorý do niečoho stále rýpe. Čo je vaša vízia?

Hlavne by sme chceli, aby si ľudia uvedomili, že Humenné je naše a ako si to tu urobíme, tak to budeme mať. Že to nezávisí len od volieb, ale že je to konštantná práca. Občan a občianka je povolanie od narodenia a nedá sa mu vyhnúť, lebo v každej chvíli nášho života to človeka dobehne. Či sa to týka služieb v meste, zamestnanosti, vzťahov v bytovke alebo priestorov na ulici, kdekoľvek. Chceme, aby si ľudia budovali vzťah k mestu. Nestačí len rozprávať. Musí im záležať na tom, ako vyzerajú verejné priestory. Keď pôjdete uličkami pešej zóny od námestia, tak vyzerajú rovnako ako v roku 1974, kedy som sa narodila. Preto máme sedem nosných hlavných tém: participácia, samospráva, verejné priestory, zeleň v meste, šport, zamestnanosť a dobrovoľníctvo, ktorá je tá prierezová. Je veľmi veľa aktívnych ľudí, ale nikdy neprídu na zastupiteľstvo. Buď pracujú alebo nemôžu v tom čase, ale nevidíme od nich ani reakcie v lokálnych novinách, v médiách, na Facebooku, ktoré by ukazovali, že to chápeme podobne. Keď človek vyjde z bytovky, prvé, čo vidí, je verejný priestor. Môže s ním niečo spraviť, má naň dosah. Chceme, aby sa ľuďom troška otvorili oči, že nie sú bezmocní.

Spomínala si malé obce, ktorým sa venuješ. V okolí Humenného máte vraj staré odrody jabĺk a ty máš pocit, že si ľudia vôbec neuvedomujú hodnotu toho, že sa tu dá zjesť jablko, ktoré nie je štandardizované, vyleštené a má nejakú chuť a vôňu. Čo sú ešte veci, ktoré vnímaš ako rozcestovaný človek ako nedocenené?

Sme tu trochu ako Gruzínci. Gruzínci najprv pozerajú bokom očka, čo ste zač a potom vám dajú posledné, aj svoju posteľ. A už je človek s nimi kamarát navždy. Podľa mňa sme tu veľmi ústretoví k cudzincom, k turistom. Nie v zmysle prepieranom v médiách - migrácia verzus neviem čo všetko. Sme pohostinní, ale musíme najprv človeka trochu spoznať. Je to aj taká opatrnosť, nie každého si človek pustí do chotára a do domu. Napríklad aj v tých malých obciach najprv stojím na bránke a kričím: „Ste doma?“ Nejdem rovno dovnútra a pritom sme cez ulicu susedia, rodiny sa poznajú desaťročia. S pôdou sa tu dlho nič nedialo, nešli na ňu žiadne chemikálie, lebo nemali prečo. Tie staré odrody starých sadov, ktoré sa kedysi vysádzali ešte za Márie Terézie popri cestách medzi dedinami, to sú ďalšie hodnoty a tiež napríklad voda. Čistá voda z prameňov a lesy už ani nehovorím. Možno to niekto považuje za nerozvinuté, ale niekedy netreba robiť nič. Aj ochranárske zoskupenie Vlk najradšej robí v lesoch nič. Lebo to je práve ono, keď človek príde, otvorí auto a kamarátka s ťažkou astmou povie: „Pre Boha, vy tu máte aký vzduch!“ A ja na ňu pozerám ako na blázna. Potom si dáme obyčajnú zalievanú Popradskú kávu a zase povie, že aká je tá káva výborná, veď to je obyčajná voda. Potom sa ide vyslovene napásť na raňajky na jablká starých odrôd a je v siedmom nebi.